Malý výlet do Užhorodu
Jedného dňa mi kamarátka zo západu našej vlasti napísala, že pôjdu s priateľom na východ a že by si odbehli na Ukrajinu, tak či sa k nim nepripojím. Keďže môj pas od vybavenia ešte nebol použitý a na Ukrajine som dovtedy nikdy nebol, nepremýšľal som dlho, odpovedal kladne a 19.8.2015 ráno som išiel na autobusovú stanicu, odkiaľ som mal vyraziť priamym spojom smer Michalovce – Sobrance – Užhorod.
Ako mi moje cestovateľské zvyky kážu, na každú stanicu, či už železničnú, alebo autobusovú dochádzam aspoň 30 minút pred odchodom spoja, ktorým chcem ísť. Tak som došiel aj v tomto prípade na košickú autobusovú stanicu, aby som s prehľadom stihol spoj, ktorý mal podľa cestovného poriadku na stránke spoločnosti Eurobus odchádzať z Košíc o 6:10 ráno. Po tom, čo som na hodinkách videl čas 6:17 a autobusu stále nikde, som sa radšej išiel informovať o situácií do zákazníckeho centra spoločnosti Eurobus, kde som sa na moje nemilé prekvapenie dozvedel, že spoj do Užhorodu s odchodom 6:10 z Košíc bol zrušený už dávnejšie a spoj ktorý má pravidelný odchod z Košíc o 6:30 zas bude meškať, nakoľko sa čaká na autobusový prípoj z Prahy.
Snažil som sa nedať zamestnankyni Eurobusu nedať najavo moje nemilé prekvapenie, keďže sám pracujem v jej fachu, len v inej spoločnosti, a viem aké to je, keď si ľudia vylievajú zlosť na nesprávnej osobe. Vrátil som sa teda na nástupisko, kde som so situáciou oboznámil ostatných spolucestujúcich a poslušne sme čakali ďalšiu pol hodinu na náš autobus. Okolo siedmej sa konečne objavil. Zakúpil som si lístok za 6,70 € a čakal na odchod. Keď sme sa pohli, s hrôzou som zistil že celá cesta od Košíc po hranicu je v rôznych úsekoch opravovaná, čo spomaľovalo už dosť zmeškaný autobus. Pôvodný plán, že sa s kamarátkou stretnem v Michalovciach, kde by pristúpila ku mne do autobusu, padol, keď sme sa dohodli, že pôjde z Michaloviec do Užhorodu s iným dopravcom.
Cestné a železničné komunikácie medzi Košicami a Užhorodom na OSM; zdroj wikimapia.org
Keď som za Sobrancami v diaľke na kopci zbadal veľký pravoslávny kostol, vedel som že sa blížime k cieľu cesty. Riadne zdržanie sme ešte zažili na hranici, keď nás svojim ležérnym tempom kontrolovali colníci (pamätníci hraničných kontrol pred rokom 1989 mi snáď túto poznámku odpustia). Ja ako ročník 93 si ešte pamätám hraničné kontroly z pred roku 2004, keď sme vstúpili do Únie, no človek si od toho od roku 2009 dosť odvykol. Po ďalšej (snáď) hodinke nás konečne naši aj ukrajinskí colníci pustili na územie Ukrajiny. Môj prvý dojem z Ukrajiny bol zaujímavý. Prišlo mi to, ako keby som sa vrátil do mojej vlasti, keď som bol dieťa v 90-tých rokoch. Konečne sme sa na вокзалe stretli a mohli sme sa pustiť do objavovania mesta Užhorod. Pred tým sme ešte navštívili železničnú stanicu Užhorod.
Tam som si zakúpil cestovný lístok na vlak 99, ktorým som sa plánoval odviezť do Čopu. Po zakúpení cestovných dokladov v časti міжміський вокзал sme sa pobrali na zastávku maršrutiek vyhľadať spoj do centra mesta. Samotná cesta maršrutkou je zaujímavý zážitok. Šoférovi stačilo zaplatiť 3 UAH a mohli ste sa odviesť až na konečnú zastávku. Pred nástupom do maršrutky sme ešte zisťovali u miestnych, že ktorý spoj vlastne ide čo najbližšie ku hradu. Napokon sme sa to dozvedeli, aj keď si už v čase písania tohto článku nepamätám, o aký spoj sa jednalo. Pán, ktorý nás informoval, išiel zhodou okolností v tej istej maršrutke ako my, a tak nás na konečnej zastávke ešte navigoval, ktorým smerom je potrebné ísť na hrad Užhorod, za čo mu patrí veľká vďaka.
Maketa užhorodského hradu © Oliver Dučák
Cestou na hrad sme ešte nezabudli ochutnať kvas, ktorý na Slovensku nie je dostať a ja som si medzitým po ceste všímal užhorodské pamiatky a myslím si, že krásou pamiatok mesto vôbec nezaostáva za krásami slovenských, českých, alebo iných historických centier miest v Európe. Keď sme sa dostali na hrad, pri platení vstupného v pokladnici (a to nie len na hrade) som sa z mierne prekvapených výrazov pokladničiek dovtípil, že miestni nás Slovákov považujú za nákupných turistov, ktorých história vôbec nezaujíma, nakoľko slovenčinu pri vstupe do historických pamiatok zrejme počujú pomenej ako na trhoch. Po prebehnutí hradnej expozície sme utekali ešte do skanzenu, nakoľko sme si uvedomili hodinový časový posun trošku neskoro a prepočítali sme sa o hodinu.
Po vstupe do skanzenu som nadobudol dojem, že sme sa ocitli v kulisách ruského filmu Taras Buľba (áno, natočený podľa rovnomenného románu). Architektúra v skanzene bola úplne iná než tá, na akú som zvyknutý zo slovenských skanzenov. Nádherné domčeky ako z rozprávky vedia ulahodiť nejednému oku. Škoda bola, že sme nemali čas si pozrieť všetky domy z vnútra. Po malej exkurzií v skanzene sme ešte zbehli do mesta vykonať typickú činnosť slovenských turistov na Ukrajine – nákupy - a pobrali sme sa na maršrutku, ktorou sme sa vrátili na autobusovú či železničnú stanicu. Kamarátku som odprevadil na autobus, aby mohla v Michalovciach pokračovať vo svojom víkendovom putovaní po východe, ktoré mala naplánované, a ja som sa chystal na vlak.
VL10-1490 na čele vlaku 99 Užhorod - Kyjev © Oliver Dučák
Pokiaľ ste na Slovensku zvyknutí kupovať si lístok na autobus u šoféra a nikdy ste neboli na Ukrajine, tak vás všetkých upozorňujem, že na Ukrajine je potrebné si zakúpiť cestovný lístok, aj na slovenský autobus, v pokladnici v budove autobusovej stanice. Po vyprevadení kamarátky som sa pobral na železničnú stanicu, kde som začal hľadať môj vlak. Po príchod na nástupište som ho zbadal. Dlhočízna súprava so sedemnástimi vozňami, o ktorej dĺžke môžeme na Slovensku alebo v českej republike už len snívať, s mašinou radu VL10 na čele. Zastavil som sa aj pri mašine, ktorú som si chcel cvaknúť, a prehodil som aj pár slov s kolegom z Укрзалізницe. Po tom, čo sa dostavil posunovač, ktorý nezabudol nikomu podať ruku, som sa pobral hľadať svoje miesto, nakoľko sa asi išla robiť skúška bŕzd.
Pri plackartnom vozni číslo 6 som sa ešte presviedčal u sprievodkyne vozňa, či som bukvy vylúštil dobre. Ostala trošku vyvalená, keď na „kvitku“´ uvidela trasu Užhorod – Čop, no potvrdila mi moje správne vylúštenie údajov na „kvitku“´ (čo je v ukrajinčine cestovný lístok). Pred odchodom si ku mne prisadla nejaká skupinka mládežníckych futbalistov z kraja okolo Kyjeva, a tak sme po zvyšok cesty prerozprávali. Očividne boli milo prekvapení, že stretli Slováka, čo bolo podľa ich slov prvý raz čo sa rozprávali so Slovákom a ešte viac prekvapení boli z toho, že sa so mnou vedeli rozprávať rodnou rečou (sám neviem komu mám byť vďačnejší za to, že som Slovan). V stanici Čop som sa s nimi rozlúčil a vystúpil som z vlaku. Hliadkujúceho vojaka som sa pre istotu opýtal či môžem fotiť, nakoľko je to pohraničná stanica.
Spleť dvoch rozchodov v Čope © Oliver Dučák
Po jeho dovolení som cvakol jednu prímestskú jednotku a aj mašinu, ktorá môj vlak obiehala, aby vlak mohol pokračovať do Kyjeva. S mašinistom sme si ešte zakývali a ja som sa pobral do staničnej budovy hľadať medzinárodnú pokladňu. Po zaplatení lístka, čo bola menšia komplikácia, lebo len v pár okienkach mali medzinárodnú pokladnicu, som si krátil čakanie na pasovú a colnú kontrolu skúmaním vestibulu staničnej budovy. Konečne začala prebiehať pasová a colná kontrola a poviem, že to bolo v oveľa uvoľnenejšej atmosfére. Vysmiata colníčka sa ma len opýtala čo si nesiem z Ukrajiny a poslala ma ďalej k okienku predložiť pas. Tam sa ma tiež vysmiaty colník lámanou slovenčinou pýtal kde som bol, ako sa mi páčilo, skôr ho zaujímali moje zážitky a dojmy z výletu na Ukrajine.
Po opečiatkovaní pasu ma pustili do čakárne, kde sme čakali na ostatných cestujúcich, ktorí cestovali na Slovensko, aby nám odomkli dvere a my sme mohli nastúpiť do vlaku. Vlak bol zložený z rušňa 163.106-8 a vozňa radu Bt. Po odchode vlaku sme pomalým tempom išli k slovenskej hranici. Hneď za hraničnou čiarou sme zastavili na prehliadku slovenskými colníkmi. Nebyť jedného pána z Rakúska, ktorý prekročil limit na dovoz cigariet z Ukrajiny do Európskej únie (maximálne dve krabičky) by sme sa pohli po 15 minútach. Takto sme tam trčali snáď 45 minút. Po príchode do Čiernej nad Tisou som si odbehol kúpiť lístok, nakoľko som na režijku ešte nemal nárok, a pofotil som okolie stanice.
Augustový podvečer v žst. Čierna nad Tisou © Oliver Dučák
Potom som unavený klesol do súpravy Os 8818 a čakal som na odchod. Vo vlaku akurát slúžila kamarátka vlakvedúca, takže som zvyšok cesty do Košíc, pokiaľ mala času, keďže v ten deň cestovalo vo vlaku veľmi málo ľudí, strávil delením sa o zážitky (a cukríky) z Ukrajiny. Môj prvý dojem z Ukrajiny dopadol na výbornú. Napriek tomu, ako zo všetkých strán počúvam strašenie o Ukrajine a jej východnom susedovi, sa ku mne žiadna zmienka o tom nedostala. Určite sa tam na Ukrajinu budem podľa možností pravidelne vracať, keďže som si to tam po tomto výlete obľúbil a mám v pláne navštíviť aj miestnu prírodu. Každému, kto chce ísť niekde cestovať a hľadá pomerne dobré ceny odporúčam Ukrajinu navštíviť. Podľa môjho názoru neoľutuje.
Odkazy:
Galéria
Súvisiace odkazy
Diskusia
