Ferrocarril Riotinto

Rieka sama je z názvu naozaj červená pretekajúc vyššie cez ložiská medenej rudy, ktorá sa v oblasti ťaží približne odjakživa. Podľa vykopávok už 5 000 rokov dodnes s menšou prestávkou. Minimálne v 19. storočí sa už jedná o ťažbu vo veľkom. Pokiaľ si na satelitnej mape nájdete oblasť Minas de Riotinto a nájdete ju rýchlo podľa chýbajúcej zelene, rozsah ťažby je očividný. Väčšia z dvoch hlavných ťažobných jám si uvádza hĺbku 350 m. Samotná rieka má Ph 2,2 a 6 – 8 g ťažkých kovov na 1 liter, ako nechemikovi mi postačí jej fotogenická farba aby som tú kyselinu nepil. Preventívne som do toho ani nestúpil.

Berrocal - Río Tinto: Ph 2,2 a 6 – 8 g/1 l, ale pekná na fotenie © Tomáš Votava

Pre nás je zaujímavé, že 1875 anglická spoločnosť Rio Tinto Company Limited postavila železnicu Huelva – Minas de Riotinto na 1 067mm rozchode v dĺžke 83 km. V tom však nie sú zarátané odbočky a vlečky, celková dĺžka bola približne 300 km. Uvádza sa 147 parných lokomotív, 7 elektrických, 1 300 vagónov, 2 000 banských vagónov. Trať bola na svoju dobu špičkovo zabezpečená, stavadlá a zvyšky anglických vedení možno stále vidieť. Končila v Huelve na 1 165 m dlhom móle, z ktorého sa ruda vykladala do lodí. Posledná doprava bola zastavená r. 1985, osobná r. 1968. Bývalá (a aj súčasná) ťažba v takomto rozsahu aj po tridsaťročí zanecháva vskutku dosť stôp a preto tu sme.

Niebla - Zarandas © Tomáš Votava

Stopy sú pochopiteľne aj železničné, i keď množstvo stavieb rôzneho veku a stupňa rozkladu, gigantické jamy, navážky, vlastne celá miestna mesačná krajina je na dlhšie štúdium. Na úvod volíme komerčnú verziu - Museo Minero v Riotinto. U pokladne to ide mierne pomalšie, keďže pracovník hľadá internetové rezervácie v ručne spísaných zoznamoch. Potom každého ako my poučí o organizácii presunov a časoch, vybaví mapkou, prekladom a vstupujeme do budovy. Múzeum sa venuje baníctvu, prírode aj archeológii (ktoré tu dosť súvisia) a tiež čiastočne i doprave.

Žeriav Hawthorn Leslie – Múzeum baníctva © Tomáš Votava

Vystavený parný stroj K class pre hlavnú trať, parný žeriav Hawthorn Leslie a salónny vozeň pôvodne pre indického maharadžu, tu ako salónny kráľovský. V Európe zrejme jediný salónny/spací úzkorozchodný vagón. V inej časti expozície elektrická General Electric z r. 1915 nadčasového designu na svoj vek a rôzne railreálie. V múzeu je zákaz snímania tak masovo španielskym ľudom ignorovaný, až mám tiež trochu dokumentácie. Na poludnie nasleduje prehliadka povrchovej bane Peňa de Hierro, kam sa každý presúva vlastným vozidlom označeným výrazným papierom. Má sa nasledovať biele vozidlo, ale to sa najprv musí na plnom parkovisku prebojovať do čela. Skupinka asi 60 áut a pár autobusov sa nenápadne presunie 10 km ku priemyselným ruinám pri bani a prehliadka s helmami pokračuje. Povrchová baňa je už zatopená a ide s k nej bývalým železničným tunelom. Je k tomu pútavý výklad, z ktorého pre svoju španielčinu príliš neodcitujem, okrem „seňores ingléze“, ale to sme vedeli aj pred tým.

Tren minero Niebla, v pozadí niečo ako priehrada © Tomáš Votava

Tentokrát už neorganizovane sa presúvame smerom späť ku Nerva, kde je stanica Tren Minero. Nadácia Riotinto tu prevádzkuje 12km bývalej hlavnej trate po stanicu Los Frailes. Sme tu začiatkom novembra a 13.30 nám ide prvý parný vlak v sezóne po depo v Zarandas. Sezóna = zima, v lete para pre požiare nejazdí. Kompletne obsadený vlak ťahá trojosá C class č. 14. Inde by som napísal "krajinou", ale toto nie je ten prípad. Zato priemyselných artefaktov je dostatočne. Kochať sa dá nepreberným množstvom priemyselných objektov a ich zvyškov, vidno mosty, časti tratí, terénne úpravy a zásahy všetkých veľkostí. Zvyšky stanice Zarandas svedčia o jej pôvodnej veľkosti a na fotenie je dostatok železničných pozostatkov rôznej zachovalosti.

Zarandas © Tomáš Votava

Asi najlepšie na prostredie sedí prirovnanie „ako po vojne“. Nukleárnej. Rieka je červená, zem je červená a hrdzavé vozidlá do toho skoro ladia. Hneď neďaleko stojí Garratova lokomotíva 146, jedna z dvoch tejto železnice, jedna z mála na kontinente. Ak nie jediná. Máme tu približne 30 minút času do odjazdu. V depe prebieha výklad v španielčine, tak je väčšina cestujúcich vlaku v depe a nemotajú sa do záberu. Toto miesto by si zaslúžilo viac času na prehliadku, o čo sa neskôr po návrate s autom aj pokúšame, ale príjazdová cesta je zamknutá nešikovne ďaleko odtiaľto. Aspoň získavame zopár celkových záberov do odjazdu nášho dieselového vlaku.

Doprava okolo Zarandas, pohľad zhora © Tomáš Votava

Odchádza mierne zmeškaný tlačiac pred sebou parnú č. 14 medzitým postihnutú poruchou. V Zarandas ju nechávame a absolvujeme jazdu teraz už aj naozajstnou prírodou do Los Frailes. Koľaje zvyšnej trate sú mimo obývané územie vcelku na mieste, aj keď mnohoročná neúdržba sa na zvršku podpisuje pomerne agresívne, čo bude mať zrejme súvis s miestnym trochu chemickým prostredím. Väčšina podvalov pôsobí akoby boli spálené. Trať je napohľad pomerne kompletná pokiaľ sa v kopcoch drží Río Tinto, dole v nížine sa vysledovať dá, ale už bez koľajníc. Nasledujúci deň jazdíme po okolí a prezeráme stopy po trati spolu so stopami po bývalej, poťažmo súčasnej ťažbe. Tá súčasná je k videniu rovno z cesty do La Dehesa, stačí minúť kruhový objazd s lokomotívou. Je neprehliadnuteľná. Ťažba. Kilometre dookola.

Momentálna činnosť v Minas de Riotinto © Tomáš Votava

Staničné budovy sme stretli v Zalamea la Real a El Campillo pekne udržované. V horách ku pobrežiu je vystopovateľná stanica Berrocal s chýbajúcim koľajiskom a ruinami budov, ako aj blízkeho cestného mostu. Cestou k pobrežiu v mestečku Niebla sa dochoval most cez rieku a zvyšky prekladiska z doby, keď sa materiál prekladal na tunajší široký rozchod. Ako vidno, existovala tu koľaj kombinovaného rozchodu 1 668/1 067mm a dochovali sa aj troleje.

Niebla, bývalé prekladisko 1 067/1 668 mm © Tomáš Votava

Mimo toto sa v Nieble dochovalo aj kompletné maurské opevnenie chránené UNESCOm, aby som bol objektívny. A nezabudli sme zdokumentovať slávne mólo v Huelve, medzitým zakomponované do nábrežnej promenády. K svojmu pôvodnému účelu slúžilo do r. 1975, následne sa tradične dlho riešilo, čo s ním ďalej a v dnešnej promenádnej forme je od r. 2007.

A tým je náš železničný príspevok z Andalúzie u konca. V novembri si cez deň vystačíte s tričkom, v krčme k pivu môže ísť corrida namiesto futbalu, s angličtinou si dosť často nepomôžete a kto nemal plátkovaný Jamon Iberico de Bellota, nevie čo je mäso!

Úvodná snímka: Garrat č.146 v Zarandas © Tomáš Votava