Po stopách banskej úzkokoľajky pod hradom Šomoška

Na úvod niečo z histórie. Kameňolom na bazalt otvoril v roku 1880 Adolf Jensen. Lom na výrobu dlažobných kociek dostal meno Mačkaluk (Mačacia). Od roku 1897 tu ťažila známa Rimamuránsko – šalgotárjanska úč. spoločnosť, od roku 1925 zas účastinná spoločnosť Somoskői Bazaltbánya. V tomto období sa na ubytovanie robotníkov v blízkosti lomu postavila aj osada so 48 bytovými jednotkami. Boli tu 1, 2 a 6 bytové domy, škola, obchod, kancelária, tri nocľahárne a dve budovy finančnej stráže. Na odvoz kociek slúžila úzkorozchodná železnica, ktorá začínala v lome a končila po 8,8 km v maďarskej obci Somoskoújfalú pri železničnej stanici.

Na približovanie bazaltu v lome slúžili dve zvážnice. Pri lome bola vybudovaná nakladacia stanica úzkokoľajky. Trať s rozchodom 760 mm a maximálnym stúpaním 40 promile slúžila na odvoz kameniva a hotových výrobkov. Prevádzku na trati zabezpečovali 4 parné lokomotívy, zrejme maďarskej výroby. K dispozícii bolo zhruba 80 nákladných vagónov. Po roku 1918 v súvislosti so vznikom ČSR bola pri hraniciach vybudovaná colnica, ktorej ruiny sa zachovali dodnes.

Nákres colnice, lokomotívy a vagónov úzkorozchodnej železničky (foto: Lukáš Patera)

Začiatkom 30. rokov sa majiteľom lomu stal Gejza Krepuška. V tomto čase dosiahol lom svoj najväčší rozmach a patril medzi najväčšie v Československu. Kocky sa vyvážali do viacerých európskych štátov. Žiaľ, po druhej svetovej vojne lom zanikol.

Nákres kameňolomu a banskej osady na náučnej tabuli (foto: Lukáš Patera)

Dnes do kameňolomu Mačkaluk (Mačacia) vedie turistický náučný chodník od parkoviska. Druhá cesta chodníka vedie miernym stúpaním až na hrad. V kameňolome si môžete prečítať z náučných tabúľ niečo o histórii ťažby bazaltu. Od kameňolomu vedie teleso trate južným smerom k bývalej baníckej osade. Pri pravotočivom oblúku trate narazíme na tabuľku označujúcu osadu. Nad telesom sa v kríkoch črtajú ruiny a základy budov bývalej osady. Oproti môžeme vyliezť na drevenú vyhliadku, odkiaľ krásne vidno hrady Šomoška a Šalgó.

Dnešný stav železničného telesa v zemnom záreze (foto: Lukáš Patera)

Teleso trate ďalej pokračuje miernymi oblúkmi po násypoch cez lesík až k prameňu, ktorý nájdeme napravo pod telesom trate. Za ním sa trať stáča doľava a onedlho vchádza do zemného zárezu. Za ním vybehne do mierne pravotočivého násypu, ktorý svojou výškou a mohutnosťou ohromí nejedného turistu. Na pravej strane násypu je veľká odplavená časť svahu, čo je zrejme následok povodne. Pod násypom je priepust, ktorý však bol značne zanesený bahnom a voda si tak nejako musela nájsť cestu von.

Mohutný násyp s odplavenou časťou (foto: Lukáš Patera)

Za násypom opäť vchádzame do zemného zárezu a ľavotočivým oblúkom sa dostávame na priame teleso, ktoré ďalej pokračuje okolo posledných ruín budov až ku budove colnice (teda tomu, čo z nej ostalo). Na prvý pohľad zaujme čierny banský vozeň, ktorý však tu bol zrejme dovezený a nepochádza z pôvodnej úzkokoľajky. Pri ruinách colnice nájdeme ďalšiu náučnú tabuľu s nákresmi colnice, lokomotívy a vagónov.

Zvyšky colnice a banský vozík ako pamätník železničky (foto: Lukáš Patera)

Za colnicou trať pokračuje už len krátky úsek a stráca sa v hustom kroví. Tesne pred ním je staré železničné priecestie. Trasa turistického chodníka sa tesne pred tým odpája doprava a vedie po starej ceste. Tá po križovaní s bývalou železničkou zrejme viedla poza colnicu do baníckej osady. Hore nad nami vidno železničný násyp, ktorý už nevyzeral taký zarastený. Cesta ma zaujala hlavne svojím oporným múrom na pravej strane. Po chvíľke opúšťame aj túto cestu a zostupujeme chodníkom až k potoku. 

Počas rozhovoru na parkovisku s miestnym znalcom som sa dozvedel, že časť železničky na maďarskej strane je využívaná dodnes ako cyklistický chodník a že dokonca vedie až cez bývalý tunel tejto železničky. Z celej trasy železničky je na slovenskej strane len približne kilometer.