Za 104 zlatých 1. triedou okolo Poľska

Od začiatku tohto roku som u našich severných susedov najazdil najmenej 7 000 km po najrôznejších kútoch od prímorského Świnoujścia cez pohraničnú stanicu s Bieloruskom Czeremcha až po takmer nemecké mestečko Kostrzyn na rieke Odra. Nič však vo mne nevzbudzovalo také železničné vzrušenie než vyše 15 hodín strávených v rýchliku Pomerania, ktorý denne meria trasu dlhú 851 km v relácii Szczecin Główny - Przemyśl Główny. V letných mesiacoch je relácia predĺžená až do Świnoujścia na pobreží Baltského mora v bezprostrednej blízkosti nemeckej hranice, čím kilometráž narastá na úctyhodných 962 km.

Bilet podróżnika

Štátny dopravca PKP Intercity (priznám sa, že ten názov ma provokuje, pretože Poliaci nemajú žiadnu kategóriu vlakov IC, čo spôsobuje u nezasvätencov zmätenie) ponúka fantastické víkendové lístky v cene 74,- zł./cca 18 € za druhú triedu, resp. 104,- zł./26 € za 1. triedu. Lístok je neprenosný, akonáhle držiteľ vypíše meno, ktoré je potrebné pred jazdou priamo na lístku vyplniť. To isté platí aj o čísle osobného dokladu (sprievodcovia PKP IC na rozdiel od dopravcu Przewozy Regionalne skutočne kontrolujú aj občiansky preukaz). Lístok platí na všetky spojenia TLK (zaujímavosť-neexistuje tu niečo ako medzištátne vlaky TLK) od piatku 19:00 do pondelku 06:00. V prípade predĺženého víkendu z dôvodu sviatkov sa adekvátne predlžuje aj platnosť cestovného dokladu, čo bude v tomto roku v novembri hneď dvakrát, keďže štátne sviatky 1. a 11.11. pripadajú na piatok, resp. pondelok.

Bilet podróżnika a miestenky na vlaky TLK © Róbert Žilka

Od marca 2013 platí u dopravcu PKP IC povinná rezervácia, ktorá je pri jednorazových lístkoch zahrnutá v cene. Toto riešenie má údajne zabezpečiť lepšiu prehľadnosť a plánovateľnosť využitia vlakových spojení. Keď sa vyčerpajú rezervované miesta vo vlaku, cestujúci je o tom vopred informovaný pri predaji lístku a má nárok na cestovanie, avšak nie na miesto na sedenie. Povinná rezervácia však neplatí pri sieťových lístkoch, ale ja som si pre istotu zarezervoval miesto, aby som náhodou nemusel stáť v 1. triede. Pre porovnanie, do marca 2013 bola povinná odplatná rezervácia (5 zł.,/1,20 €) len v 1. triede, pričom za tú istú cenu, ale nepovinne si cestujúci mohol dokúpiť vyhradené miesto aj v 2. triede. Dosť však bolo tarifológie, nastupujeme!

Rozlúčka so starou hlavnou stanicou v Poznani

Človek si po takmer 9 mesiacoch v tej istej práci už zvykne na isté stereotypy a inak tomu nie je ani v mojom prípade. Počiatočné stresy sú dávno minulosťou, práca pre nemeckého telekomunikačného giganta je naozaj pestrá a hlavne rýchlo ubieha a tak si len vypĺňam medzi jednotlivými vlakovými výletmi zostávajúci čas. Mnohí si o mne myslia, že som šialený, že som si išiel do Poľska „privyrobiť“. Nie je tomu tak, zárobky sú podobné tým našim, avšak cenová úroveň (najmä strava, na ktorej pri nenásytnosti môjho žalúdka sa skutočne nedá veľa ušetriť) je o cca 15-20% nižšia oproti tej našej. Babu už na krku nemám a tak ostanú aj nejaké tie „grošíky“ na cestovanie a iné príjemnosti. Myslím, že na cestovanie nie je vôbec škoda vydávať peniaze. Človek sa počas množstva jázd naučí o mentalite toho-ktorého národa skutočne veľa a pri dlhších jazdách vidí všadeprítomné regionálne rozdiely. Slovensko v tomto nie je výnimkou, aj keď v Poľsku je tých rozvinutých aglomerácií viac než tomu je u nás. Počnúc multikulturálnou Varšavou, pokračujúc akademickým Krakowom a industriálnymi Katowicami a ich uhoľným okolím, mojím Poznaňom a Wrocławom, končiac turisticky atraktívnym Trójmiastom (Gdańsk, Sopot, Gdynia) a dnes už predsa len zapustnutým bývalým nemeckým Štetínom. Tu regionálne rozdiely predstavujú skôr rozdiely medzi urbánnymi časťami a vidiekom, zatiaľ čo na Slovensku „bohatstva“ plynule ubúda smerom od západu na východ.

Plný vzrušenia z najdlhšej tohtoročnej jazdy jedným vlakom som si už doma vypísal svoj víkendový lístok a vybral sa na svojom ojazdenom nemeckom bicykli za pár drobných na hlavnú stanicu. Bicykel je bezkonkurenčne najrýchlejším dopravným prostriedkom, keďže hustota dopravy je v Poznani subjektívne ešte o malý kúsok vyššia než v Bratislave. Svoj oranžový „Fahrrad“ som už tradične nechal zapnutý spolu s prilbou na 1. nástupišti po strane novej hl. stanice a pobral sa na 4. nástupište, ktoré je de facto 1. nástupišťom po strane starej hl. stanice.

V čase písania tejto reportáže je už stará hlavná stanica so vzorovou polohou medzi 2 koľajovými koľajiskami (každé po 3 nástupištia) už len torzom, čím bola predošlých 134 rokov fungovania. Biedronka (predajňa najväčšej obchodnej siete v Poľsku), malé obchodíky a podchod pre peších-to je to, čo zostalo po hranatej budove stanice dnes nahradenej neprakticky lokalizovanou novou hlavnou stanicou, ktorá zdieľa priestory s najväčším obchodným centrom v Poľsku Poznań City Center. O tom ale až v ďalšej reportáži. Čakám už len na dokončenie takmer 2 roky trvajúcej rekonštrukcie dopravného uzla Rondo Kaponiera.

Môj TLK 83200 s pravidelným odchodom 22:51 mal meškanie 10 minút, čo ale nebolo žiadnym problémom dobehnúť na množstve úsekoch podliehajúcich rekonštrukciám. Čuduj sa svete, pred vlakom sa cez davy ľudí na nástupište dostavila aj sanitka smerujúca do prednej časti vlaku k lôžkovým a ležadlovým vozňom. Až v pondelok som sa od kolegov v práci dozvedel, že akási žena v istom vlaku TLK porodila...

EU07-214 s vlakom TLK 83200 Pomerania v ŽST Dębica © Róbert Žilka

Tesne pred 23:00 sa „rýchlik“ ťahaný EU07-214 dostavil na nástupište č. 4. Už číslo rušňa vo mne vyvolalo zvláštne pocity, keďže pred vyše rokom som vo vlaku ťahanom práve týmto rušňom spoznal dievča, vďaka ktorému ma pritiahlo Poľsko. A až ďalších 14 mesiacov trvalo, kým sa mi 214-ka „priplietla“ do objektívu znovu. Usadil som sa teda na svoje miesto č. 15 vo vozni č. 14 vyznačené na lístku. Vozeň 1. triedy A9nou, ako Česi vravia, „humanizovaný“, bol radený ako piaty za rušňom a prvý určený len pre sediacich cestujúcich. Nepríjemným prekvapením bolo množstvo ľudí cestujúcich aj v 1. triede a najmä miesto v 1. kupé rovno nad podvozkom. Niežeby ten hrkotal ako naše Görlitze, ale v Poľsku stále zaužívané špalkové brzdy robili svoje. Mal som vyznačené miesto pri okienku, tak som sa posadil do pohodlného, nie príliš mäkkého sedadla 6-miestneho kupé k ďalším 3 spolucestujúcim.

641 km za 15 hodín a 48 minút

Po odchode zo stanice a opustení poznaňského železničného uzla sme sa rozbehli na obligátnych 120 km/h po takmer celkovo zmodernizovanej trati cez stanice Środa Wielkopolska, Jarocin, Ostrów Wielkopolski po Kluczbork a odtiaľ po stále modernizovanom úseku cez Lubliniec, Tarnowskie Góry až do Katowíc. Táto trasa (319 km) dnes predstavuje zhruba o polhodinu rýchlejšiu alternatívu pre spojenie Poznaňa s Katowicami v porovnaní s traťou cez Wrocław (343 km), kde sa rekonštruuje severná časť európskeho koridoru E59 na rýchlosť 160 km/h. Tu je zmodernizovaný zatiaľ len 82-km dlhý úsek Opole - Wrocław a do ukončenia celého úseku zostáva vymeniť zvršok na cca 250 km, na čom sa intenzívne pracuje. Ak si porovnáme jazdné časy našich rýchlikov z Bratislavy do Košíc, s hrôzou zisťujem, že tých zhruba 320 km za vyše 6 hodín je skutočne žalostný výkon. Teda akoby poľský rýchlik šiel z Bratislavy do Štrby tak dlho ako jeho slovenský náprotivok až do Košíc. Uvidíme, či sa o dva roky dočkáme proklamovaných 3,5 hodín jazdy medzi Poznaňom a Katowicami cez Wrocław.

Akonáhle spolucestujúci konečne zhasli svetlo, zadriemal som aj ja. Okolo pol druhej nadránom ma zobudila strašná horúčava, keď sa z výduchov ventilácie pod oknom začal valiť priam vriaci vzduch. Regulácia otočným ovládačom pomohla len čiastočne, tak ako aj vyzlečenie sa do krátkeho trička. Otvorenie dvierok do chodbičky a odchýlenie okna situáciu trochu zlepšilo. Z druhého boku ma však neskôr zobudili dvaja bezdomovci kričiaci a fajčiaci na predstavku vozňa, ktorých som aj tak neplatným argumentom poprosil, aby sa šli handrkovať do 2. triedy, aby nedostali pokutu od sprievodcu. Rozospatý som sa šiel len tak prejsť celým vozňom a jedno kupé, o poznanie chladnejšie, bolo úplne voľné, tak som si napriek svojej miestenke presadol. Ešte akoby na zavolanie práve vozňom prechádzal sprievodca a sprievodkyňa, ktorí spoločne kontrolovali lístky. Asi osud chcel, aby som sa nezobudil ešte jedenkrát navyše. Poctivo skontrolovaný lístok a občiansky preukaz a pár info o ďalšej jazde boli slušnou vizitkou na poľské pomery distingvovaného vlakvedúceho a atraktívnej sprievodkyne vo veku cca 40 rokov. Miestenka na iné miesto nebola problémom. Jedného spolucestujúceho z prvého kupé cestujúceho z Poznaňa personál vykázal do 2. triedy, na čo on nechápavo krútil hlavou.

Napriek zápachu po bezdomovcoch, ktorí sa zdržali nejakú tú minútku zrejme aj v tomto kupé som si pohodlne natiahol nohy cez sedadlá a po takmer 3 hodinách spánku ma v stanici Tarnowskie Góry zobudili traja železničiari cestujúci do Katowíc na zmenu. Zľavnené lístky (bilet pracowniczy) si kúpili dvaja z nich u sprievodcu, ktorý sa ich opýtal, či normálny alebo do 1. triedy. Obaja zhodne tvrdili, že samozrejme normálny. Sprievodca im na to odvetil, že si ale treba presadnúť do dvojky. Tretí spiaci chlapík len odvetil, že má sieťový lístok, ktorý sa ten istý sprievodca ani len neobťažoval kontrolovať. Ja som mal v podstate tiež sieťový lístok a musel som sa legitimovať pomaly ako kdesi na záchytke. Sprievodca si šiel konať ďalšie svoje „povinnosti“ a chlapíci namiesto presunu do dvojky zaľahli tiež spať. Rozdiel v správaní k cudzincovi a domácim je viditeľný okamžite. Mal som chuť spýtať sa chlapcov zo štreky, či sa im pohodlne cestuje v Á-čku, ale radšej som to nechal tak. Už mi raz jeden chmuľo vynadal za to, keď som ho upozornil na to, že nemá čo fajčiť vo vlaku. Tu sa mi natíska krásne porovnanie z Ex Jan Perner, ktorým som sa v septembri vracal z dovolenky na Slovensku cez Pardubice a Międzylesie, kde zhodou okolností na chodbičke jediného vozňa s kupé (Bmee) fajčili a pili dvaja Poliaci. Tých som si samozrejme odfotil a na moju sťažnosť okamžite zareagovala rázna vlakvedúca. Napriek absencii mužského vlakového personálu sa nikto s nikým nebabral a chlapci namiesto Mladej Boleslavi skončili svoju „spanilú jazdu“ v Hraniciach na Morave. Tohto sa v Poľsku dočkáte snáď len v takých vlakoch ako EC Berlin-Warszawa-Express či Polonia, Praha alebo Sobieski, inde je vlakový personál podobný cestujúcim. Prisahám, že tu asi fajčia snáď všetci železničiari a prečo by teda mali vodu kázať a víno piť?

Z Katowíc do Krakowa pokračovala jazda ďalšou prerábanou traťou. Jazdný čas na úseku 77 km činí 145 minút. Ideálne na spánok. Hodinový pobyt v Krakowe sa mi už v kupé tráviť nechcelo a oplatilo sa. Kraków Główny je po stanici Wrocław Główny, Warszawa Centralna a Katowice pre mňa najzaujímavejšou železničnou stanicou v Poľsku. Prijímacia budova síce nie je ohromujúca a je voči nástupištiam pomerne excentricky položená, ale modernosť nástupíšť a okolie stanice určite áno. Povedzte, kde u nás nájdete cyklotrasu a podchod pre peších v jednom pod celým koľajiskom. Chýbajú už len napojenia na jednotlivé nástupištia.

Podchod pre cyklistov a peších obďaleč ŽST Kraków Główny © Róbert Žilka

Hodina 08:53 znamenal odchod pre náš vlak kratší o jeden lôžkový a jeden ležadlový vozeň zo Štetína. Paradoxne rušeň EU07-214 pokračoval v jazde ďalej až do konca celej trasy. Traťový úsek za Krakowom taktiež podlieha rekonštrukcii, tak ako takmer všetky hlavné trate v Poľsku (s výnimkou v roku 2006 dokončeného eurokoridoru Warszawa-Berlin). Mostom ponad rieku Wisłu sme definitívne opustili Krakow a zastávku s príznačným názvom Kokotów vystriedal takmer 15-minútový pobyt v stanici Podłeże určený na križovanie s osobákom z Rzeszowa do Krakowa, ktorý však spríjemňovali pekné výhľady nielen na rekonštrukciu stanice.

Krátim si čas pohľadmi nielen na modernizáciu, ŽST Podłeże © Róbert Žilka

Nakrátko sme sa zastavili aj v stanici Brzesko Okocim, kde má sídlo známy poľský pivovar (po poľsky browar) Okocim. Na úseku po Rzeszów (157 km) sa vystriedali asi všetky možné traťové rýchlosti od 10 po 120 km/h. Úsek má byť celkovo zmodernizovaný do roku 2015. Pre priaznivcov zjednotenej Európy pripojím informáciu, že ide o eurokoridor E30 Dresden-Görlitz-Wrocław-Katowice-Kraków-Rzeszów-Medyka-Ľvov-Kyjev. V Rzeszowe bol pobyt z nevysvetliteľných príčin 20 minút, čo som využil na expresnú dokumentáciu stanice a preprah rušňov na vlaku TLK Solina, ktorým som sa na druhý deň vracal cez Warszawu naspäť. Stanica Rzeszów Główny je na poľské pomery štandardná. Nič zaujímavé. Pripomeniem, že Rzeszów je metropolou Podkarpatského vojvodstva, ktoré kradne popradskému aj košickému letisku lukratívne letecké linky.

Celkový pohľad z nadchodu pre peších na ŽST Rzeszów Główny © Róbert Žilka

Za Rzeszowom bola trať už zmodernizovaná, rýchlosť bola väčšinou okolo 120 km/h, krajina sa začala konečne vlniť a mne pomaly narastať chĺpky na tele, keďže som sa cítil akoby som šiel na Slovensko. Kupé v mojom vozni takmer všetky osireli, tak som si šiel obzrieť aj zvyšok súpravy (tak ako u nás, prechod do WLABm bol zamknutý), kde cestovalo o poznanie viac ľudí. Ďalší dlhší pobyt sme mali v stanici Radymno, odkiaľ až po zriaďovačku v Żurawici, kde začína aj ŠRT na Ukrajinu je jedna koľaj kvôli rekonštrukcii vylúčená z prevádzky. Zaujímavosťou bol uhoľný vlak súkromnej spoločnosti Freightliner PL s 6-osovým dieselovým rušňom triedy 66, ktorý sa mi konečne podarilo odfotiť aj počas prestoju. Nemenej zaujímavým prekvapením bol pracovný vlak ťahaný Sergejom ST44, v Poľsku prezývaný gagarin.

M62-1007 s pracovným vlakom neďaleko ŽST Żurawica © Róbert Žilka

Vitajte v poľskej Banskej Štiavnici

Po vystúpení v konečnej stanici Przemyśl Główny som si konečne pretiahol kosti poriadnou prechádzkou po meste, ktoré mi svojou polohou subjektívne pripomína Banskú Štiavnicu. Cca 2 km nad centrom mesta v nadmorskej výške 352 m sa nachádza Kopiec Tatarski, odkiaľ sa naskytá prekrásny panoramatický výhľad na celé okolie, menovite Bieszczady, nekonečné poľské roviny, pohraničie Ukrajiny, Slovenska a Poľska, ako aj na samotné mesto. Len pre ilustráciu, mesto sa železnicou nachádza 13 km od pohraničného bodu s Ukrajinou Medyka a na poľské pomery každodenných 123 km autom do našich Medzilaboriec.

Tam kdesi sa nachádza Slovensko, Kopiec Tatarski/Przemyśl © Róbert Žilka

Ubytovanie som mal vopred zarezervované v tzv. Schronisku Młodzieżowym Matecznik vzdialeným 2 km od hl. stanice za prijateľných 35 zł./8,50 €/noc. Do zotmenia zostávalo ešte pomerne veľa času, tak som si zvečnil množstvo tamojších kostolov. Nemá zmysel všetko tu dopodrobna opisovať, Wikipediu poznáte všetci a fotky si pozriete aj v pripojenej galérii. Mesto o veľkosti 64 tis. obyv. má veľmi špecifickú atmosféru, má krásne odreštaurované historické pamiatky a najmä zámok nad starým mestom, v ktorom sa nachádza aj reštaurácia. Prechádzka po meste pôsobí ako balzam na dušu. Bude to zrejme tým, že ak si človek zvykne na ruch veľkomesta, pôsobí na slovenské pomery aj stredne veľké mesto ako oáza ticha. Toto som sa snažil si vychutnať, pretože nasledujúcich 4 - 5 chladných mesiacov budem hniezdiť prevažne v Poznani s možným výjazdom k rodine do ešte hlučnejšej Varšavy. Po západe Slnka ma začínala premáhať únava, vonku sa vďaka jasnej oblohe a bezvetriu už poriadne ochladzovalo, tak som zakotvil v malej Pizzerii s atraktívnou dámskou obsluhou so zahraničným prízvukom (ukrajinský na počudovanie nebol).

Hlavné námestie v Przemyśli © Róbert Žilka

Krémovo-syrová pizza hladko vkĺzla nadol mojím vyhladnutým pažerákom a zalial som ju tmavým pivom bez peny, ale so zázvorovým sirupom, ktoré si neviem vynachváliť. Pre porovnanie, pre Poliakov je pena na pive nežiaduca. Ja nie som pivárom, preto sa na problém pozerám okom nealkoholika-laika. Kultúra pitia tu nemá žiadne korene. Pije sa v drvivej väčšine plechovkové pivo z Kauflandu alebo Biedronky a najlepšie zo strechy auta na okraji lesu. Víno je extrémne predražené (za 100 ml sú v bežnej mestskej reštaurácii schopní vypýtať 2 €) a nápojové lístky sa predbiehajú v počte druhov vodky a lacnejších druhov kvapalín do ostrekovačov. Pre vlakofilov, oficiálne je zakázané pitie alkoholu akéhokoľvek druhu vo všetkých vlakoch v Poľsku, s výnimkou piva v reštauračných vozňoch Wars. Takže analogicky k zákazu fajčenia treba podobne pristupovať aj k zákazu pitia.

Matecznik

Sýty som sa tmou bojujúcou so žiarou pouličného osvetlenia pobral do turistickej ubytovne, kde som sa dostal za pomoci svojho GPS v koncovom zariadení Samsung Galaxy S3 Mini a fantastickej offline-aplikácii OsmAnd pre OS Android. Vrelo odporúčam navštíviť Google Play Store a aplikáciu si bezplatne stiahnuť. Bránu do dvora z opačnej strany budovy však systém nerospoznal, tak som si trochu nadbehol. Dom tehlovej konštrukcie bol obývaný prevažne zahraničnými turistami, v tom jedným Američanom, ktorý už 3 roky prebýva v Európe, prevažne na Ukraine a Poľsku. Lámanou angličtinou som z neho akosi vytiahol odpovede na moje otázky a dozvedel som sa, že z Ameriky odišiel pre prehnitý kapitalizmus na každom kroku. Totálnym šokom bol pre mňa nasledujúci deň, keď som ho zazrel s dvoma malými deťmi ako kývajú nášmu vlaku na odchod.

Späť však k ubytovaniu. Klasické turistické verzie izieb za 25 zł./6 €/os/noc som radšej vynechal, keďže v nich nebola k dispozícii žiadna (!) posteľná bielizeň. Poschodové v počte 3 na izbu koženkou potiahnuté postele boli odpudzujúcejšie než naše staré Bc jazdiace na Šarišane (ak neaktuálne, prosím opravte ma). Ja som si s radosťou prečítal, že mám izbu v tzv. zvýšenom štandarde. Ten spočíval v kompletnej posteľnej bielizni, kvete na stene, nočnom stolíku, skrini s vešiakmi na vetrovky a hlavne fungujúcim Wi-fi pripojením. Škoda, že ani len štandardom nebolo večer o 20:00 pustené kúrenie a vonku medzitým teplota klesala pod 5 stupňov. Na moju a Američanovu sťažnosť reagoval recepčný slovami, že to púšťajú až okolo 21:00. S nepochopením som sa pobral do svojej nadštandardne vychladenej izby s 2 posteľami, kde som si na drzovku vzal na seba aj perinu z druhej postele. Spoločná kúpeľňa s WC na poschodí bola vybavená toaletným papierom, automatickým osviežovačom vzduchu s vôňou pripomínajúcou kombináciu levandule, lesnej jahody, mydla z Railjetu a zeleného čaju s arómou opuncie. Skutočne by som sa zdržal nepekných slov, ale v takom hajzli sa človeku aj srať prestane chcieť. K tomu samozrejme chýbalo aj mydlo. Ešteže so sebou nosím pre takéto núdzové prípady izraelské vlhké obrúsky, ktoré som si kúpil už ani neviem v ktorom meste v Carrefoure.

Panoráma mesta Przemyśl sponad rieky San © Róbert Žilka

Po náročnom dni plnom zážitkov som zaľahol do postele krátko po 20:00 a neštandardne rýchlo som zaspal. Ráno ma po vyše 12 hodinách neprerušeného spánku vytrhol z postele štandardný alarm-tón určujúci odchod vlakov zo stanice Zürich Flughafen na mojom mobile. Do 10:00 som mal podľa ubytovacieho poriadku opustiť priestory ubytovne. Netreba snáď presviedčať, že som zdúchol skôr než mi to „poriadok“ nakazoval. Po ceste na stanicu som odkryl ďalšie pekné zákutia tohto malebného mestečka ako napr. žel. stanicu Przemyśl Zasanie, kde zastavujú na počudovanie všetky vlaky TLK. Ja som však mal v zámere prejsť sa ešte raz cez rieku San, ale tentokrát už iným mostom popri nie príliš vábivej budove mestského úradu. Treba poznamenať, že čím bližšie k hlavnej železničnej stanici z opačnej strany mesta než je historické centrum, tým sú obytné domy spustnutejšie. Poslednou „prekážkou“ pred hlavnou stanicou je niečo ako Dworzec Autobusowy, odkiaľ premávajú hlavne autobusy smerom do a z (hlavne z) Ukrajiny.

TLK Solina

Železničná stanica v Przemyśli je skutočne aj vďaka priaznivému tektonickému podložiu architektonickým skvostom, najmä pokiaľ ide o vnútornú výzdobu. Umne zakomponované LCD panely krásne dotvárajú harmóniu medzi modernou a zachovalým architektonickým štýlom tak charakteristickým pre železničné stavby 2. polovice 19. storočia. To už ale nemožno povedať o nástupištiach, u ktorých cestujúcich zo všetkých strán (vrátane koľají) straší večný duch komunizmu.

Odbavovacia hala v ŽST Przemyśl Główny © Róbert Žilka

Ten ma sprevádzal celú cestu do Varšavy, nakoľko namiesto humanizovanej jednotky šla na konci súpravy staručká jednotka A9ou v pôvodnom červeno-krémovom lakovaní s hranatými oknami. 6-miestne kupé bolo vybavené veľmi mäkkými polohovateľnými podritníkmi, WC bolo vybavené tečúcou vodou, dvoma (!) mydlami a asi 80 ks papierových utierok. V čele vlaku si spokojne fučala EP07-385, ktorá so 6 vozňami nemala mnoho práce. Ako na porazenie, práve v nedeľu šla ako posilový vozeň hneď za rušňom humanizovaná jednotka A9nou deklasovaná výveskami na dverách na dvojku. No čo už, v poslednom vozni sa dá aspoň jesť žemľa so syrom a lososovou pomazánkou a pozerať zároveň na vlastnú koľaj.

Zatiaľ nesprejazdnený cestný most neďaleko mesta Przeworsk © Róbert Žilka

Namiesto atraktívnej študentky biochémie pristúpil v stanici Jarosław sympatický sčítaný päťdesiatnik, zrejme poslanec obecného zhromaždenia z už spomínaného Kokotowa. V Rzeszowe nasledoval 12-minútový pobyt (na rozdiel od 20-minútového pri ceste tam) na preprah rušňa, z čoho vyplýva, že samotný preprah trvá kratšie než výmena vlakovej čaty. Epinu vystriedal dieselový sumec SU46-017 s pekným výkonom 1620 kW a max. rýchlosťou 120 km/h, čím by v našich podmienkach pravdepodobne ohrozil vozbu vlakov Rex z Bratislavy do Viedne Herculesmi.

SU46-017 počas preprahu v ŽST Rzeszów Główny © Róbert Žilka

Vlak po odchode z Rezešova pokračoval ďalej odbočkou na jednokoľajnú nezelektrifikovanú trať na Tarnobrzeg, s pominutím stanice Stalowa Wola ďalej na Lublin. Spomenúť treba fakt, že tento takmer 70 km dlhý úsek (po ŽST Ocice) bol v rokoch 2006-2009 po úpadku osobnej dopravy kompletne zmodernizovaný na 120 km/h (s výnimkou posledných 5 km, kde je traťová rýchlosť 100 km/h). Ešte väčšou zaujímavosťou sú plány trať do zmeny GVD v roku 2014 zelektrifikovať. Predpokladám, že ide o plán B pre Pendolino, keby sa nestihla včas dokončiť trasa medzi Krakowom a Rzeszowom. Ak si pozriete mapu trate, táto je posiata oblúkmi, takže nebyť poľskej šetrnosti, Pendolino s naklápaním by tu pokojne mohlo svišťať 145 km/h. Rušňovodič využíval výkon rušňa asi tak na 30-40% a využíval klesania na naberanie rýchlosti, tak aby bol vlak zotrvačnosťou a malým množstvom paliva vytlačený na koniec stúpaní. Povšimnúť si treba absenciu akýchkoľvek sklonovníkov alebo niečoho podobného na celej sieti PKP. Pískače som taktiež nevidel, namiesto toho slúžia na výstrahu trojuholníky s autíčkom signalizujúce blížiace sa železničné priecestie.

Spor o detský kočík

Podľa GPS sme sa rozbehli maximálne na 97 km/h, ale aj tak sme nemali ani minútku meškania. Po nabehnutí na starú elektrifikovanú trať v stanici Ocice sme opäť na svojich pohodlných zadkoch pocítili skutočnú kinetickú energiu a mohli si tak pripomenúť železničiarsku terminológiu ako napr. koľajové styky, pomalé jazdy či Wstęp wzbroniony - likwidacja budynku.

Nabiehame na most cez rieku San © Róbert Žilka

Ja ako človek ctiaci si predpisy a slušné spôsoby (čo robím dočerta v Poľsku?!) som si však pripomenul bohužiaľ aj to, že mám krátku pamäť. Cestoval som totiž vo štvrtom kupé od konca vozňa. V Tarnobrzegu si prisadla mladá rodina s dieťaťom do predposledného kupé. Zložený detský kočík však nechali na chodbičke položený len tak. To ma pekne naštvalo, keďže som si chcel robiť zábery aj z predstavku a zjesť si tam svoju povestnú žemľu so syrom a lososovou pomazánkou. Neváhal som rodinku slušne na tento fakt upozorniť. Predstavte si, že ženská začala papuľovať, že oni potrebujú dosť miesta, lebo majú malé dieťa. Vravím im, že by bolo fajn, keby si svojho tátošíka predsa len vyložili hore (zvyšnú batožinu mali uloženú po dĺžke zrejme tak, aby boli akože plné poličky). Nie, akoby človek blbcovi vravel. Nikomu to vraj nevadilo, keď išli včera z Lublinu do Tarnobrzegu. Argument hodný 11-ročného decka, a nie 30-ročnej ženy. Až som sa čudoval, že nebola blondínka (ospravedlňujem sa vopred hovorkyni ŽSR). To už vo mne začala vrieť krv. Odvetil som, že ale prístup do WC a na chodbičku musí byť voľný a sú predsa len traja v 6-miestnom kupé. Vtom mi začal jej manžel (samozrejme pijúci pivo z plechovky) tykať, že čo mi to vadí, veď som jediný, ktorý tu pobehuje. Mal som chuť začať vrieskať po nemecky na celý vozeň, ale pomyslel si, že touto frustrovanou generáciou poloplešatých tridsiatnikov si nebudem ničiť svoj jazyk. Aj tak už neviem v akom jazyku rozmýšľam.

Ono by to človeku aj bolo jedno, keby tieto živly (teraz je reč o chlapoch) neboli takmer všade a keby som tu bol len na dovolenke. Spoznáte ich podľa nasledovných znakov: ak má vlasy, tak zásadne krátko ostrihané a svetlé, svetlé oči s večne nespokojným výrazom v tvári, prerastená krkovička, oblečenie akékoľvek, ale musí mať za hlavou kapucňu, keby začalo fúkať na plešinu a ak nie je v prítomnosti žena alebo rodina, tak každé druhé až tretie slovo je ku**a. Pijú plechovkové pivo a fajčia takmer všade. Ak majú auto, tak zásadne strieborný alebo čierny VW, resp. nejaké obstarožné BMW či Audi a jazdia zvyčajne v ľavom pruhu (platí aj pre obojsmernú premávku).

Blížime sa do stolicy Polski

Dosť však bolo negatív. Našťastie sa onedlho ukázali sprievodcovia. A znovu vo dvojici. Jeden z nich bol asi prezlečený policajný pes, pretože sa na mňa pozeral s absolútne stoickým výrazom v tvári. Asi som ho omráčil zaostrením svojím novým Canónom s objektívom 18-135 mm. Druhý z nich bol našťastie o niečo zhovorčivejší, tak som mu slušne vysvetlil, o čo mi v súvislosti s kočíkom ide a sadol som si do svojho kupé, kde nepozorovane pribudla atraktívna blondínka z univerzity. Ako sa neskôr ukázalo, prednáša už 15 rokov na varšavskej Politechnike, ktorá svojím umiestnením na rebríčku najlepších univerzít sveta predčí aj pražskú Karlovu univerzitu.

182-057 CTL Logistics v ŽST Tarnobrzeg © Róbert Žilka

Pri križovaní sa s oprotiidúcim rýchlikom som si obzeral stanicu Rzeczyca zo všetkých strán. Kočík medzitým zmizol v útrobách predposledného kupé. Keď som si otvoril okno v kupé nášho vozňa, v spätnom zrkadle svojej zrkadlovky som zbadal toho pána, čo mi tykal a on sa len kyslo na pol sekundy na mňa zahľadel a odpľul si na koľaj č. 4. Veľmi zvláštne zachovanie na pasažiera 1. triedy. Niežeby sme boli nadľudia, ale určité zvyšky kultúry by mali byť prítomné a nie sa urážať ako malé deti a to ešte keď je človek slušne upozornený na niečo, čo je v podstate v rozpore s prepravným poriadkom.

Po vykrižovaní s osobným vlakom v podaní szynobusu SA134-027 v stanici Kraśnik sme sa vydali na nemenej kľukaté pokračovanie v už o poznanie horšom stave traťou do Lublina. Trať bola posiata pomalými jazdami, čo je v Poľsku na nemodernizovaných, ale aj niektorých modernizovaných tratiach absolútny a pre mňa absolútne nepochopiteľný štandard. Nejde ani tak o pomalé jazdy z dôvodu technického stavu zvršku, ale o priecestia. Ak sa stane na nejakom priecestí nehodová udalosť, namiesto u nás obvyklej inštalácie PZZ sa v Poľsku postavia značky pre rýchlosť 20 km/h a problém je zdanlivo vyriešený. Šetrí sa skutočne na každom kroku. Pre ilustráciu, na trati Warszawa - Poznań - Berlin boli na poľskom úseku pri modernizácii (dokončenie v roku 2006) namiesto mimoúrovňových križovaní dosadené na priecestia len závory, to isté platí aj pre pokračujúcu modernizáciu trate Poznań - Wrocław. Pripomeniem, že na oboch tratiach je, resp. bude max. traťová rýchlosť 160 km/h, na druhej spomínanej trati sa na zvýšenie do 200 km/h počíta „len s nevyhnutnými drobnými úpravami“.

Počasie sa začalo už kaziť, slniečko prestalo prehrievať vzduch, tak sme si vymieňali so spolucestujúcimi zážitky z cestovania a spoločne si zanadávali na privilegované postavenie poľskej katolíckej cirkvi v spoločnosti. Na počudovanie však aj vo vozni z prelomu 70. a 80. rokov bolo hlásenie nasledovných staníc vlakvedúcim funkčné. Tu sa môžu naše večné bautzeny červenať, aj keď už nie sú zelené.

ŽST Lublin © Róbert Žilka