Výlet na Kremnické gagy a vynikajúcu divinu do Kremnice

Moje pôvodné plány smerovali k tomu, že celý predĺžený víkend strávim na Rendezi pri vlakyneťáckej Fontáne, kde budem drhnúť podlahu a lepiť poodtŕhané tapety, a M 262.007 len zamávam pri odchode a večer ju privítam pri návrate. Nakoniec sa podlaha urobila strojmi, tapety som preložil na ďalší víkend a mohol som sa tak vybrať na výlet.

M 262.007 na Rendezi © Miroslav Sekela

O šiestej ráno sa pri motoráku poschádzala celá osádka vlaku a po nevyhnutných technologických úkonoch sme sa presunuli na bratislavskú hlavnú stanicu po cestujúcich.

Posádka vlaku na  Bratislava hl.st. © Miroslav Sekela

Odchod z bratislavskej hlavnej stanice bol naplánovaný o pol ôsmej. Cestujúcich nebolo veľmi veľa, na druhej strane si mohli pohodlne vychutnať jazdu. Jazda viedla cez Šurany, Levice a Hronskú Dúbravu, kde bola úvrať.

Posádka vlaku; Bratislava hl.st. © Miroslav Sekela

Za Hronskou Dúbravou sa začal najkrajší úsek jazdy, tiahlymi stúpaniami a tunelmi sme došli do Kremnice.

Po príchode do Kremnice © Miroslav Sekela

V Kremnici mali všetci cestujúci voľný program. Odstavili a zamkli sme motorák a vybrali sme sa na obhliadku Kremnice. Cez Kremnicu som vlakom prechádzal veľakrát, raz aj na aute, ale v meste som ešte nikdy nebol. Strmým klesaním sme sa zo stanice dostali do centra mesta.

Kremnica © Miroslav Sekela

Poprechádzali sme sa centrom Kremnice a začali sme hľadať jednu reštauráciu, ktorá nám bola doporučená, že sa v nej dá veľmi dobre najesť. Názov sme nepoznali, vedeli sme len jej veľmi orientačnú a približnú polohu. Hľadanie bolo úspešné, po vojdení do dvora reštaurácie ma hneď zaujalo prasa, ktoré sa tam opekalo.

Opekanie prasaťa © Miroslav Sekela

Mali sme v úmysle, že niečo hodíme do seba a zvyšné minúty pobytu v Kremnici využijeme na ďalšie spoznávanie zákutí mesta. Objednali sme si, štrngli sme si a pri hodnotení mesta sme čakali na jedlo. Ako polievku som si dal vývar, kolegovia vyskúšali kapustnicu. Keď som videl, čo im pristálo na stole, bol som rád, že som si dal len vývar. S tak plným a hustým tanierom by som bojoval poriadne dlho. Po zjedení takejto kapustnice by sa už do mňa druhé jedlo nevošlo. V jedálnom lístku ma zaujalo jedlo z diviaka a keďže som ešte nikdy mäso z diviaka nejedol, povedal som si, že ho vyskúšam. To jedlo bolo vynikajúce. Nielen samotné mäso, ale aj zemiaky a celá úprava na tanieri. Veľmi, veľmi dlho som takéto chutné jedlo nejedol. Ja, ktorý s jedlom bojujem ( aj keď na to nevyzerám ), som ho zvládol na jeden záťah a to som si ho stále vychutnával. Niečo také dobré  som už ozaj veľmi dávno nejedol. Veľké pozitívum si taktiež zaslúži celý personál reštaurácie, cítili sme tam tak dobre, že sme nakoniec celý voľný čas strávili v nej. Pred odchdom nám ešte šéfkuchár doniesol na ochutnávku kúsok prasiatka, ktoré bolo opäť vynikajúce. Počas pobytu v reštaurácii sme na dverách objavili nálepku od Jaroslava Žideka, ktorý jej pri natáčaní slovenskej verzie „Ano šéfe!“ udelil tri hviezdičky.

Šéfkuchár a majiteľ reštaurácie Silvanus © Miroslav Sekela

Nie som odborník v tejto oblasti, ale keď by som mal z pohľadu hosťa zhodnotiť vzhľad podniku, jedlo, prístup šéfkuchára a personálu, to ocenenie od p. Žideka si jednoznačne zaslúžia. Ak sa ocitnete v Kremnici, určite sa choďte najesť do reštaurácie Silvanus. Jednoznačne neobanujete.

Spoločná fotka časti posádky vlaku so šéfkuchárom pred odchodom z reštaurácie © Miroslav Sekela

Čas v Silvanusi ubehol rýchlo a bolo treba sa vrátiť späť na stanicu. Tento „vysokohorský výstup“ bol pre mňa najnáročnejšou časťou celého výletu. Doobedu to dole kopcom išlo v pohode. Ale vyšľapať si ten kopec opačným smerom – to už bolo „iné kafe“. To niekoľko stometrové strmé prevýšenie z centra mesta na železničnú stanicu mi dalo poriadne zabrať. Normálne som začal rozmýšľať, či by som opäť nemal prestať fajčiť. Každopádne sa už nečudujem, prečo cez Kremnicu v súčasnosti jazdí tak málo vlakov. Aj keď môj žalúdok nemá rád cestu autobusom ( a to nehovoriac o tých kľukatých cestách v okolí Kremnice ), a aj keď mám rád železnicu, asi by som tým vlakom necestoval ani ja. Trvalo mi dosť dlho, kým som sa spamätal z tejto vysokohorskej túry :-)
Spiatočná cesta do Bratislavy viedla cez Hornú Štubňu. Cestujúci si tak mohli vychutnať ďalšie krásne výhľady, jazdu cez ďalšie tunely a galérie  aj druhej časti trate Hronská Dúbrava – Horná Štubňa. Do Bratislavy sme dorazili pred deviatou hodinou, kedy bola už navôkol čierna tma.  

Po príchode späť do Bratislavy © Miroslav Sekela

Takto som teda strávil jeden pekný deň s kamarátmi, previezol som sa peknou traťou a vychutnal som si vynikajúce jedlo. Čo viac si človek môže priať, aby prežil deň, ktorý mu utkvie v pamäti.