Zakarpatská Ukrajina 2013

... takže sobotný rýchlik 609 Spišan po vydarenej oslave z Vrútok viezol východným smerom 5 nadšencov, ktorí vyrazili preskúmať kde končí svet a čo je za jeho koncom. No keď teda nie svet, aspoň priestor voľného bezpasového pohybu určite.

Prológ: Hranice troch štátov

Po prenocovaní v slušnej a čistej ubytovni v Čiernej nad Tisou sa vydávame pozrieť, kde sa asi ten oceán valí do prázdna vesmíru a kde sa bežný človek dostane iba ak omylom – na hraničný trojbod Slovensko – Ukrajina – Maďarsko. Keďže najmä tým starším z partie rezonuje v hlave výstraha istého súdruha, ktorý sa stal aj prezidentom, že hranice nie sú korzo, slušne nahlasujeme náš úmysel telefonicky Veľkému bratovi, ktorý túto čiaru na mape stráži, aby sa nezľakol, keď nás jeho bystré oči uvidia online. A tých očí tam má veru dosť a ani ich neskrýva.

Hoci sme ešte neprekročili koniec sveta a doprava by mala byť v rovnakom štandarde ako v Paríži či teda aspoň v Bratislave či Humennom, nedeľné spojenie do obce Malé Trakany – odkiaľ je to najbližšie – štandardné nie je. Na naše prekvapenie zisťujeme, že v nedeľu ide až jeden doobedňajší autobus s lukratívnym odchodom 6.20. A aby sme zo štandardov únie vytriezveli úplne, nielen že autobusová stanica v Čiernej nad Tisou nemá svetelný informačný systém napojený na GPS a riadiaci dispečing v Londýne, ale dokonca ani len fixkou napísaný na múre či do prachu vyrytý oznam kedy, ako, čo a kde chodí. Našťastie označený autobus, ktorý tam vyzeral ako z budúcnosti, bol pristavený včas.

Pochod k prvému cieľu dňa bol dlhý . ani nie tak kilometricky ako skôr tým, že batohy boli plné, slnko štartovalo ten deň podľa plánov globálneho otepľovania a niekto zlý presvedčil komáre, že začiatok mája je najvhodnejší čas na raňajky a taký bohatý úlovok sa už možno dlho nezjaví. Trojbod sme našli, bystré oči Veľkého Únijného brata tiež, hliadku (podotýkam že veľmi slušných a ochotných) ochrancov hodnôt „našej“ civilizácie rovnako. Jediné čo chýbalo bolo aspoň symbolické označenie miesta činu známe z ostatných trojbodov. Treba však uznať, že uprostred rieky – na tomto konci sveta a blízkeho okolia sa tri hranice stretávajú v prúde Tisy – sa totemy vztyčovali ťažko už Apačským a iným kočovným kmeňom, nech im je zem ľahká.

Tá rampa neveští nič dobré, Zemplénagárd, 5.5.2013 © Kamil Korecz

Nepoučení črtajúcimi sa problémami sme sa vydali pešo po hrádzi smer Maďarsko, kde nás mala očakávať kompa cez Tisu do Tuszéru a vlak do Záhonyu a ďalší do Čopu. Vlak nás teda možno očakával, ale kompa nie. Oznam že nepremáva je len pre motoristov pri ceste na vstupe do obce Zemplénagárd kdesi ďaleko mimo peších trás. Asi nikoho nenapadlo, že tento storočiami osvedčený bezmotorový dopravný prostriedok budú chcieť využiť aj od slnka pripečení peší zúfalci, ktorí prichádzajú po hrádzi. A na internet sa predsa také zbytočné oznamy nedávajú.

Neboli sme však sami neinformovaní Slováci, niekoľko motorizovaných okolo nás ku kompe prefrčalo a hneď sa aj vrátilo späť. Najbližší most je asi 13 kilometrov južnejšie, pre motoristov malina, pre nás nemožné. Len tak mimochodom – ak si myslíte, že na Slovensku máme nejaké zaostalé oblasti, tak sa choďte pozrieť do Zemplénagárdu. Pochopíte - po prvý krát - ako je u nás dobre aj v poslednej dedinke na Orave alebo v horách za Svidníkom.

Pomaly sme sa začali lúčiť s myšlienkou dosiahnutia hlavného cieľa našej cesty - opustenia EU na pár dní, keď nám opätovnú chuť do života vlial pohľad smerom na rodné Slovensko a črtajúce sa kontúry mesta Kráľovský Chlmec. K slovu prišli vymoženosti civilizácie ako internet, smartfony, gúgl. A o necelú hodinu sme sedeli v dvoch taxíkoch smer Čierna nad Tisou (páni z taxislužby do poslednej chvíle neverili, že nejde o žart). S dostatočným predstihom a nad očakávanie lacno sme teda v ten deň už po druhý krát obtlačili svoje podrážky pred stanicou v Čiernej nad Tisou.

Osobný vlak do Čopu, Čierna nad Tisou, 5.5.2013 © Dušan Ščepka

Ešte pred opustením rodnej hrudy sme sa pokúšali od miestnej slovače získať aké-také informácie o sviatočnej situácii na Ukrajine, keďže sa im tam v jednom týždni naakumulovali sviatky náboženského (veľká noc) aj svetského charakteru (koniec vojny). Po odpovedi taxikára, že „tam je len čiara a potom už nič“ však bolo jasné, že prvku dobrodružnosti sa naša adventúra odmieta takto poľahky vzdať a udrží nás v strehu po celý čas. Po chvíľke skupinovej polemiky pri kúpe lístka, kedy padali fantastické nápady ako a kadiaľ sa vrátiť, padlo rozhodnutie kúpiť do Čopu iba jednosmerné lístky, jeden za cca 2,5€.

Ako sa neskôr ukázalo, bola to značná takticko-strategická chyba, pretože rovnaká relácia kúpená v Čope vyjde v prepočte až na 4,8€! V tej chvíli sme ale o ničom takom nemali tušenia a tak nám nič nebránilo, aby sme sa o 14.10 už viezli medzištátnym osobným vlakom č. 8864 smer koniec sveta . Po zážitkoch s organizáciou cestnej i lodnej dopravy na Slovensku i v Maďarsku sme očakávali len to najhoršie a pri spomienke na kuvičie predpovede nám ostávalo sucho v krku. No ešteže väčšina partie mala i na tento problém tekutý liek.

1. kapitola: Čop - Ľvov

Hraničná – teda colná i pasová kontrola bola korektná na našej i ukrajinskej strane. Vlak má postavený grafikon viac ako konzervatívne, rýchlosť a čas konkuruje snáď už len električkám v Dúbravke či drezinám na Vychylovke, takže sme prišli načas. Oficiálnu zmenáreň sme v okolí stanice nenašli, meníme teda u skorooficiálneho kšeftára - valutčika. Kurz je dobrý, dostávame ruličku bankoviek previazaných gumičkou. Zložili sme do banku každý po 70€, gumička bola grátis. Podotýkam, že tento bank, ktorý na západe miniete s prehľadom za pár hodín vydržal nad očakávanie dlho.

Stanica prímestských vlakov v Čope od ulice, 5.5.2013 © Marek Guspan

Zaujímavosťou Ukrajinských železníc je poskytovanie ubytovania na železničných staniciach. Túto možnosť sme využili v Čope hneď dvakrát. Prvý a posledný. Unavení sme ešte celkom zvládli byrokraciu s vypisovaním dokladov, komplikovaným platením, aby sme potom zistili že útulná izba pre 6 ľudí disponuje len pevne vsadeným oknom bez možnosti vetrania, kde matrace sú tak vyležané, že si ťažko nájdete vhodnú polohu aby Vás nikde netlačilo, deky, ktoré od použitia asi nikto nikdy nevyprášil, sprcha je iba imaginárna a záchodom, do ktorého priteká voda intenzitou vyschýnajúcej lesnej studničky – možno preto, aby jej čľapot nerušil jeho významného obyvateľa - po tme možno i 5 centimetrový kus - z kráľovstva hmyzu.

Vrcholný zážitok bol, keď zdesený Dušan v noci pozoroval putujúci obal od horaliek (na švábí pohon). Tento spôsob ubytovania v Čope sme pre budúcnosť zavrhli. alebo žeby to bolo iba blízkosťou hraníc? V takom Užhorode totiž stanica vyzerá úplne ináč, a možno aj preto tam už voľné miesta v kómnate oddycha nemali. Vopred prezradím - bol to posledný, vyslovene negatívny zážitok z Ukrajiny. Čop, ako i celá Ukrajina, oslavoval posunuté sviatky Veľkej noci, napriek tomu sme našli na radu domácich otvorenú reštauráciu s milou obsluhou a dobrou kuchyňou (atraktívne umiestnenú neďaleko lávky ponad koľajisko, na strane staničnej budovy), obchod otvorený nonstop.

Koľajisko stanice, vpravo v diaľke preväzovňa podvozkov, Čop, 5.5.2013 © Kamil Korecz

• Osobný (ukrajinsky пасажирський - pasažyrskyj, rusky пассажирский - passažirskij)
• Rychlý (ukrajinsky швидкий - švydkyj, rusky скорый - skoryj)
• Značkový zrychlený (ukrajinsky фірмовий прискорений - firmovyj pryskorenyj, rusky фирменный скоростной - firmennyj skorostnoj)
• Značkový rychlý (ukrajinsky фірмовий швидкий - firmovyj švydkyj, rusky фирменный скорый - firmennyj skoryj)

Čím má vlak nižšie číslo, tím má lepší kvalitu.

Kategória vozňov (triedy od najmenej komfortného):

• Spoločný - obščij (ukrajinsky загальний - zahalnyj, rusky общий - obščij) - bezmiestenkové vagóny na sedenie, nebývajú často zaradené
• Miestenkový - plackartnyj (ukrajinsky плацкартний - plackartnyj, rusky плацкартный - plackartnyj) - obyčajný miestenkový lôžkový vagón s voľne priechodzím oddielom pre šesť ľudí
• Kupé - kupejnyj (ukrajinsky купейний - kupejnyj, rusky купейный - kypejnyj) - klasické zamykateľné kupé pre 4 osoby
• Dvojmiestne kupé - tzv. СВ (čítaj SV) (ukrajinsky м'який вагон з 2-місними купе - mjakyj vahon z 2-misnymy kupé, rusky мягкий с двухместными купе - mjagkij s dvuchmestnymi kupe) - najluxusnejšia trieda – je radená len v niektorých vlakoch

5 x lístok Čop - Sianky, Čop, 6.5.2013 © Dušan Ščepka

Pozor, lístky z jedného typu vlaku na druhý sa nedajú kombinovať. Dokonca aj pri nadväznosti prímestských vlakov je nutné kupovať na každý vlak lístok osobitne pri prestupe. V snahe čo najskôr opustiť izbu hrôzy vyrážame prejsť si prvý cieľ cesty, trať Užhorod - Ľvov cez známy Užocký priesmyk. Tento priesmyk s výškou 859 m.n.m. bol oddávna strategicky dôležitý. Vedie ním úžasné technické dielo – železnica s prívlastkom karpatský Semmering. V prvých rokoch svetovej vojny 1914 - 1915 sa tu odohrali kruté vojenské strety.

Sedlo na hlavnom hrebeni Karpát a neďaleké okolie je hlavným rozvodím Baltu a Čierneho mora. Pramenia tu San, Uh a neďaleko Dnester. V sedle hlavný hrebeň Karpát znova naberá výšku. Verchovinský chrebet alebo inak Polonina Bukovská, striedavo široký i ostrý hrebeň sa kľukatí na juhovýchod. Na horských turistov tu čakajú vrcholy Kinčiku, Hnylského, Starostyna, Ruský Puť, Zelemeň a na konci Pikuj, na Poloniny nepatrične ostrý končiar s výškou 1406 m.

Na krásnom, no záchodkami patrične zapáchajúcom primestskom vakzale kupujeme naše prvé ukrajinské cestovné lístky. Je to vlastne kus teplocitlivého papiera ako z registračnej pokladne, pre piatich to má celé úctyhodnú dĺžku. Onedlho na to sa už nechávame viezť prvým ukrajinským prímestským vlakom – ľudovo nazývaným električka. V Užhorode máme čas asi 40 minút. Využívame to na preskúmanie staničnej budovy a jej útrob – v hale zaujme mozaikový glóbus sveta. Celá budova je pravdepodobne po rekonštrukcii a vyzerá moderne a celkovo veľmi pekne.

Interiér staničnej budovy, Užhorod, 6.5.2013 © Marek Guspan

Viac o ceste a kráse oblasti Užockého priesmyku napovie fotogaléria. Počas cesty na Užok sme chtiac-nechtiac začali uzatvárať aj prvú družbu s miestnym obyvateľstvom. Valér, ktorý pracuje ako elektromechanik rušňov v depe v Čope, sa po nočnej vracal domov do Stavného. Vzhľadom na dlhé čakacie doby (napríklad prestoj v Užhorode vyše pol hodiny) a prebiehajúce sviatky mal už slušne pod čapicou. Rozumeli sme si však, možno aj preto, že skoro všetci miestni, s ktorými sme nadviazali kontakt, už boli pracovať v Čechách alebo na Slovensku a tak im naše jazyky problém nerobia.

Valér nebol výnimkou. České slová si v pohode pamätal. Rozhovor skončil ponukou presťahovať sa k ním do hôr a keby sme išli ešte o kúsok ďalej, možno by ponúkol aj svoju dcéru na vydaj (ak nejakú má). Čo nevedel pochopiť bolo, že nefajčíme. Veď keď chlap nesmrdí tabakom, žiadna ho tu nechce! A sánka mu padla aj pri výške nášho platu – my sme zas závideli ceny v miestnych magazinoch.

Príroda a krajina sú vidieckeho rázu. Pastva pre oči a dušu. Domčeky drevené, polia obrábané iba ručne a len v blízkosti usadlostí. Poľnohospodárske stroje v tejto časti krajiny takmer nie je vidieť. Na lúkach a kopcoch sa pasie dobytok – kozy, kravy a ovce. Ich produkty potom vidieť nosiť staršie babky na predaj do väčších miest. Trať prechádza z údolia do kopcov a tunelmi a mostmi prekonáva prevýšenie. Pred tunelmi, ako inak, nad majetkom pospolitého ľudu bdie oko a hlaveň strážcu s osvedčeným kamarátom - súdruhom Kalašnikovom cez rameno.

Jeden z tunelov, strážca nemôže chýbať, Užocký priesmyk, 6.5.2013 © Marek Guspan

Po príchode do vrcholovej stanice máme meškanie ani nie 10 minút. Samotná stanica je rozľahlá a zíva prázdnotou. Na naše prekvapenie tak ako aj v Čope aj v stanici Sianky prebieha vizuálna kontrola cestovných lístkov už pri prechode perónom k vlaku. Hneď pri vystupovaní z vlaku hľadáme, kde si v rýchlosti kúpiť lístky na druhú časť cesty za priesmykom. Tu však funguje iný systém – namiesto toho, aby cestujúci hľadali pokladňu po stanici, chodí elektronická pokladňa aj s pokladníčkami na perón. Kupujeme teda lístky do Sambiru priamo. Pýtame si 5-krát, pokladníčky chvíľu rozmýšľajú a dohadujú sa aká je cena. Nakoniec to naťuká 5-krát a už lezie dlhý lístok ako z našej POP-ky. Kde sa hrabe ZSSK so službami pre cestujúcich?

Keďže sme na dohľad od Poľskej hranice nasleduje aj jednočlenná vojenská, námatková, absolútne bezproblémová kontrola a následný doprovod flegmatického soldata na pohraničnom úseku. Vlak je skoro prázdny ale už po dvoch zastávkach začne v stanici Jablonka vo veľkom pribúdať starých aj mladých cestujúcich smerujúcich do Ľvovu. A takto to ide až po Sambir. Tento uzol sme si vybrali ako možnosť prestupu na vlak smerom na Mukačevskú trať do Stryju. Do očí nám však padol oznam, že rýchlik smer Solotvino, kam sme mali namierené v ďalšej etape, stojí aj v Sambire. Neskorý odchod však nastolil otázku čo s načatým časom do neskorého večera – samotný Sambir pôsobí dojmom, že tam i muchy chodia pešo.

Keďže našťastie v Sambire sa dali kúpiť lístky aj na odchod z Ľvova, trochu sme zariskovali a previezli sa tam. Namiesto siedmich hodín sme teda strávili v Sambire necelé dve hodiny. Fotením posunujúceho čmeliaka sme padli do očí aj miestnemu policajtovi, ktorý nás po skončení fotenia slušne poprosil, aby sme už foťáky viac nevyťahovali. Žiaden problém – slušnosť sa oplatí všade na svete. Pri tom dave ľudí, ktorý čakal na ten istý vlak sme boli radi, že sme vôbec nastúpili do už aj tak preplneného vlaku. Stáli sme na chodbe pri „hajzlíku“ až do Ľvova, necelé dve hodiny cesty.

Roztomilý nápis „Netúľte sa ku dverám“, 6.5.2013 © Kamil Korecz

Okrem solídneho hicu a odóru z WC-ka cestu „spríjemnil“ aj cestujúci spokojne v tej tlačenici pofajčievajúci. Zarazil ho až starší pán so slovami, že je to zakázané a čo si to dovoľuje pred návštevníkmi z Poľska (to akože pred nami). Ako sa neskôr ukázalo, starší pán strávil nejaký čas svojho života aj v Milovicích pri Prahe. Aká náhoda, toho dňa to bol už druhý. Na konečnej „električky“ v Ľvove sme žasli koľko ľudí sa do nej zmestí. Vyrátali sme, že v súprave ktorou sme prišli ich bolo minimálne 600.

Medzi prímestskou a hlavnou stanicou je vzdialenosť zhruba 1 km, cestu bezpečne ukáže kráčajúci dav. Za pozornosť stojí, že v ten deň sme sa viezli tromi zvonku skoro rovnako vyzerajúcimi električkami, ale vo vnútri čo sa týka sedenia bola každá iná. Od drevených lavíc cez plastové výlisky až po sedačky s poťahmi. Skoro ako na Slovensku, len grafity akosi (ne)chýbali – a veru ani v mestách na panelákoch nie sú bežným javom.

Po krátkej prehliadke hlavnej Ľvovskej stanice sme zaľahli do kupé vlaku smer Solotvino, a celý Užocký priesmyk sme si prešli znovu, zväčša v polohe ležmo a snovo. Lôžkové vozne už mali svoju slávu dávno za sebou, ten náš bol vyrobený v roku 1980. Inak dobre sme urobili, že sme si lístky kúpili už v Sambire, nakoľko na diaľkové vlaky sa lístky vydávajú na doklad totožnosti, v našom prípade to bol cestovný pas. Pri takom množstve cestujúcich by sme to za hodinu možno ani nestihli, obzvlášť pri spomienke na peripetie s vydaním lôžka (kupejnyj) v Sambire. Takto hodina na prestup nakoniec bohato stačila.

Interiér lôžkového vozňa kategórie kupejnij, 6.5.2013 © Dušan Ščepka

2. kapitola: Solotvino a Rumunsko

Spokojný spánok nerušil ráno ani zvuk širokorozchodného sergeja, ktorý prevzal našu súpravu v Čope. Naopak signálom pre budíček bolo podozrivé ticho na stanici Korolevo. Ako sme neskôr zistili mení sa tam rušňová čata. Ako je dobrým zvykom, u nás dosť nepochopiteľným, je zamykanie WC počas pobytu v staniciach ktoré je dlhšie ako minúta. Následný štart mohutného dízlového motora a pohyb vlaku priniesol teda úľavu v každej podobe. Po čaji a káve (servírované v skle) na účet Ukrajinských železníc sme už len obzerali zaujímavú krajinu okolo nie menej zaujímavej trate. Karpaty po ľavej strane a údolie Tisy po pravej strane poskytovali viac ako iba železničnú romantiku. Ale i na tú došlo, odbočka v Teresve na peážnu trať cez Rumunsko nenechala oko ani jedného fotoaparátu suché.

Postupné klesanie rýchlosti potvrdené spoľahlivo aplikáciami v telefónoch využívajúcimi GPS (táto skratka údajne vznikla zo záhoráčtiny: Gde Proboha Su) čím ďalej tým viac ukazovalo, že cieľ cesty príde presne vo chvíli keď náš vlak dôjde z posledných síl voľnobehom na koniec koľaje. Stanica Solotvino síce zažila určite lepšie časy, ale na odstavenie až 20 vozňového rýchlika do večera zatiaľ slúži spoľahlivo. V týchto častiach časopriestoru za známym koncom sveta asi slovo ekológia nikomu neprekáža a nič nehovorí. Keď vezmeme do úvahy, že medzi koľajnicami sa nachádza kaluž vytečeného oleja, hneď viete kde stál rušeň resp. kde pravidelne zastavuje čelo vlaku. Podľa toho viete odhadnúť kde budú dvere do vozňa. Miestni s tým už majú prax.

Po fotografovaní obiehajúceho sergeja nás oslovil jeho majster Anton, ktorý nám neprišiel vynadať za fotenie ako sa sprvu zdalo, ale naopak prejavil svoju hrdosť nad svojou službou v tomto stroji. A ten stroj aj podľa toho vyzeral – pekne udržiavaný, čistý, záclonky za čelným sklom. Osobný vzťah k prideleným strojom teda nepozná hraníc, to čo vidieť u nás, poznajú aj tam. Po obhliadke stanice, závorárskeho stanoviska obsadeného krásnou dievčinou – inak jav na UZ nie zriedkavý – sme vyrazili smerom k soľnému jazeru, dnes už bohužiaľ iba mláke. Pôvodne vzniklo prepadnutím sa miestnych soľných baní, ale postupne vysychá. Napriek tomu zostalo niekoľko celkom prijateľných mlák na kúpanie a výučbu plávania – voda dosahuje takú salinitu že sa tam nedá potopiť ani utopiť. Podobnú ako Mŕtve more.

Ležať na vode nie je žiaden problém, Solotvino, 7.5.2013 © Dušan Ščepka

Neskorý obed, skorá večera, Solotvino, 8.5.2013 © Dušan Ščepka

3. kapitola: Jasiňa - Rachiv

Keďže peážne vlaky už nejazdia a zámer vybudovať trať po ukrajinskom území cez Veľký Byčkov stroskotal práve v Byčkove, museli sme použiť na ďalšiu etapu dopravu autobusovú. Ako pre nás, priamo pri hoteli začínal cestu ranný diaľkový autobus do Ivano-Frankivska. Domáci pán, ktorý pôsobil zároveň vo funkcii informátora a miestneho večerníka, polievajúci v tom čase ulicu, nám ho zastavil ešte skôr ako sa bus otočil na zastávku oproti. Ako prišelci z únie sme mali asi nárok na prednostný nástup.

Po vyhliadkovej ceste popri Tise a postupnom stúpaní do Karpát sme vystúpili v Jasini, poslednej zastávke pražských rýchlikov z čias prvej ČSR. Ak som spomínal, že vlaky okolo Solotvina chodia pomaly, autobusy ich tromfli. Stav ciest nedovoľuje zaradiť ani trojku, jazda v protismere a kľučkovanie zjavne nikoho netrápi. Je to hotová húsenková dráha. Ale hýbe sa. A to je dôležité. V niečom to pripomína preteky formuly 1: síce nie dosahovanou rýchlosťou, ale usilovným točením volantom ako pri zahrievacom kole.

Na trati Jasiňa - Rachov v súčasnosti jazdia už len dva páry dízlektričiek. Dízlektrička je náš novotvar, ktorý vznikol ako skratka slov dízel a električka. U nás sa ujal, možno sa raz ujme aj na Ukrajine. Vďaka presnému príchodu autobusu a rýchlemu nájdeniu stanice sme tú druhú – poslednú v ten deň - v pohode stihli. Poloha týchto dvoch párov je taká, že sme nemali šancu previesť sa až za kopec – do Vorochty. Namiesto toho sme od UZ dostali čas na obed z vlastných zásob a aj priestor v podobe lavičky v tieni za staničnou budovou.

Jeden z dvoch vlakov za deň prichádza, Jasiňa, 8.5.2013 © Kamil Korecz

Po nepríjemnom zážitku, keď prichádzajúci vlak zrazil miestneho psa, sme vyrazili v slušne obsadenom vozni do Rachova. Spolucestujúcimi nám boli šumné miestne devy, starší ľudkovia v tradičných odevoch, neodmysliteľní turisti spoza rieky Moravy, ale aj cargo-babky obťažkané produktmi domácej výroby. A že je o tie produkty záujem sme sa presvedčili už pri vystupovaní v Rachove – čulo sa obchodovalo už na schodíkoch a kým všetci z vlaku vystúpili, väčšina tovaru bola rozpredaná, mlieko rozčapované. Po nevyhnutnej dokumentácii stanice, dopravného ruchu a mestečka, nastupujeme do autobusu či maršrutky smer Solotvino. Okrem do sáčku grcajúceho málčika a policajnej kontrole našich pasov v pohraničnom úseku sa nevyskytlo nič mimoriadne. Teda ak za nič mimoriadne nepovažujete poskakovanie gumokola na jamatých cestách-necestách, či hic ako z demo verzie pekla na zemi.

Poobede po obede v už tradičnej reštaurácii sme opúšťali Solotvino tak ako sa na dobre vychovaných železničných fanúšikov patrí: v ľvovskom rýchliku. Napriek tomu, že celá súprava je tvorená spacími vozňami, je možné využiť ho aj na prepravu na kratšie vzdialenosti. Na tento účel je vyhradený plackartnyj vozeň v čele súpravy. Ide o voľne priechodný vozeň s miestami na spanie, bez uzavretých kupé, no tento bol prevádzkovaný ako kategória obščij, čiže si stačilo sadnúť na niektoré zo spodných ležadiel a naplno si užívať cestu a všetky slasti s ňou spojené.

Áno, ten názov obščij vcelku vystihuje aj ducha cestovania v tejto kategórii – myslím že postačí ak poviem, že sme zaujali miesta pri jedinom otvoriteľnom okne, ktoré sa dalo ako-tak stiahnuť zhruba o 10 cm. Postupne narastajúci dav s neodmysliteľnými kubíkmi batožiny uzavretý vo veľkej, slnkom rozpálenej plechovej skrini. Aj miestni sa veľmi potešili keď zistili, že vystupujeme už vo Vinohradive. Bodaj by nie, veď na päť nami uvoľnených miest sa postupne muselo dostať minimálne 10 novopristupujúcich a aspoň kubík všakovakej batožiny a zeleniny, ako sa neskôr ukázalo.

Nastupujúce zástupy trhovníkov, Vinohradiv, 8.5.2013 © Kamil Korecz

Medzičasom však bola kratšia prestávka v Koreleve, kde má vlak dlhší pobyt. Dôvodom nie je výmena rušňa za vodku, ale opätovné striedanie rušňovej čaty. Využili sme ponúknutú možnosť a na peróne zhlboka vdychujeme čerstvý vzduch. Zhodou okolností sme sa znovu stretli s našim známym majstrom Antonom, ktorý striedal svojho kolegu na stanovišti. Naše opätovné stretnutie ho potešilo, nechal sa hrdo odfotografovať a popýtal nás o fotky. Narýchlo na kus papiera napísal svoju domácu adresu, ktovie či ho naša obálka s výberom fotiek a zostrihom videa na DVD nakoniec našla. My sme vlak opustili vo Vinohradive – meste trhov.

Poznať to bolo aj podľa toho, že cez jediné dvere prvého vozňa chcelo nastúpiť asi 20 ľudí a 50 banánových škatúľ tovaru. To všetko za 2 minúty pobytu. Toto bol náš jediný kontakt so stresom na Ukrajine. Nastupujúci nebrali žiadny ohľad na vystupujúcu babičku, ani turistov s batohmi. Tam kde končí zdvorilosť, nastupuje predieranie davom silou. Prosté a účinné. Nakoniec sa všetko a všetkých podarilo vyložiť aj naložiť (chvalabohu aj vďaka zamknutým dverám z druhej strany nepovypadávali), aj mladý dežurný usilovne pomáhal. Aj napriek vzniku drobného meškania nám Anton ešte stihol zamávať a už rezko rozbehol dlhý vlak smer Baťove a Čop.

Nájsť vo Vinohradive hotel bola už samozrejmá rutina a spacáky v našich batohoch začali tušiť svoj osud zbytočnej batožiny. Miesto prespatia dávalo tušiť aký program nás čaká nasledujúci deň. Ešte večer sme si pred stanicou obzreli koľajisko tunajšej úzkokoľajky, krátky nákup a už v hotelovej izbe „lux“ spriadame plány na ďalší deň. Inak ten „lux“ spočíval v gauči pre dvoch a konferenčného stolíka, do štandardu sa už ale nevošlo umývadlo v kúpeľni. Veď načo, rovnako dobre poslúži aj sprchový kút, ak práve potečie voda. Tomino musel sprchu absolvovať v pokľaku, pretože vyššie od pása sa zo sprchovej hlavice proste nedostala ani kvapka. Kamilk zariskoval a vsadil na vyčkávaciu taktiku. Oplatilo sa, po polhodinke sa systém spamätal a voda opäť sršala v plnej sile.

Hotelová izba, Vinohradiv, 8.5.2013 © Dušan Ščepka

4. kapitola: Vinohradiv – Boržavská úzkokoľajka

Ranný vláčik smerom na Iršavu stál na svojom koľajisku obklopený ožívajúcim trhom. Dokonalá idyla ďalekovýchodných vlakov známych z Youtube - presne vypočítané miesto kde sa rozloží tovar a trhovníci uhýnajúci posunujúcej súprave. Ponúkaný sortiment na predaj vskutku rôznorodý. Od ovocia, cez pekárenské výrobky, ryby, oblečenie až po plastový riad, železiarsky tovar a domácu hydinu. Ako pikošku uvádzam dobre hrdzavé vyrovnávacie závažia na váhy, ktoré u nás boli v zelovococh a u mäsiara. Alebo spätné zrkadlá do „žigulákov“, rôzne kryty na smerové svetlá na autá a čokoľvek čo si dokážete predstaviť.

Toto všetko bolo potrebné pred posunujúcim rušňom odtiahnuť do bezpečnej vzdialenosti alebo aspoň pozakrývať. A po jeho prechode čím skôr opäť uviesť „na poriadok“, veď nakupujúcich už za chvíľočku vyženú z opačného zhlavia kvapôčky oleja vyletujúce z výfuku lokomotívy. Tak vyzerá stanica kedysi najznámejšej úzkorozchodky na Zakarpatí. Dnes už jedinej. Steny vagónov – a bohužiaľ i okná boli dokonale naimpregnované týmto špinavým olejom. Ešte že sme mali k dispozícií vymoženosti zo západu, vlhké obrúsky, ktoré si s ukrajinskými ropnými produktmi dobre rozumeli. Cez vytvorené priezory pozorujeme okolie a trať, občas si zájdeme aj na zadný predstavok čo-to odfotiť.

Je to ale činnosť nebezpečná, zvršok je v biednom stave a tak sa vagóniky aj pri nízkej rýchlosti povážlivo nakláňajú zo strany na stranu. Kvapôčky z výfuku až sem nedoletia, zato sa treba mať na pozore pred všetkými „naimpregnovanými“ súčasťami exteriéru vozňa – madiel, vonkajšej strany dverí, kľučiek. Veru, nič nenasvedčuje tomu, že by táto úzkorozchodka mala pred sebou dlhú budúcnosť. A to je vraj trať do Berehova, kde je depo, v ešte horšom stave a teda bez osobnej dopravy. Využíva sa už len na strojové jazdy lokomotív v nočných hodinách. Obe trate sa stretávajú v Chmiľniku. Do Iršavy chodí už len jeden pár vlakov, aj to nie denne.

Sprava sa pripája trať z Berehova, Chmiľnik, 9.5.2013 © Tomáš Rotbauer

Práve keď je vo Vinohradive trh je namiesto zachádzky do Iršavy zavedený ďalší obrat Chmiľnik-Vinohradiv. Po rýchlom obehnutí súpravy sa teda nechávame odviezť naspäť, žiaľ práve na najzaujímavejšom úseku trate, ktorý tvorí most cez rieku Boržavu hneď za Chmiľnikom nás kasíruje sprievodca s prenosnou elektronickou pokladňou. A má na to dôvod, na spiatočnej ceste sa súprava slušne naplnila, čo je oproti naozaj hŕstke cestujúcich z rána aspoň jedna dobrá správa pre budúcnosť tohto fragmentu kedysi rozsiahlej Boržavskej dráhy. Vo Vinohradive sa súprava úspešne preplietla trhom, vlak zastal na svojom mieste vytýčenom olejovou škvrnou v koľajisku a my opúšťame opotrebovaný interiér tohto celkovo smutne pôsobiaceho vlaku. Čaká nás záverečný úsek cesty, ktorým zavŕšime naše putovanie za koncom známeho sveta.

5. kapitola: Užhorod – Čop

Po absolvovaní cesty na úzkej sa vraciame späť do mesta. Absolvujeme miestnu kuchyňu s domácimi špecialitami. Ako zázrak pôsobí vegetariánsky boršč, no i polotovarové pirohy mali niečo do seba. Po obede ako obvykle zaliatom už neodmysliteľným kvasom rýchlym krokom do hotela pre veci a späť na stanicu na prímestský vlak do Bateva. Známa dízlektrička prichádza načas, rýchlo zaberáme miesta na drevených laviciach. Dav sa nakoniec nekonal, takže môžeme nerušene sledovať ubiehajúcu poľnohospodársku krajinu aj sympatickú sprievodčíčku. V Berehove vyzeráme depo úzkokoľajky, no z vlaku nie je nič vidieť.

V Bateve sa rozhodujeme zakúpiť si lístky až do Užhorodu, veď vlak do Čiernej nad Tisou nám ide až ráno. Batevo leží na dôležitej dvojkoľajnej trati z Čopu cez Karpaty do Ľvova, dokonca cez neho prechádza aj normálnerozchodná trať vetviaca sa na smer Mukačevo (kde normálny rozchod končí) a vo forme splietkovej koľaje na smer Korolevo – Ďakovo - Halmeu. Pre krátkosť času a z úcty pred dôležitosťou Batevskej stanice, blízkosti Čopu ako pohraničnej stanice, čo spolu dáva tušiť prítomnosť väčšieho počtu dôležitých postáv s ešte väčšími brigadírkami na hlavách (takzvané LP-čka) nechávame lávku ponad koľaje nepovšimnutú a našu dízlektričku posunujúcu na odstavné koľajisko fotíme z konca prvého nástupišťa čiastočne proti svetlu.

Dízlektrička tu končí, Batevo, 9.5.2013 © Kamil Korecz

Za chrbtom počujeme svižnú ukrajinčinu, nuž v nedobrej predtuche skladáme aparáty a otáčame sa. Na naše veľké prekvapenie sa k nám neblíži žiadny soldat, oficier, ani dežurný, ale mladý chalan podobný nám – foťák na pleci, batoh, šiltovka. Je to fanúšik železnice z Kyjeva! Vraj prečo nefotíme z druhej strany, po svetle?! Škoda, že máme len pár minút, ledva si stihneme vymeniť pozdravy a plány našich ciest a už musíme bežať k nášmu vlaku. Neskoro mi napadlo, že mohol od nás dostať zánovnú šiltovku vlaky.net a e-mailovú adresu.

Po príchode do Užhorodu máme dve hodiny čas, tak sa vydávame do centra mesta a na brehu rieky Uh si dávame pauzu. Hneď vedľa je stanička tunajšej detskej železnice, no žiaľ tá má už svoje dobré časy zrejme za sebou. Jediný stroj ani dva vagóniky sa už dávno od svojho nástupišťa nepohli a podľa všetkého ich čaká už len cesta jediná. Samotný Užhorod pôsobí čisto a prívetivo. V centre cítiť citlivú ruku architekta ktorému sa podarilo skĺbiť históriu s dneškom do harmonického a okulahodiaceho celku. GPS nás naspäť na stanicu na osobný vlak do Čopu priviedla spoľahlivo.

V Čope, kde sa na nástupišti opäť stretávame s Valérom idúcom tentoraz do nočnej a bez alkoholového odónu, máme už len tri povinnosti – nákup lístkov do Čiernej nad Tisou, niečo povečerať a nejako prečkať noc. Predražené lístky sme získali bez problémov, no naša reštaurácia je kompletne vyjedená a vypitá – dnes bol na Ukrajine sviatok ukončenia druhej svetovej vojny a tak nemali za celý deň o hostí núdzu. Nahadzujeme teda večerný outlift proti komárom a posledné peniaze ideme minúť na námestie. Niekoľko podnikov tu má otvorené do polnoci, jeden dokonca nonstop. Hneď vedľa sú rovnako nonstop otvorené aj malé potraviny. Posledný kvas teda popijeme čapovaný a nejaký balený kúpime aj na cestu, veď u nás také len tak ľahko nedostať a máme pocit, že po týždni na Ukrajine nám už bude veru aj chýbať.

Nočné depo, Čop, 9.5.2013 © Kamil Korecz

Ešte máme chuť a tak sa ideme postaviť na lávku nad koľajiskom stanice a pozorujeme nočné rýchliky a nákladné vlaky. Ak by sa niekomu zdalo naše postávanie na lávke podozrivé, máme pripravenú „originálnu“ výhovorku – vlastne nie je to výhovorka ale pravda – budeme tvrdiť, že tu iba chytáme slovenský telefónny signál – z celého Čopu je práve tu jednoznačne najlepší príjem. O druhej v noci sa vo vestibule ukladáme v rámci možností dostupných lavičiek na nočný spánok a čakáme na ranný vlak domov.

Asi pol hodinu pred odchodom staničný rozhlas vyzve k príchodu na colné a pasové vybavenie. Nastane rozruch – väčšina čakajúcich má namierené do Maďarska, ale po chvíli zase utícha, keď sa halou rozleje informácia, že to na vlak do Slovacije, do Záhony pôjde až potom. Naša pätica je spolu s niekoľkými málo ďalšími cestujúcimi pomerne rýchlo a korektne skontrolovaná ukrajinskými orgánmi. Otázky typu kde ste boli?, kedy predtým ste boli na Ukrajine?, alkohol, cigarety?, aké lieky máte so sebou? nám bezchybnou slovenčinou kladie aj prísne pôsobiaca colníčka.

Po prechode hraníc a rýchlej slovenskej hraničnej kontrole nám ostáva posledných pár minút jazdy pripísateľných na konto cestovania po Ukrajine. Definitívna bodka prichádza až pri vystupovaní z antipašovácky modernizovaného vozňa Bh, keď naša noha opáči rodnú hrudu predláždenú perónom v Čiernej nad Tisou. Čo ďalej? Každý svojou cestou: severom, či juhom, na západ či sever, proste domov. Štb s Tominom sa ešte rozhoduje využiť prítomnosť na východe republiky a vystupuje v Slovenskom Novom Meste na prešliapanie si spojky do Sátoraljaújhej. O tom snáď niekedy inokedy.

Na úspešné zavŕšenie akcie ..., Čierna nad Tisou, 10.5.2013 © Dušan Ščepka

Epilóg: Zhodnotenie

Všetky obavy sa ukázali ako zbytočné, napriek Veľkonočným sviatkom (u nich nazývané sviatky Veľkého dňa) a oslave oslobodenia, všetko fungovalo tak ako malo, netrpeli sme ani hladom – a dokonca aj autor ako jediný vegetarián v partii prežil bez psychickej ujmy) a až na prvý negatívny zážitok v Čope, spali sme vo veľmi slušných hoteloch na európskej úrovni a za prijateľné ceny. Vlaky sú síce staršie, ale chodia presne, a základný štandard spĺňajú.

Je tam poznať, že na obnovu infraštruktúry peniaze chýbajú, diery na cestách sú väčšie ako u nás (ešte, že to v BA nevedia, lebo by sa na tie naše úplne vykašľali) a to už je čo povedať, ale všade pomerne čisto, ľudia slušní a ochotní pomôcť a poradiť. Asfaltové cesty sú iba tie hlavné, vedľajšie cesty na dedinách ale aj napr. v Čope sú iba štrkové alebo piesčité. Prekvapením pre nás bolo, keď sme štrkové cesty našli aj v Užhorode medzi panelákmi neďaleko centra mesta.

Na záver jeden postreh: za 5 dní za hranicami sme nepočuli jedinú sanitku a nevideli nikoho v strese (okrem nastupujúcich trhovníkov). žeby náhoda? Asi nie, odpoveď bude niekde inde. A ani tých závislých na vodke nie je toľko ako sa u nás rozpráva. Pocit to bol super, kľud a bez stresu. Človek si naozaj mohol vyvetrať hlavu. Som ochotný sa sem kedykoľvek vrátiť, dokonca som po ceste tak nabitý energiou, že tvrdím že by som tu dokázal aj existovať. Len ten príjem by musel byť asi zo Slovenska, hm.

A keďže je lepšie raz vidieť ako 3x počuť, návštevu Zakarpatia môžeme len vrelo odporučiť. Lákadlom môže byť i to, že pre nás je tam naozaj lacno. Okrem spomenutých 70€ vymenených po príchode sme vymieňali každý ešte po 20 pred koncom a bola to spolu suma ktorá zabezpečila týždeň v úplnej pohode a primeranom luxuse. Stará známa skúsenosť, že bez cestovky sa dá ušetriť sa znovu potvrdila. 

Úvodná snímka: Žiaden problém, kúsoček posunieme, Vinohradiv, 9.5.2013 © Marek Guspan