Moje prvé FIPkárčenie: Trampoty po nočnej

Noc pred cestou som trávil na nočnej šichte v robote, kde som si už z domu doniesol všetky potrebné veci na cestu, nakoľko som plánoval ísť na R 604 s pravidelným odchodom z Košíc o 8:08 a to by som nestíhal ísť si po vak s vecami domov. Tak som sa teda po práci vydal na našu zmodernizovanú železničnú stanicu čakať môj vlak. Cestou z práce som toho veľa nevnímal, nakoľko ma chytali driemoty. Na stanici som si maximálne zaobstaral nejakú poživeň a čakal som na pristavenie súpravy k nástupišťu. Keď som zistil kde stojí, pobral som sa hľadať svoje miesto, kde som mal miestenku.

380 ČD odpočíva v Žiline a čaká na výkon © Oliver Dučák

Kupé bolo pomerne zababrané od omrviniek, ale nejako sa mi to nechcelo riešiť, tak som len oprášil sedadlo, vyzul sa a natiahol som sa cez celé kupé, aby som si aspoň podriemal po nočnej. Moje driemanie nemalo dlhé trvanie nakoľko sa o chvíľu v mojom kupé objavili pomerne rozmaznane a až prehnane mestsky pôsobiace seniorky (samozrejme s lístkami na bezplatnú prepravu) a začali sa na celý vozeň sťažovať na úroveň cestovania. Neriešil som to veľmi, nakoľko na také správanie takýchto cestujúcich mám svoj názor a chcel som sa vyhnúť konfliktom, tak som sa len posadil s vedomím že si už asi pri tých sťažnostiach nepospím a čakal som na odchod.

Zamračená Žilina © Oliver Dučák

Cestu z Košíc do Žiliny, kde som mal cca hodinu čas na prestup na vlak Ex 148, ktorým som išiel do Bohumína, kde som chcel chytiť EC 130 do Warszawy (kde sú tie časy, keď sa z Košíc do Warszawy dalo dostať priamo na vlaku Jozef Bem cez Plaveč?). Počas čakania v Žiline sa mi podarilo vytiahnuť kamaráta z kostola na pivo, keďže sme sa dlho nevideli (bola nedeľa). Akurát po skonzumovaní piva som sa mohol pobrať na môj expres, ktorý za pár minút opúšťal Žilinu. Na úseku Žilina - Bohumín na moravskom území som mal obavy či tú Varsoviu stihnem, no našťastie (ako vždy) meškala.

EN57 na akomsi osobnom vlaku prichádza z Poľska do Bohumína © Oliver Dučák

V Bohumíne som na ňu teda nastúpil, našiel som si miesto podľa miestenky a vydal sa na cestu do Warszawy.  To som ešte netušil aké trampoty zažijem. Niekde za stanicou Zebrzydowice som sa pobral najesť do reštauračného vozňa, v ktorom robí servis maďarská spoločnosť Utasellátó, nakoľko som od predchádzajúceho dňa poriadne nejedol. V reštauračnom vozni ostal čašník prekvapený, keď som sa k nemu ozval po maďarsky. Na poľskom území to asi od nikoho nečakal. Po výbornom obede, po ktorom sa avšak už viac nemôžem pozerať na kôpor (to celkovo po návšteve Poľska) som sa pobral do svojho kupé. Medzitým mi v ňom pribudli spolucestujúci. Cesta prebiehala pomerne monotónne. Dedina-výhybňa-stanica-výhybňa-výhybňa-dedina-stanica.

Flirt dopravcu Koleje Śląskie © Oliver Dučák

Asi v polovici cesty vlakvedúci cez vlakový rozhlas oznámil že budeme zmeškaní. Keď som sa ho pýtal na dôvod, tak mi uviedol že kdesi v Poľsku na našej trase vplyvom búrky popadali stromy na trať. Nakoniec nás pravdepodobne odklonili na Częstochowu, no veľa krát sme stáli na šírej trati, alebo vo výhybni. Ak si dobre pamätám, tak na stanicu Warszawa centralna, kde som vystupoval, sme dorazili dve alebo tri hodiny zmeškaní. Na stanici ma už čakal poľský kolega Czarek, s ktorým som mal prekecať nejaký čas strávený vo Warszawe. Nebyť jeho, asi by som sa v tom chaose, ktorý tam panoval, nezorientoval, keďže môj vlak nebol jediný, ktorý kvôli búrke meškal, a niektoré meškali aj viac ako 4 hodiny.

Palác kultúry vo Warszawe, miestnymi občas prezývaný „Stalinów ch..“ © Oliver Dučák

V tom zmätku sme zhodnotili, že nemá význam sa tlačiť do preplnených vlakov (hlavne Pendolín) a išli sme si sadnúť do mesta, kde sme plánovali počkať, až sa tá situácia upokojí. Po necelej pol hodine sme sa vrátili na centrálnu stanicu, kde sa situácia vôbec neukľudnila. Podarilo sa mi teda naskočiť na nejaké zmeškané TLK, ktoré išlo cez Olsztyn a malo do Gdynie predpokladaný príchod niekedy o šiestej ráno. Podotknem len, že v čase odchodu z Warszawy som už mal byť dávno niekde v Gdańsku. Pohli sme sa na stanicu Wschodnia a v duchu som nadával na Murphyho zákony, na moju smolu, na moje šťastie a na počasie. Počas dlhej prestávky v stanici Warszawa wschodnia som zaregistroval, že na moje nástupište na vedľajšiu koľaj prichádza vlak, ktorý mal byť v Gdynii zhruba za 3 hodiny a nie za 6.

EP07-174 ako jeden z posledných mohykánov v pôvodnom nátere na stanici Warszawa
Centralna © Oliver Dučák

Počas jeho vypravovania sa mi do neho podarilo naskočiť a tajne som dúfal, že som urobil dobre (čo sa neskôr potvrdilo). Podráždenosť vo vlaku sa postupne menila do „neriešenia“ aktuálnej situácie, čo bola očividne prevencia proti zlej nálade u všetkých cestujúcich. Pri kontrole cestovných lístkov vlakvedúci pri pohľade na moju FIPku len žartovne poznamenal: Vieš kolega, že ste dnes prehrali s Nemcami? Očividne bol môj poľský kolega nadšený futbalový fanúšik. Aby mi cesta ubehla rýchlejšie, dal som sa do reči s mojimi spolucestujúcimi, ktorí cestovali do Tczewa a Sopotu. Poľská pohostinnosť na seba nenechala dlho čakať a snáď ani nemusím hovoriť, čím ma spolucestujúci ponúkol (čo v tom nečase celkom dobre padlo).

Robovi som už medzitým aj dal vedieť v akom vlaku idem (škoda že si už nepamätám aspoň mená) a poradil som mu, aby si išiel radšej zdriemnuť, že sa mu ozvem, keď budem v Gdynii. Postupne sme prišli do Tczewa a aj do Sopotu, kde som sa s mojimi spolucestujúcimi rozlúčil. Túžobne som očakával príchod do môjho prvého cieľa, odkiaľ ma už čakala cesta vlakom SKM (Szybka kolej miejska) do Rumie. Keď sme konečne dorazili do stanice Gdynia Główna, bolo asi 3:30 ráno, pričom prvý vlak SKM do Rumie išiel o hodinu. Môj plánovaný príchod do Gdynie bol na určený na EIP 3510, no už som vtedy na všetko rezignoval a pobral sa do vestibulu stanice čakať na SKM.

Taká typická poľská scenéria © Oliver Dučák

Čakanie som si skrátil pripojením na wifi (vo väčších poľských staniciach už takúto možnosť máme) a jedením toho sajrajtu z miestneho rýchleho občerstvenia Mc Donald´s. Po hodine čakania som sa pobral na nástupište SKM, kde som si počúvaním čajok krátil čakanie na vlak. Konečne dorazil, tak som teda do tej staručkej, zato pojazdnej EN57 nastúpil a počítal zastávky do Rumie. V Rumii ma už čakal na nástupišti Robo, ktorý ma zaviedol k sebe domov. Nohy ma už viedli nejako automaticky, no počas cesty som ešte vychrlil poslednú salvu nadávok na vyššie spomínaná veci a pobral sa spať.

Na záver: Na poľskej železnici ma trošku nemilo prekvapil fakt, že si na staniciach človek nevie kúpiť dobré pivko, respektíve žiadne. Tento fakt som akceptoval s tým, že ostanem pri minerálke, no človeka bez znalostí, ako napríklad mňa, to dokáže zaraziť. V ten konkrétny deň som plánoval navštíviť úzkokoľajku na polostrove Hel, no počasie mi trošku zmenilo plány. O tom, ako sa zmenili, sa dozviete v ďalšej časti FIPkárčenia. (Sľubujem, že v ďalšej reportáži uvidíte viac fotiek. V ten deň nebolo veľa príležitostí k foteniu.)