Biatorbágy, 1931 - atentát na viedenský rýchlik

"Mám taký dojem, keď sledujem debatujúcich - predsedu súdu s obžalovaným - a načúvam, že vlastne obaja majú pravdu. Predseda má pravdu, keď predpokladá, že Matuska tu iba hrá komédiu... Matuska naozaj simuluje. Ale zas na druhej strane... Matuska je zároveň aj stopercentný blázon... Rozdvojený, paranoidný... Šialenec, ktorý svoje šialenstvo simuluje." (noviny Újság zo 6. 11. 1934)

Mnohé iné, menšie nehody alebo kriminálne činy bývajú do istej miery zahmlené, s nejasným pozadím, motívom, priebehom... Nie je prekvapením, že do tejto kategórie bude patriť aj rozsiahly prípad atentátnika Szilvesztra Matusku. Hoci vinník bol v podstate jasný, došlo na viacero otázok, na ktoré nedokázali nájsť odpoveď ani vtedajší detektívi a vyšetrovatelia. Nieto aby na ne dokázal niekto odpovedať po toľkých rokoch. Nanajvýš sa môžeme nad nimi zamyslieť. A hoci čánok patrí medzi tie obsiahlejšie, treba si uvedomiť, že nejde úplne do hĺbky problematiky, ale skôr iba kĺže po jej povrchu. Téma je totiž zložitejšia a zamotanejšia...

Nočný rýchlik č. 10 premávajúci na trase Budapest-Keleti - Viedeň bol 12. septembra 1931 vo svojej východzej stanici včas pristavený k nástupišťu. V súprave mal zaradené nielen viedenské vozne, ale aj priame vozne do vzdialenejších destinácií - vrátane dvoch lôžkových. Na čele súpravy stojí v ten neskorý večer parný rušeň 301,001, ktorý pôjde komínom vored, a za ním nasleduje 12 vozňov (48 náprav). Vlak je obsadený 105 cestujúcimi (z toho: 3 x 1. trieda, 34 x 2. trieda, 68 x 3. trieda) a celkovo 10 členmi vlakového a rušňového personálu.

Vlak odišiel z Keleti o 23:30 h, presne v súlade s cestovným poriadkom, ako sa na medzinárodný rýchlik patrí. Rovnako bez meškania sa vymotal z Budapešti a čisté konto si udržal aj počas prechodu stanicou Budaörs, kde predchodil nákladný vlak č. 1358. Idúc po ľavej traťovej koľaji, keďže vtedy na MÁV ešte fungovala ľavostranná prevádzka, míňal stanovištia strážnikov traťových oddielov. Frekventovaný traťový úsek Budaörs - Torbágy bol totiž kvôli svojej dĺžke 13 km rozdelený na 5 oddielov, krytých mechanickými návestidlami, ovládanými zo stanovíšť č. 3, 4, 5 a 6. Za posledným strážnikom nasledovala už len stanica Torbágy, do ktorej mal vlak predzvesť aj vchodové návestidlo postavené na "Voľno".

Pätnásť minút po polnoci sa rýchlik prehnal okolo stanovišťa č. 6 a prichádzal k viaduktu ľavotočivým oblúkom s polomerom 400 m s prídržnou koľajnicou. Práve v krátkom úseku, medzi miestom kde končí prídržná koľajnica a začína viadukt, bol nastražený samočinný výbušný systém. Išlo o približne 2 m dlhú rúru, naplnenú asi 1,5 až 2 kg ekrazitu, pripevnenú na pravý koľajnicový pás ku stojine koľajnice z vnútornej strany.

Pod vlakom, idúcim v tom čase rýchlosťou 69 km/h, došlo k silnej explózii, ktorá z 12metrovej koľajnice vytrhla 7,1 m dlhú časť. Táto sa rozlomila ešte na niekoľko kusov, ktoré sa neskôr pracne hľadali v okolí - jeden trojmetrový kus zaletel až 300 m ďaleko a dopadol na strechu rodinného domu. Schválne však nepíšeme, že výbuch nastal už pod rušňom, pretože vyšetrovanie to jednoznačne nepotvrdilo (rôzni sa aj počet detonácií, ktoré svedkovia počuli, hovorí sa niekedy o dvoch). Jednotlivé odborné správy sa totiž rozchádzajú a obsahujú aj verziu, že k nemu došlo približne medzi 2. a 3. vozňom, tieto sa vykoľajili a potom so sebou strhli z mosta aj rušeň.

Každopádne, v mieste výbuchu došlo k vykoľajeniu vozidiel na pravú stranu v smere jazdy. Vlak vo vykoľajenom stave vošiel na viadukt, kde pokračoval po mostniciach, na prvom mostnom poli zatiaľ ešte držaný bezpečnostnými - vodiacimi koľajnicami. Vozidlá sa však vychyľovali čoraz viac na pravú stranu, až vstúpiac na druhé pole, prešli po ňom iba niekoľko metrov, zrútili sa z viaduktu dolu, do hĺbky 26 m. Približne 66 m od miesta vykoľajnia.

Dodatočne bolo vypočítané, že rušeň narazil do zeme rýchlosťou 102 km/h, pričom došlo k jeho zničeniu, vrátane prelomenia hlavného rámu a explózie kotla. Rušňovodič s kuričom okamžite zahynuli, bez šance na prežitie. Rušňovodič bol potom v troskách nájdený s rukou na páke brzdiča - je teda predpoklad, že stihol použiť rýchločinné brzdenie, ktoré však pre krátkosť času zrejme nestihlo naplno zaúčinkovať. Možno však svojim pohotovým konaním aspoň uchránil niektoré vozne od pádu z mosta.

Na rušeň a tender následne dopadli prvé dva vozne (BBÖ Da služobný, SNCB Ca), kým tretí v poradí (CIWL lôžkový) k päte piliera - všetky tri zničené na nepoznanie. Z trosiek lôžkového vozňa, ktorý padal na zem kolesami nahor a jeho skriňa sa rozdrvila, sa akýmsi zázrakom zachránil jeho sprievodca. Z mosta však spadli aj ďalšie tri vozne (CFR AB, MÁV ABa, CIWL lôžkový). Ďalší, v poradí siedmy (MÁV Ca), sa odtrhol od prednej časti súpravy a zostal na trati vykoľajený predným podvozkom. Zostávajúcich päť vozňov (MÁV Ba, FS ABz, 2x MÁV poštový, MÁV Da služobný) zostalo stáť na koľaji a nepoškodených. Zahynulo 22 osôb, z toho 4 železničiari v službe, a 17 sa zranilo.

Ako už odznelo, v stanici Budaörs na predchodenie čakal rýchly nákladný vlak č. 1358. Po prechode rýchlika sa vydal za ním na trať smerom do Torbágyu, pričom bol zastavený na "hlásnici" č. 6 oddielovým návestidlom v polohe "Stoj", nakoľko za rýchlikom nedošla odhláška. Hoci hlasnú detonáciu a tlakovú vlnu zaregistrovali všade v okolí, vrátane strážnika oddielu č. 6, ktorý vypovedal, že otriasla celým domčekom, nevedelo sa zatiaľ, čo sa deje. Až kým pešo nedošiel sprievodca mimo služby, ktorý cestoval v 7. (vykoľajenom) vozni a po nehode mal starosť o krytie vlaku, keďže si počas prechodu stanicou Budaörs všimol čakajúci nákladný vlak. Po príchode na stanovište oznámil, že vlak sa zrútil z viaduktu, ale kvôli tme nič nevidno. Po dohode so susednými stanicami Budaörs a Torbágy bol potom z nákladného vlaku vypriahnutý rušeň 424,009 (zhodou okolností ide stroj dochovaný dodnes ako muzeálny) aj so služobným vozňom a opatrne sa vydal ku miestu nehody.

Medzičasom z opačnej strany došiel do stanice Torbágy expresný vlak E1 - známy to Orient Expres. Vlak bol v stanici zastavený pred odchodovým návestidlom o 0:23 h a výpravca oznámil rušňovodičovi, že pod rýchlikom č. 10 sa pravdepodobne zrútil most, ale zatiaľ sa nevie nič konkrétne. Aj tento rušeň (424,021) bol preto vypriahnutý od súpravy a poslúžil na jazdu ku miestu nehody.

Prvé záchranné práce na mieste sťažovala najmä úplná tma, v ktorej sa ozývali iba hlasy zranených. Až po zaobstaraní niekoľkých fakieľ bolo možné rozbehnúť akciu a ďalšie provizórne osvetlenie potom zabezpečili vatry z drevených úlomkov vozňov, ktoré prítomní nahádzali na hromadu a zapálili.

Počas podrobnejšej obhliadky miesta nehody boli pod podvozkom vykoľajeného vozňa nájdené zvyšky nástražného systému, drôtu a na blízkom trolejovom stožiari (pozn.: v rámci začínajúcej elektrifikácie trate už v niektorých úsekoch stožiare stáli) papier s rukou písaným textom, ktorý začínal takto: "Robotníci! Nemáte žiadne práva, ale my sa postavíme zoči-voči kapitalistom. Budete o nás počuť každý mesiac, pretože naši ľudia sú všade doma. Kapitalisti za všetko zaplatia ..."

Stačil na to, aby sa všetka pozornosť obrátila na politický motív. A približne tu kdesi začína aj spomínaný priestor na nezodpovedané otázky a nevysvetlené veci. Najprv sa však musíme vrátiť v čase o deväť mesiacov späť...

Vyšetrovacia komisia na trati medzi stanicami Anzbach a Unter-Oberndorf v Rakúsku - na mieste, kde Matuska začal svoju nekalú činnosť.

Počas silvestrovskej noci na prelome rokov 1930 a 1931 došlo na rakúskej trati medzi stanicami Anzbach a Unter-Oberndorf k vážnemu zásahu do koľaje, ktorý javil známky atentátu na vlakovú dopravu. Niekto vtedy z koľaje, vedúcej po 6 m vysokom násype a v oblúku, demontoval dve koľajnicové spojky, čím narušil pevné spojenie susedných koľajníc v koľajnicovom styku. Tento čin zostal našťastie bez následkov a pátranie po páchateľovi, zatiaľ ešte nijak rozsiahle, bolo bezvýsledné.

Že nešlo o náhodný výstrelok, však ukázala o mesiac neskôr ďalšia udalosť, ktorá už vyvolala vážne znepokojenie, nakoľko skončila s následkami. Dňa 30. januára 1931, tesne pred polnocou, takmer na identickom mieste ako pred mesiacom došlo k vykoľajeniu rušňa rýchlika č. 117, smerujúceho z Viedne do Passau. Materiálna škoda činila približne 3500 šilingov a ľahko sa zranil zamestnanec v poštovom vozni. Úmyselný útok na vlak bol jednoznačný - príčinou vykoľajenia boli tri zveráky pripevnené na koľajniciach a oceľová traverza dĺžky 175 cm uložená naprieč.

Rozsiahle vyšetrovanie prinieslo nasledovné výsledky: zveráky a oceľovú travezu kúpil dňa 30. januára vo Viedni muž tohoto popisu: vek asi 40 - 42 rokov, výšky okolo 175 - 178 cm, bledej podlhovastej tváre, v krátkom sivom alebo hnedom kožuchu, ľahkých zúžených nohaviciach, na nohách mal čierne vysoké čižmy, čiapku tmavej farby. Na pravej strane tváre mal chumáčik vaty prilepený náplasťou a hovoril tichým, akoby chrapľavým hlasom. Zistilo sa, že tento muž si nechal zveráky aj traverzu doviezť jedným viedenským nákladným autopodnikateľom až na miesto.

Muž bol videný 30. 1. 1931 o jednej a druhej hodine popoludní vo Viedni vo dvoch hostincoch blízko Pratersternu v II. viedenskom obvode. Okolo 16:30 až 16:45 h potom šiel taxíkom na Westbahnhof, odkiaľ ho už spomínaný nákladný autodopravca viezol k Neulenbachu. Hoci výsledky pátrania už boli lepšie, snaha viedenského policajného riaditeľstva a žandárov, ako aj pátranie u zahraničných úradov nájsť podľa týchto stôp konkrétneho páchateľa bola dlhší čas bezvýsledná.

Vykoľajený vlak medzi stanicami Jüteborg-Grüna a Kloster Zinna v Nemecku.

Kým pátranie neprinieslo konkrétny výsledok, sila útoku neznámeho páchateľa sa stupňovala. V sobotu 8. augusta 1931, okolo 21.45 h, medzi stanicami Jüteborg-Grüna a Kloster Zinna nastal výbuch pod rýchlikom idúcim na trase Frankfurt a. M. - Berlín. Výbuch vylomil kus koľajnice a tentoraz sa už vykoľajilo 9 vozňov, pričom všetky sa prevrátili z 10 m vysokého násypu a zranilo sa pri tom 109 osôb. Materiálna škoda činila asi 31 700 ríšskych mariek.

Na mieste bolo zistené, že ide o atentát spôsobený výbušninou. Použité boli dve oceľové rúrky, každá s dĺžkou 1,55 m. Na mieste činu sa nachádzalo aj elektrické vedenie, pozostávajúce zo stočenej dvojlinky medeného izolovaného drôtu, vedúce do krovia na vzdialenosť asi 172 m. Tam bol drôt pripevnený k haluzi, zapichnutej v zemi. Pod týmto miestom sa nachádzala priehlbina v zemi, odkiaľ páchateľ uskutočnil svoj útok.

Okrem toho sa na neďalekom telegrafnom stĺpe našiel pripínačkami upevnený titulný list nacistických novín „Angriff" (Útok) zo 7. augusta 1931. Na prázdnej časti tohoto listu papiera bolo atramentovou ceruzou napísané „Attentat", „Revolution", „Sieg, Sieg! 9./8." a k tomu dokreslených niekoľko hákových krížov. Pri podrobnej prehliadke okolia sa v kroví našli ďalšie predmety súvisiace s útokom.

Výbuchom vylomená koľajnica medzi stanicami Jüteborg-Grüna a Kloster Zinna

Berlínska polícia zistila nasledovné: Dňa 6. augusta 1931 okolo 11. h v obchode inštaltéra A. Rupperta na Friedrichstraße 9 si neznámy muž pýtal najprv dve železné rúry po 1,57 m, s priemerom 32 mm, pričom neskôr svoju požiadavku zmenil na tri kusy, ktoré chcel údajne použiť na vodovod na chalupe. Nakoľko železné rúry s uvedeným priemerom sa bežne nevyrábajú, inštalatér mu odporučil použiť rúry 1 a 1/4 cólové, s čím neznámy muž súhlasil. Keďže však Ruppert práve takéto rúry nemal, sprostredkoval mu ich predaj v inom obchode.

V čase, kedy neznámy muž čakal na prevzatie tovaru, spomenul, že je írskym dôstojníkom s mesačnou penziou 700 ríšskych mariek a štyri roky sa zdržava v Nemecku. Po rozhovore s týmto mužom však mal majiteľ tohoto obchodu dojem, ako keby neznámy bol Rakušan. Ten istý muž potom o dva dni neskôr v rovnakom obchode zakúpil ešte cievku čiernej izolačnej pásky a 500 m drôtu. Spomínaného muža popísali ako 172 cm vysokého, asi 30ročného, štíhleho, s nápadne hnedou pokožkou, tmavých vlasov, hustou bradou, hovoriaci lámanou nemčinou. Oblečený mal žaketový oblek, bielu košeľu, sivý klobúk a letný kabát.
Ani v tomto prípade ale patránie polície neprinieslo očakávaný výsledok... Namiesto neho nasledoval v septembri ďalší atentát - v maďarskom Torbágy - s ešte vážnejšími následkami.

Na rozdiel od nemeckého Jüteborgu sa v Torbágy našiel kus papiera s komunistickými heslami, o ktorom už vyššie padla zmienka. Rukopis bol najskôr stotožnený s komunistom menom Leipnik Mártonom, ktorý z Maďarska ušiel, ale neskôr, keď sa vyšetrovanie posunulo k Szilvesztrovi Matuskovi, bol za pisateľa textu označený práve Matuska. Keď ale v rokoch 1967-1968 prebiehalo opakované dodatočné vyšetrovanie udalosti, v rámci ktorého bol znova preskúmaný spis, dokumenty, jednotlivé súvislosti a vypočutí všetci ešte žijúci svedkovia, vtedy grafológovia pre zmenu jednoznačne vylúčili, žeby text bol písaný Matuskovou rukou. On sa však k jeho napísaniu priznal... z akého dôvodu?

Nákres polohy vozidiel po nehode na viadukte v Torbágy.

Kto vlastne bol Szilveszter Matuska? Narodil sa 29. 1. 1892 v srbskom Čantavire. Vyštudoval za učiteľa, bojoval v prvej svetovej vojne, a v roku 1922 získal maďarské občianstvo. Majetok vtedy predal a s rodinou sa presťahoval do Budapešti. Od učiteľa sa medzičasom dostal k podnikaniu, a to všestrannému. Od obchodovania s nedostatkovým tovarom zo zhraničia: soľ, petrolej, cukor, farby... až po obchodovanie s nehnuteľnosťami. V Budapešti na meno manželky otvoril obchod s korením. Potom vo Viedni kúpil tri domy, ktoré plánoval ďalej predať, a v roku 1928 sa tam aj odsťahovali. Jeden z domov zrenovoval, uzavrel naň poistku a úmyselne zapálil. Keďže sa mu však úmysel vtedy nepodarilo dokázať, z poistky dostal 180 000 šilingov. Viedol však rozhadzovačný život, po nociach sa vytrácal z domu do nočných podnikov a ako sám hovorí: "Často sa mi stávalo, že som postrácal peniaze... respektíve nedokázal som si spomenúť, na čo som ich utratil."

Po prvých dvoch útokoch spáchaných počas silvestrovskej noci a dňa 30. 1. 1931, narástla jeho chuť pokračovať v načatom: "Aj v marci som chcel niečo spáchať, ale nemal som vtedy dosť peňazí… mal som v pláne robiť atentáty každý mesiac, ale toľko voľných financií som nemal, a keďže som nemal peniaze, tak som sa do ničoho ani nepúšťal.”

Neprestal však spriadať a zdokonaľovať svoje diabolské plány. V lete už išiel za svojim jednoznačným cieľom - zaobstarať väčšie množstvo výbušnín. Ale ako na to? Bežné fyzické osoby mali problém sa k nim dostať a keď sa o to napriek všetkému pokúšali, bolo to podzrivé. Matuska sa síce spočiatku tiež snažil zohnať ekrazit cez priekupníkov, ale napokon zvolil lišiacky spôsob. Vydával sa za majiteľa viacerých kameňolomov, ale keďže nemal potrebné doklady, nepochodil. Aby teda uspokojil byrokraciu, 8. júna 1931 uzavrel zmluvu na prenájom kameňolomu v rakúskom Rabensteine s tým, že rozbieha podnikanie s predajom kameňa. Nuž a ako regulérny správca kameňolomu už potom nemal najmenší problém s nákupom výbušnín. Koncom júla mohol teda konečne nakúpiť to, po čom tak dlho túžil, 100 kusov ekrazitových patrónov a rozbušky.

Szilveszter Matuska

Ako sa ale prišlo na jeho stopu, keď všetko dovtedajšie pátranie skončilo v slepých uličkách? Môže za to vo veľkej miere najmä jeho exhibicionizmus. Prakticky okamžite po spáchaní kriminálneho činu v Torbágy sa Matuska objavuje na mieste nehody so zranením na hlave a tvrdí, že je jedným z cestujúcich zo zrútených vozňov. Na jeho zvláštne správanie pritom nezávisle na sebe upozornili až štyria ľudia.

Jedným z nich je gróf József Pálffy-Daun, bývalý vojnový pilot, ktorý z padajúceho vozňa vyletel na svah. Napriek prežitému šoku zostáva všímavý a o svojom osobnom stretnutí s Matuskom na mieste nehody podáva podrobné svedectvo: "Po tom ako som vypadol z vlaku,chvíľu som omráčený ležal na zemi. Keď som prišiel k vedomiu, videl som dvoch-troch ľudí vedľa seba, z ktorých jeden bol Szilveszter Matuska... Matuska mal veľa rečí o tom, že cestoval vo vozni tretej triedy v prednej časti vlaku. Tento vozeň, ako som však neskôr videl, dopadol na strechu, otočený v priepasti kolesami nahor, celý stlačený a z jeho trosiek, tak viem, že sa živý nezachránil nikto. Ale čo mi prišlo hneď zvláštne, že načo Matuska po katastrofe liezol z hĺbky 26 metrov hore k viaduktu a ako sa vlastne dostal tak neuveriteľne rýchlo z trosiek. Vtedy spomínal aj to, že sa zranil, ale ja, keď som si pripaľoval cigaretu, dobre som sa mu pozrel do tváre a videl som také škriabance, ktoré vo mne vyvolali ten prvý dojem, že si ich snáď sám urobil, pretože keby vyliezol z trosiek, nepochybne by boli vážnejšie... Presne si spomínam aj na to, že Matuska nemal ani oblečenie roztrhnuté..."

Doplníme ako zaujímavosť, že atentátnik sa nielenže v roli poškodeného objavil na mieste nehody, ale dokonca si o niekoľko dní nárokoval od maďarských železníc aj odškodné za svoj fiktívny úraz a za osobné veci, ktoré mu vraj mali byť zničené pri nehode.

Sziveszter Matuska, vtedy 39ročný maďarský občan s trvalým pobytom vo Viedni, bol zatknutý práve v tomto meste 7. októbra 1931. Už pri prvom vypočúvaní sa priznal k atentátu na rýchlik č. 10, rovnako ako aj ku starším prípadom v Nemecku a Rakúsku.

Jeho účasť na čine v Torbágy je nespochybniteľná. Bola riadne dokázaná a ako už bolo povedané, sám sa k nemu v plnej miere priznal, pričom dookola opakoval, že ho zorganizoval a vykonal celkom sám, bez akejkoľvek pomoci - čo však vyšetrovatelia považovali za nepravdepodobné, ale ďalších komplicov sa vypátrať nepodarilo. Priznal sa tiež, že on písal dopis nájdený na stožiari, aj keď: "Na presné slová sa už nepamätám, viem však, že obsahoval nejakú komunistickú výzvu". Dnes už ale vieme, že list nepísal on.

Už pri súdnom pojednávaní vo Viedni, v júni 1932, kedy ho súdili za staršie prípady, pôsobil zvláštnym dojmom, ako keby nebol úplne príčetný. Často si protirečil, miestami záhadne strácal pamäť pri novších udalostiach, aby sa vzápätí do detailu rozpamätal na tie staršie, a na kladené otázky odpovedal často nelogicky. Prišiel najprv s verziou, že mu pri jeho činoch pomáhal akýsi vymyslený Bergmann, ale krátko nato otočil a vravel, že všetko spáchal sám.

Nie však úplne z vlastnej vôle. Môže za to Leó, ktorý sa mu jedného dňa predstavil nezrozumiteľným priezviskom a odvtedy ho už neopustil. Všade ho sprevádzal, niekedy fosforeskoval, díval sa na neho z kríkov a telepaticky s ním komunikoval. Stretol sa s ním 40 až 60krát. Aj keď ho Matuska nevidel, podvedome cítil, že je všade s ním - samozrejme aj vtedy, keď montoval zariadenie na koľajnicu. Cítil, že sa na neho z diaľky díva. Leó mu vnútri v uchu pošepkal: "Musíš to urobiť". Aj na ostatné útoky ho on naviedol a Matuskovi okrem iného predpovedal, že raz bude slávny. Navyše sa bál, že keď nesplní jeho príkazy, tak otrávi jeho manželku. Vždy, keď na pojednávaní hovoril v množnom čísle, myslel tým automaticky seba a Lea. Popritom splietal ešte aj čosi o celosvetovom náboženstve.

Lekárska komisia uznala Szilvesztra Matusku za duševne chorého, aj keď sa má všeobecne zato, že svoj stav iba predstieral. Jeden z lekárov mal pri nezáväznom rozhovore použiť slová: "Paranoja sem, paranoja tam, obvinený je darebák, naničhodník, a treba ho obesiť.", ktoré potom musel na pojednávaní vysvetľovať, že ako boli myslené.

V priebehu vyšetrovania sa však prihlásil človek, ktorý osobne poznal kúzelníka menom Kiss János. Tento iluzionista vystupoval práve pod prezývkou Leó a zaoberal sa okrem bežných kúziel aj špiritizmom, sugesciou, hypnotizovaním. Okrem iného sa mal raz vyjadriť v tom zmysle, že: "Keď budem chcieť, urobím z kohokoľvek svojho otroka". Svedok potom vypovedal aj na súde, kde potvrdil, že Kiss János predviedol hypnózu priamo na Matuskovi, ktorý prišiel na jeho seansu, a medzirečou vtedy kúzelník povedal: "... s týmto človekom by som mohol kľudne vyhodiť do vzduchu aj parlament". Aj keď to znie bláznivo, nebrala sa ani táto možnosť celkom na ľahkú váhu a zisťovali sa okolnosti, či mohol spomínaný kúzelník prísť s Matuskom do styku, ale ďalšie pátranie týmto smerom bolo zastavené.

Čo je už zvláštnejšie, podobným spôsobom boli opustené aj viaceré dôležité stopy a svedkovia, ktoré sa v materiáloch síce krátko spomenú, ale nie je im viac venovaná žiadna pozornosť. Deje sa tak napríklad aj pri hľadaní spolupáchateľov, o ktorých existencii boli vyšetrovatelia viac-menej presvedčení. 

Nepodarilo sa vierohodne objasniť napríklad, ako Matuska sám doniesol v Torbágy až na miesto činu dvojmetrové rúry, výbušniny, rozbušky, náradie a ďalšie potrebné veci. On tvrdil, že všetko robil bez cudzej  pomoci. Keď popisoval jeden zo svojich starších útokov a vysvetľoval, ako dostal sám na trať predmety s celkovou hmotnosťou 170 kg, povedal: "V tejto veci mi nikto nepomáhal. Ani Leó nie. Náradie a zveráky som sám vyniesol na železničný násyp a koľajnicu som vytiahol hore pomocou lana. Leó bol po celú dobu prítomný a kontroloval ma". Nuž, pekný kamarát ten Leó...

Vinník bol teda zrejmý, dolapený a usvedčený. Zdanlivo je prípad uzvretý, ibaže chybičku na kráse má už samotný politický motív, podložený kusom papiera na stožiari - ktorého pisateľ je navyše neznámy. Matuska totiž nemal žiadne preukázateľné politické aktivity a vlastne ani žiadnu politickú motiváciu. Je namieste ešte podotknúť, že výroba a umiestnenie nálože dokazujú plánovanie, ako aj realizáciu s vysoko odbornými znalosťami nielen technickými, ale aj z oblasti železničnej prevádzky.

Pri už spomínanom dodatočnom vyšetrovaní v rokoch 1967-1968 vyplávala na povrch vážne myslená teória, že stopa od atentátu a od výzvy na stožiari vedie až do vtedajších najvyšších politických kruhov. S cieľom vyvolať vlnu odporu proti ilegálnemu komunistickému hnutiu, ale najmä dostať do rúk možnosť účinne proti nemu bojovať. Je úplne zrejmé, že niektorým ľuďom proste padol vhod. Už na druhý deň po udalosti regent Horthy Miklós, ktorý sa snažil upevniť svoju pozíciu voči premiérovi (Gyula Károly), zvolal úzke vládne stretnutie, na ktorom bolo vyhlásené stanné právo, následne v plnej miere využité voči všetkým osobám podozrivým z protištátnej činnosti, pričom stanný súd rozdával aj tresti smrti. Zrušené nebolo ani po zadržaní vinníka - Szilvesztra Matusku, ale naopak, zostalo aj potom v platnosti.

Podľa niektorých historikov si útok na vlak mohol u Szilvesztra Matusku, cez sprostredkovateľa, objednať priamo minister obrany Gömbös Gyula s tichým súhlasom Horthyho Miklósa. Matuska mal potom, keď mu už boli na stope, vziať všetku vinu na seba. Jeden zo zdrojov dokonca hovorí o jednej zvláštnosti, keď 12. septembra 1931 večer na stanici Keleti bol z neznámeho dôvodu zablokovaný predaj lístkov do prvej triedy na rýchlik č. 10 - jednoducho sa kúpiť nedali, hoci voľných miest v rýchliku bolo viac než dosť a po iné dni, či už pred udalosťou alebo po nej, ich predaj prebiehal normálne. Celkovo, že bol rýchlik v kritickú noc obsadený o poznanie menej, než bývalo zvykom.

Alebo je tu výpoveď taxikára, ktorý Matusku viezol vo Viedni v deň, kedy nakúpil ekrazit a rozbušky. Povedal, že Matusku vtedy vysadil pred Ministerstvom obrany. Inak, vždy, keď Matuska odchádzal z domu na niekoľko dní a vracal sa v špinavom a poškodenom oblečení, manželke hovorieval, že jej nemôže prezradiť kam chodieva a načo, lebo tým ohrozí celú rodinu.

Všetko spomenuté sa síce dá považovať za vyfabulované konšpirácie, faktom ale je, že celkové pozadie atentátu sa nikdy nepodarilo objasniť.

Okrem toho, podľa vyššie uvedenej teórie, mal byť cieľom útoku pôvodne nákladný vlak, ale neskôr došlo ku zmene plánu s tým, že útok na rýchlik bude omnoho účinnejší. Aj keď už túto poslednú časť možno považovať za príliš prikrášlenú, nákladný vlak v celom prípade predsa len hral úlohu - a oveľa dôležitejšiu, než by sme si mohli myslieť!

Podľa grafikonu vlakovej dopravy mal totiž rovnakým smerom a po rovnakej koľaji 15 minút pred rýchlikom prechádzať rýchly nákladný vlak č. 1358. Spomínate si? Presne ten, ktorý v poslednej stanici pred nehodou (Budaörs) "dali do boku", aby pred neho pustili rýchlik. Žeby teda dôkaz sprisahania? Nie. Dôvod predchodenia bol prozaický - nákladný vlak sa zdržal kvôli posunu a preto si viezol niekoľko minút meškania, kvôli ktorým by už nestihol, síce tesne, ale predsa, prísť včas pred rýchlikom do stanice Torbágy.

Prichádza potom logická úvaha - znamená to, že samočinná bomba, namontovaná na koľajnicu s predstihom, bola nastražená na akýkoľvek vlak?! Či priamo konkrétne na tento nákladný vlak a v daný deň proste iba vyššia moc rozhodla, že zo stanice Budaörs pôjde ako prvý najskôr rýchlik a nákladný až za ním?! Vyzerá to však, že Matuska sa na svoj herecký výkon na mieste činu - kedy predstieral, že je jedným z cestujúcich - pripravoval už vopred, čo by znamenalo, že útok na rýchlik plánoval alebo minimálne bral ako jednu z alternatív.

Každopádne, skutočné poradie vlakov sa vopred nedalo vedieť, keďže o ňom rozhodlo iba menšie zdržanie pri zostave vlaku 1358 v Budapešti. Podľa spätného šetrenia nešlo o nič výnimočné - za posledné dva mesiace celkovo 11krát došlo k predchodeniu vlaku 1358 vlakom 10 v stanici Budaörs. Jedno však môžeme považovať za takmer isté: keby sa ho 12. sepembra 1931 podarilo vypraviť aspoň o päť minút skôr, z viaduktu by sa zrútil on...

Matuska vypovedal, že už s predstihom, 9. septembra, sledoval na mieste vlakovú dopravu a zapisoval si ju. Po večernom osobnom vlaku si všimol dlhšiu prestávku - vhodnú pre montáž zariadenia na koľajnicu - a potom išiel jeden nákladný vlak a krátko za ním rýchlik. Tieto skutočnosti si podľa vlastných slov zapracoval aj do svojho plánu úteku z miesta činu. Uvažoval, že po útoku na nákladný vlak bude musieť rýchlik pred poškodeným miestom zastaviť a on sa v trme-vrme zamieša medzi cestujúcich, nastúpi potom na rýchlik a s ním sa odvezie preč:

"... Chcel som, aby si všetci boli rovní, aby mal každý čo jesť. Nech nie sú sociálni demokrati, komunisti, kresťanskí demokrati. Všetci ľudia nech sú si rovní. Niekde sa stal omyl... mal to byť nákladný vlak, nie rýchlik... Hlasy, ktoré mi rozprávali do ucha, mi povedali, že ide nákladný vlak."

Či tam Matuska v uvedený deň naozaj sedel a zapisoval si vlaky, nie je isté. Dokázať sa podarilo inú vec, a to, že Szilveszter Matuska bol na mieste ešte o pár dní skôr a už vtedy mal v úmysle na vyhliadnuté miesto pri viadukte nastražiť výbušný systém. Problém bol však zistiť, kedy v období 5. až 7. septembra sa tak stalo - a celkovo poskladať mozaiku toho, čo robil a kde sa pohyboval posledné dni pred atentátom. Rozhodne zvláštnym dojmom pôsobila snaha vyšetrovateľov presvedčiť ho o dátume 5. 9., na ktorý ale neboli dôkazy, voči ktorému sa zásadne ohradil a naopak on sám predkladal logické dôkazy, že sa tak stalo až 7. 9.

Dosť možné, že to súvisí s jazdou mimoriadneho vlaku, ktorým maďarská vláda v ten deň cestovala cez Torbágy do Pápy a večer späť. Plánoval teda 7. 9. útok na členov maďarskej vlády? Čas návratu vládneho vlaku sa síce približne kryje s jazdou nákladného vlaku 1358 a rýchlika 10, ale treba si uvedomiť, že išlo o opačný smer a teda mimoriadny vlak prechádzal po susednej traťovej koľaji a po susednom viadukte. Bol teda pôvodným cieľom demonštratívny akt spáchaný schválne v tomto čase, aj keď nie priamo na mimoriadny vlak? A odkiaľ sa o jeho jazde dozvedel?

Pravdepodobne teda 7. 9. neskoro večer Matuska prichádza na miesto činu, aby namontoval smrtiaci nástroj na traťovú koľaj v smere z Budapešto do Győru (tak, ako to spravil 12. 9.). Potrebné veci má so sebou, ale stalo sa niečo, s čím nerátal. Počas montáže došlo k nechcenému predčasnému výbuchu jedného z ekrazitových patrónov. Po ohlušujúcej rane sa Matuska, prakticky nezranený, naľakal, rýchlo pobalil čo mohol a z miesta utiekol. Podľa svojich slov potom pár dní rozmýšľal, či sa má vrátiť a dielo dokonať alebo ho nechať tak. V rýchlosti, v tme a preľaknutí nestihol všetko pozbierať, a tak kusy ekrazitu spolu s niekoľkými rozbuškami a drôtmi ležali na trati, resp. pri trati, celých päť dní. Ako aj súd poznamenal, keby strážnici trate kontrolovali svoje úseky tak, ako mali, mohli tieto veci objaviť a útoku na danom mieste o päť dní neskôr sa mohlo zabrániť.

Dňa 17. júna 1932 odsúdil Szilvesztra Matusku viedenský súd na 6 rokov väzenia za rakúske útoky na železnice. Budapeštiansky súd ho za atentát na rýchlik odsúdil 20. novembra 1934 na najvyšší trest - trest smrti a druhostupňový súd 25. júna 1935 uvedený rozsudok potvrdil. Na pojednávaniach sa pritom opäť ukázali Matuskove dve tváre. Človek, oficálne považovaný za duševne chorého blázna, používal brilantné slovné zvraty, zabával prítomných a napríklad aj v odborných výrazoch opakovane opravoval predsedu súdu s povzdychom, že kam sme sa dostali, keď ani len súd sa nevie správne vyjadrovať.

Tu je namieste spomenúť aj fakt, že všestranný a šikovný pán Matuska sa v posledných rokov snažil privyrobiť si ešte aj rôznymi inými spôsobmi, než iba podnikaním - napríklad aj zlepšovateľskými návrhmi! Nevieme posúdiť, nakoľko boli vydarené, keďže sa k nim nepodarilo dohľadať nič konkrétne, vie sa iba toľko, že trojica oficálne registrovaných sa týkala oblasti vylepšenia elektrickej turbíny, plynového uzáveru, či dokonca návestného zariadenia pre železnice! Priamo na súde prehlásil, že v minulosti dostal mnoho zlepšovateľských nápadov, ale vypustil ich z hlavy bez toho, aby si ich nechal registrovať na príslušnom úrade: "Mal som tisíce a tisíce nápadov a objavov. Zaoberal som sa aj zlučovaním a štiepením atómov a aj tu vo väzení som už čo-to vymyslel... naposledy aj delo z dreva, ktoré by Číňanom poslúžilo na víťazstvo nad Japonskom." Ktovie... keby svoj potenciál namiesto výbušnín býval venoval radšej niečomu inému.

Jeho výpovede už striedavo obsahovali aj racionálny pohľad na jeho telepatického spolupútnika: „… Leó bol iba mojou víziou, či vlastne bdelým snom.” Na jednu z otázok odpovedal takto: „… Ja sám neviem… či som bol sám alebo bol so mnou ešte niekto iný?” A keď prišla opakovane reč na to podstatné - aký mal motív na svoje činy: „… Na toto by som sám rád prišiel, a to je aj moje jediné želanie... Som bohabojný človek a každý deň chodievam do kostola, takže sám neviem, prečo som vlastne atentáty spáchal."

Prečo tak konal a čo chcel dosiahnuť, je záhadou. "Policajné vyšetrovania, ktoré samostatne viedli tri krajiny, neboli schopné preukázať politický motív. Akokoľvek, písomné výzvy zanechané na miestach atentátov by bolo možné vysvetliť tak, že obvinený chcel nimi zviesť vyšetrovanie na falošnú stopu ... Zmyslom útokov tiež mohlo byť vystrašiť a rozhýbať riaditeľstvá železníc, aby sa rozhodli zlepšovať svoje technické zariadenia - s použitím jeho vlastných železničných vynálezov - turbíny a semaforu." Alebo snáď z hnevu, že železnice o tieto neprejavili záujem?

Nemecko si už potom nenárokovalo vlastný súd za atentát pri Jüteborgu, keďže v Maďarsku čakal Matusku trest najvyšší, takže akýkoľvek ďalší trest z ich pohľadu by už bol zbytočný.

Nastala však dôležitá zmena, a to 28. februára 1936, kedy rozsudok musel byť z objektívnych príčin zmiernený na doživotie. Jednak Rakúsko - ktoré trest smrti v právnom systéme nepoznalo - odmietlo vydať zločinca do zahraničia, kde mal dostať práve taký trest, ale údajne sa za zmenu rozsudku vtedy prihovoril osobne sám Horthy s tým, že ide predsa o duševne chorého človeka.

Matuska si ešte odsedel zvyšok zo svojich šiestich rokov a v roku 1938 bol prevezený do Maďarska, do väznice Vác. Svoj čas v nej trávil kreatívne - maľoval obrázky, písal scenáre a možnože pokračoval aj vo svojich nespočetných objavoch a vynálezoch.

Pamätná tabuľa obetiam atentátu na pilieri viaduktu v Biatorbágy. (snímka autor)

Takmer neznámou skutočnosťou je, že v roku 1940 bol z maďarskej strany podniknutý opätovný pokus o udelenie trestu smrti Matuskovi. Ako zámienka poslúžila zmena v štátnom usporiadaní, keď Rakúsko bolo pričlenené k Nemecku, ktorého právny systém, na rozdiel od čerstvo zaniknutého Rakúska, trest smrti poznal. Z Maďarska preto smerovala diplomatická otázka, či by v prípade znovuotvorenia otázky o výške trestu Nemecko trvalo na staršej rakúskej podmienke, ktorá pôvodne bránila medzinárodnému vydaniu zločinca.

Nemecko obratom odpovedalo, že na uvedenej podmienke netrvá. Keďže by však išlo o zložitý medzištátny precedens, aký história trestného práva nepoznala a ktorý by síce mohol byť v poriadku po právnej stránke, ale už menej po stránke etickej a neformálnej, bolo upustené od ďalších krokov v tejto záležitosti. Napokon, vlády oboch štátov mali aj väčšie starosti, než sa zaoberať s nejakým Matuskom, beztak už odsúdeným na doživotie.

Prišli však udalosti druhej svetovej vojny a počas bojov o Vác a jeho obsadzovania Červenou armádou v decembri 1944, ktoré sa dotkli aj väznice. Priamych svedectiev o tom, čo sa vtedy presne odohralo, veľa niet. Lepšie povedané, neexistuje asi žiadne okrem rozprávania bývalého veliteľa väznice, Verőcei Bélu, ktorého vraj dva dni pred oslobodením Vácu, 6. decembra 1944, nemecké vojenské veliteľstvo chystajúce sa na opustenie mesta vyzvalo, že buď 800 väzňov prepustí alebo ich Nemci popravia. Päťdesiatku ťažkých zločincov však Verőcei ponechal vo väzení a medzi nimi aj Matusku, ktorý ovládajúc srbský jazyk dúfal, že sa mu podarí nadviazať kontakt so Sovietmi. Jeho predpoklad sa naplnil a pri prechode frontovej línie 8. decembra zahral presvedčivo ďalšiu zo svojich hereckých rolí a vydávajúc sa za chirurga ho na niekoľko týždňov prichýlila vojenská poľná nemocnica.

Hodnovernosť jeho slov síce nemožno preukázať, ale niet pochýb, že Matuska sa počas bojov o Vác spoločne s ďalšími väzňami dostal na slobodu a bez stopy sa stratil. Pridal tak poslednú bodku k záhadám, ktoré sprevádzali jeho osobu a činy... Síce sa ešte objavili ľudia, ktorí prisahali, že ho niekoľko rokov po vojne videli na vlastné oči vo Švédsku, či pre zmenu priamo v meste Vác, ale ktohovie, kde je pravda, podobne ako v celom prípade...

Rušeň 301,001 po svojej reinkarnácii. Na kabíne mal pripevnenú aj pamätnú tabuľku.

Aj keď to znie zvláštne a má sa všeobecne zato, že rušeň 301,001 bol napriek svojmu zničeniu po nehode opravený, v skutočnosti to znamená, že v rokoch 1937-1939 bol postavený prakticky nový rušeň s použitím súčiastok zo zničeného stroja. Na rušeň bola potom umiestnená aj pamätná tabuľka, ako spomienka na smutnú udalosť. Doslúžil v roku 1966 vo výhrevni Miskolc, kedy ho MÁV ponúkli dopravnému múzeu, ako slávneho zástupcu elegantného a známeho rýchlikového typu. Múzeum však odpovedalo, že vo svojich zbierkach už má model radu 301 v mierke 1:5 a rušeň preto nepotrebuje! Nasledovalo teda jeho zošrotovanie.

Zábery z nakrúcania filmu Viadukt v roku 1982.

O udalosti nakrútili prvý film v roku 1959 s názvom Merénylet (Atentát), v ktorom si hlavnú úlohu zahral stroj 301,019. Omnoho známejší film Viadukt pochádza z roku 1982. Pri ňom stojí za pozornosť, že hlavnú scénu natáčali filmári priamo na mieste, na biatorbágyskych viaduktoch - v tom čase už nepoužívaných, keďže daný úsek trate bol opustený už v roku 1977 - a nechali z neho spadnúť naozajstný vlak. Treba si však odmyslieť menší detail, a to že pre akciu použili nie ľavý, ale pravý most a ako rušeň poslúžil 324,1512 zrušený v máji 1982, ktorý podstúpil kozmetické úpravy, aby vzhľadovo pripomínal stroj r. 301.

Súprava, dovezená na miesto na trajleroch, potom pozostávala z rušňa a dvoch vozňov. Scéna sa nakrúcala 2. júna 1982 večer, kedy súpravu roztiahli pomocou lana a cez nabok vyhnuté koľajnice poslali z viaduktu dolu. Trosky potom ešte žeriavmi dodatočne naaranžovali. Film sa dostal aj do vysielania Československej televízie, pričom český dabing bol nahovorený v roku 1987. V pôvodnom maďarskom znení je dostupný na youtube.

Ďalšie dobové fotografie sú dostupné tu.

Zdroje:

http://www.tankonyvtar.hu/en/tartalom/historia/81-01/ch05.html

http://24.hu/tudomany/2010/09/13/a-biatorbagyi-merenylet-1931/

http://mek.niif.hu/04900/04964/html/

http://www.tmkronika.hu/hirek/maskent-tortent--egy-merenylet-uj-kronikaja

http://iho.hu/hir/merenylet-biatorbagyon-80-eve-tortent-1

http://iho.hu/hir/merenylet-biatorbagyon-80-eve-tortent-2

http://napitortenelmiforras.blog.hu/2015/08/13/_bombamerenylet_transzban_matuska_szilveszter_a_sajtoban_es_a_varosi_legendakban

http://iho.hu/hir/kulonos-szilveszter-egy-merenylo-eletutja

http://www.jogiforum.hu/hirek/33551

http://erichs-kriminalarchiv.npage.de/die-grossen-kriminalfaelle/die-grossen-kriminalfaelle-24-fall-1931.html