Testovanie autovlaku a iné príhody vianočné

Vlakom sme cestovať nemohli a na 600 km dlhú cestu autom som si sám netrúfal. Ale s prestávkami by som to za celý deň snáď nejako zvládol. Mal som pripravenú trasu cez Budapešť a Viedeň. Pre nás z juhu východného Slovenska je do Viedne bližšie cez Budapešť, ako po našej diaľnici cez Poprad, Žilinu a Bratislavu. Už som mal pripravený do detailu itinerár cesty, keď som sa krátko pred 15. decembrom dozvedel, že ZSSK zaviedla od nového cestovného poriadku auto vagón k rýchliku R 614 z Humenného do Bratislavy. Ani chvíľu som neváhal a hneď som išiel kúpiť lístky.

Cestovné 50 € za auto a šoféra a 70 € ak ide ešte jeden cestujúci so šoférom, je veľmi výhodné. Podarilo sa mi dokonca kúpiť lístok tak, že ja som pre seba kúpil lístok len auto a šofér za 50 € a pre syna mi pani predala za 10,93 € zľavnený lístok na študentský preukaz. Inak by som platil ako auto, šofér a jeden spolucestujúci až 70 €, čiže za syna by to vyšlo na 20 €. K tomu som dokúpil samozrejme aj lôžkové lístky po 8 €. Z Bratislavy je to už len 150 km do cieľa nášho prechodného pobytu.

Týždeň po začiatku platnosti nového GVD som teda mal možnosť otestovať auto vagón z Humenného do Bratislavy. Trochu žartom poviem, že české, ale i slovenské železničné spoločnosti občas pozývajú zástupcov VLAKY.NET na rôzne otváracie akcie a novinky. Na uvedenie do praxe tejto novinky nikoho nepozvali, tak som sa pozval sám a návštevníkom VLAKY.NET tu aspoň stručne opíšem, aké to bolo. Bývam pri Sečovciach, do Humenného to mám takmer rovnako ďaleko ako do Košíc, takže mi vôbec nevadilo, že tento vlak odchádza z Humenného a nie z Košíc.

R 614 Vihorlat má odchod o 21.28 hod. Predpis káže prísť na miesto nakladania auta dve hodiny pred odchodom vlaku. Tak som aj s našim 17 ročným synom už pred pol ôsmou stál pred nakladacou rampou v stanici Humenné. Prišli tam posunovači, tak som s nimi prehodil niekoľko slov. Urobil som nejaké nočné snímky (001-009) a čakal na sprievodcu. Sprievodca pred nakladaním moje auto kamerou dookola nasnímal, až potom som mohol vyjsť s autom do vagóna. Posunovači auto upevnili, odstránili prechodový mostík, dvihli a upevnili čelné dvere vozňa a vozeň prestavili na vedľajšiu koľaj, kde už stál pripravený vlakový rušeň 754.073-5.

Vagón zavesili na rušeň a vlakový rušeň s ním zašiel na rýchlikovú súpravu. Takže auto vagón bol ako prvý za rušňom a potom nasledoval lôžkový vozeň v ktorom je vždy päť kupé rezervovaných pre cestujúcich z prepravovaných áut. V ten deň, v nedeľu 22.12.2013 bolo vo vozni prepravované len moje auto. Ale podľa slov železničiarov, za ten týždeň fungovania už mali aj tri autá z Bratislavy. Myslia si, že záujem bude. Dokonca sa niektorí vyjadrili, že by bol záujem zo strany cestujúcich o prepravu áut aj v rýchliku R 442 Šírava do Prahy, ktorý odchádza z Humenného o 19.28. Čas ukáže, či sa táto novinka ujme.

Vozeň na prepravu osobných áut v Humennom © Ondrej Krajňák

Sprievodca ma potom pozval do lôžkového vozňa, kde so mnou spísal Správu o stave vozidla pred naložením. Na stanici pri rampe nie sú podmienky na písanie správy. Vtedy som pochopil, prečo je potrebné prísť autom na stanicu už dve hodiny pred odchodom vlaku. Je okolo toho dosť roboty. Jednak to nafilmovanie auta, potom samotné naloženie, upevnenie a spísanie správy. Neviem si predstaviť, ako to robia v Košiciach, kde sa do dvoch vozňov k rýchliku do Prahy nakladá niekedy až dvadsať áut. Jeden sprievodca to určite nezvláda. Ešte ma zarazila ďalšia skutočnosť, že v týchto poschodových vagónoch na prepravu osobných áut je možné prepravovať autá len do maximálnej výšky 150 cm.

Už pri kupovaní cestovného lístka je potrebné pri pokladni vyplniť jedno tlačivo a do neho uviesť rozmery vozidla z technického preukazu. A technický preukaz pýtal aj sprievodca. Kvôli rozmerom auta a jeho farbe. Moje auto je vysoké 147 cm. Takže vošlo na tesno. Anténu som musel odmontovať. A sú aj vyššie autá klasickej karosérie. Tie majú smolu. Poschodový vozeň nemôže mať hornú plošinu vyššie kvôli prechodovému prierezu a vyššie auto nemožno naložiť ani na hornú plošinu. Ako bývalý prepravák som pochopil. Viem čo je prechodový prierez a viem, čo je prekročená ložná miera.

Sprievodca nás uložil do prvého kupé. Povedal nám, že už nikto tretí k nám nepríde, že sa môžeme smelo zamknúť aj retiazkou. Nebol som nadšený z prvého kupé. Kupé nad podvozkom nemám rád. Rachot kolies cez výhybky bolo cítiť, aj počuť. Vozeň WLAB mal klasické otváracie okná a klasické kúrenie, čo ma potešilo. Klimatizáciu nemám rád. My sme hneď zaľahli a v pohode sme sa prepravili do Bratislavy. Celkom slušne som sa vyspal. Ráno v Bratislave som videl, že z nášho vozňa vystupuje dosť veľa cestujúcich. Všetko ženy s veľkými kuframi. Zrejme nastúpili až v ďalších východoslovenských staniciach ešte pred Košicami.

Sprievodca mi povedal pri vystupovaní, že sú to všetko opatrovateľky v Rakúsku. Z Bratislavy pocestujú ďalej autami dopravnej spoločnosti, ktorá rozváža tieto ženy po Rakúsku. Ja som v lete cestoval do Bratislavy týmto vlakom v ležadlovom vozni. Tiež bol úplne plný žien. Nechápal som vtedy, kam toľko žien cestuje. Moja manželka totiž cestuje autom dopravnej spoločnosti. Auto príde až k nám pred bránu a odvezie ju až pred bránu v Rakúsku. Manželka tam vystúpi, a jej kolegyňa, s ktorou sa strieda po dvoch týždňoch, nastúpi. Rakúska rodina im cestovné prepláca. Ale to som už odbočil od témy.

Sprievodca nám v Bratislave povedal, aby sme nevystupovali, že pôjdeme s auto vagónom do šturcu aj my, takže si tam hneď auto aj vyložíme. Tak to ma potešilo. Vlaková gorila odstúpila. Číslo som nezaregistroval, lebo pokiaľ tie ženy vystúpili, vlakový rušeň odvesili a bol preč. Na našu súpravu zašiel rušeň 736.103-3. Vytiahol dva vozne. Poschodový voz na prepravu áut a za ním radený náš lôžkový vozeň. Náš lôžkový vozeň aj s nami prestavil na vedľajšiu koľaj vedľa šturcu s vykladacou rampou a potom zatlačil auto vagón k betónovému štrucu. Je to vlastne vyvýšená betónová plocha, ktorá kedysi slúžila na vykladanie tovarov.

Auto po vyložení v Bratislave © Ondrej Krajňák

Vyložili sme auto, urobil som dva zábery (010,011) len tak bez statívu. Bolo hmlisté počasie, slabá viditeľnosť, ešte tma, tak som ani viac nefotil. Ani nebolo čo. A tak sa skončila naša prvá cesta auto vlakom. Ten auto vagón vraj kúpili od ÖBB. Ešte má aj pôvodné označenie. Auto vagón aj lôžkový voz tam čakajú do večera. Na fotke 008 je vidieť, že je stavaný na rýchlosť až 160 km/hod. Z tohto vykladacieho priestoru sme vyšli na Pražskú ulicu. Cez Mlynskú dolinu, po moste Lafranconi a po Viedenskej ceste sme sa dostali na hranice rýchlo, plynule a bez problémov. Trasu som mal preštudovanú na Google maps už doma.

Išli sme cez Hainburg po starej ceste. Rakúsku diaľničnú známku sa mi neoplatilo kupovať na tých pár kilometrov do Viedne. Za Hainburgom som odbočil doprava na most cez Dunaj a po ceste 49 smerujúcej do Marchegu som išiel do Engelhartstettenu, kde som odbočil zase doľava na cestu číslo 3. Po trojke ceste som už pokračoval do Viedne. Túto trasu som si zvolil preto, lebo táto cesta vedie cez celú Viedeň po ľavej strane Dunaja a vyhol som sa tak centru mesta, kde by som musel hľadať možnosť kadiaľ, ktorým mostom prejsť cez kanál a cez Dunaj. Toto bolo veľmi pohodlné a jednoduché.

Bez problémov som prešiel celú Viedeň. Číslo cesty je vyznačené na každej križovatke v Rakúsku, takže orientácia je perfektná. Na jednej križovatke na Prager Straße som mal v pláne odbočiť doprava na ulicu Winkeläckerstraße, po ktorej by som sa podjazdom popod stanicu dostal pred jednu veľkú stanicu. Myslím, že to bola štvrť Floridsfdorf. Informácie mám len z Googla, takže neviem presne. Išiel som po štvorprúdovej ceste Prager Straße, ale hoc sme pozerali dvaja, nikde sme na pravej strane ulicu s názvom Winkelstraße nevideli. Otočiť sa nedalo. Zabočiť niekde inde som nechcel, aby som sa nezamotal v spleti uličiek.

Tak som návštevu nejakej stanice vo Viedni vzdal, čo ma mrzí. Prikladám plánik (151), podľa ktorého som si toto odbočenie plánoval. Kto pozná Viedeň, môže mi poradiť aká to bola stanica. Alebo ako sa dá z cesty číslo tri dostať jednoduchým spôsobom k nejakej zaujímavej stanici.. Jednu stanicu sme podliezali na Erzherzog-Karl-Straße. Ale tam som nemal šancu odbočiť a dostať sa k nej. Tiež by ma potešilo, keby mi znalci Viedne poradili, aká to bola stanica a ako sa dá k nej dostať (152). Snáď výlet do Viedne uskutočním niekedy v lete. Po prejdení Viedne sme sa dostali na cestu 59 a po nej sme už bez problémov dorazili do nášho cieľa.

Prechodný domov sme mali v malej osade Wartberg, súčasti obce Straning-Grafenberg v okrese Horn, v spolkovej krajine Dolné Rakúsko. Prežili sme tam pekných päť dní. Tá rodina nás tam prijala ako svojich príbuzných. Ale ako správny vláčikár, som si už doma preštudoval mapu Rakúska a popozeral, kde v okolí Wartbergu premávajú vlaky. Zistil som, že iba 13 km od Wartbergu leží dedina Sigmundsherberg, v ktorej sa stretávajú dve trate. Trať cisára Františka Jozefa číslo 800 z Viedne do Gmündu, s pokračovaním do Prahy cez České Budějovice a trať číslo 820 z Kremsu.

Trate zo Sigmundsherbergu na Viedeň a Krems © Ondrej Krajňák

Táto trať z Kremsu má pokračovanie do Retzu a Znojma, ale ako som si všimol, v úseku Sigmundsherberg – Zellensdorf nie je v prevádzke. V Zellensdorfe sa táto trať pripájala k trati číslo 903 Viedeň – Retz - Znojmo. Pri obci Maiden som fotil na priecestí túto opustenú trať (130,131) Je vidno, že už dávno po nej kolesá neprešli. Trať prichádzajúca z Kremsu do Sigmundsherbergu, obchádza dedinu a do stanice vchádza z juhu spolu s traťou 800. Čiže ak by vlak chcel pokračovať po dnes už odstavenej trati do Retzu, robil by úvrať.

Na Štedrý deň som pochopiteľne nikam za vlakmi nešiel. Iba som sa do obedu prešiel po dedine a urobil som si nejaké zábery z tejto malej dedinky, ležiacej v malom údolí, pod svahmi viníc. Je to vinárska oblasť. Nie som cestovateľ. Necestujem často za naše hranice. Len pri tejto jednej prechádzke som sa pozastavil hneď nad niekoľkými javmi, ktoré u nás nikdy neuvidím. Viem, že mnohí ostrieľaní reportéri, ktorí tu uverejňujú krásne reportáže zo zahraničia, opisujú viac-menej dianie na dráhach. Kultúra, život ľudí v tom štáte a spôsob života, už nejako zvlášť nesledujú, lebo to poznajú.

Cestujú za hranice často, také maličkosti, ktoré zaujali mňa, oni už považujú za samozrejmosť a nepovažujú za dôležité sa tu o tom zmieňovať. Možno to budú považovať za smiešne, že ja, starý chren, sa ešte teraz, 24 rokov po „tom“ pozastavujem nad takými samozrejmosťami. Ale nedalo mi to, tak tu o niektorých pre mňa zaujímavých skutočnostiach stručne napíšem. Zaujala ma napríklad čakáreň na autobusovej zastávke v obci. (139) Nepoškodená, nerozbitá, nepočmáraná. Na lavičkách mäkké vankúše. V našich končinách nevídané. Ohromený som ostal stáť, keď som objavil pouličný predaj novín. (138)

Kovový stojan, na ňom igelitový sáčok, nad ním malá buksička na peniaze s cenou novín. Dobrovoľne vhodíte potrebný obnos a vyberiete si noviny. Tie si ale môžete vybrať zo sáčka aj bez zaplatenia. Povedzme si, koľkí z nás by takto urobili? Ako dlho by tam tá buksička u nás asi vydržala? Aj ten kovový stojan by vytrhli zo zeme zberatelia kovov. Obdivoval som tie kvalitné cesty. Aj vedľajšie cesty medzi dedinami sú pekne hladké, bez výtlkov. Dokonca aj po poliach a do viníc majú farmári asfaltky. Opustené domy v dedine sú celé. Nepoškodené. U nás sú opustené domy porozbíjané, vytrhané všetko, čo sa dá vytrhať.

V našej dedine jeden opustený dom rozobrali do základov. A nie jeho majitelia. Dvory farmárov upravené (140), čisté, každý stroj má svoje miesto. Žiadne kopy haraburdia ako v našich dedinách. Stačilo. Vráťme sa k téme. Ako som už vyššie spomenul, nie som skúsený cestovateľ. Priznám sa, že ma ani zahraničné trate, vlaky a rušne, nejako zvlášť nezaujímajú. Nerobím výlety do zahraničia so zameraním sa na železnice. Najradšej mám tie naše vlaky. Slovenské a české. Československé. Ale keď už mi tak vyšlo, že som sa dostal za hranice, tak už samozrejme z takej železničiarskej zvedavosti pozriem aj dráhy tej krajiny, do ktorej ma osud zavial.

Stanica Sigmundsherberg © Ondrej Krajňák

Pamätník výbuchu munície 1. apríla 1945 © Ondrej Krajňák

Viadukt pri Eggenburgu © Ondrej Krajňák

Úvodná snímka: Parný rušeň 52.855 v Sigmundsherbergu © Ondrej Krajňák

Záverečné odkazy doplnil PhDr. Zbyněk Zlinský