Dlhy z roku 2016: 120 rokov „zubačky“ Tisovec – Pohronská Polhora

15.3.2017 8:00 Ing. Marko Engler, PhD.

V roku 2016 sa uskutočnilo niekoľko železničných akcií, ktoré súviseli s oslavami alebo aspoň s pripomenutím si okrúhlych výročí. Niektoré z nich mali uverejnené na VLAKY.NET aj pozvánky, ale reportáže z ich priebehu som už nepostrehol. Zrejme to súvisí s dlhšie oznamovaným problémom – nezáujmom členov VLAKY.NET tvoriť reportáže, čím klesá aj pestrosť uverejňovaných tém. Chcel by som preto pripomenúť niektoré výročia zo sveta železníc, aj keď som sa ich osláv nezúčastnil, prípadne zúčastnil len okrajovo.

Prvým výročím, ktoré by som rád pripomenul, ale na VLAKY.NET o ňom nebola doposiaľ reportáž, boli oslavy 120 rokov ozubnicovej železnice Pohronská Polhora – Tisovec. Na túto akciu som sa dostal len na niekoľko hodín počas soboty 22. októbra 2016, podarilo sa mi však vyhotoviť niekoľko fotografií, ktoré sú prílohou tejto krátkej reportáže. Pôvodne som mal v úmysle vyhotoviť len niekoľko fotografií do vlastného archívu a vidieť rušeň T 426.003 v Tisovci, teda som sa na žiadnu reportáž nenachystal, a tak aj môj program bol tomu prispôsobený.

Začiatok ozubnicovej trate z Polhory na Zbojskú © Marko Engler

Program osláv bol naplánovaný takmer na celý deň. Po príchode slávnostného vlaku z Tisovca do Michalovej sa uskutočnili príhovory predstaviteľov verejnej správy a pozvaných hostí priamo na zastávke. Odtiaľ sa vlak presunul do Pohronskej Polhory, kde sa tiež uskutočnili rôzne príhovory. Ani na jednom mieste som v tom čase nebol a k „zubačke“ som sa dostal až v Polhore pri začiatku ozubnicového úseku, tesne pred odchodom slávnostného vlaku z Polhory do Zbojskej.

Moje prvé stretnutie so slávnostným vlakom do Tisovca pri Pohronskej Polhore © Marko Engler

Pri oblúku, kde začína ozubnica, sa už začal zhromažďovať menší dav fotografov, ktorý sa postupne do príchodu vlaku rozrástol na dav početný (je to relatívne, ale inak by som to opísal asi tak, že na danom mieste bola hlava na hlave...). Počasie bolo zamračené – doliny vo vysokej horskej polohe stredného Slovenska však koncom októbra bývajú pre fotografov na tom aj horšie (stačí si spomenúť na oslavu storočnice tejto trate v roku 1996 – vtedy prevažnú časť dňa pršalo...). Napriek nízkej oblačnosti a množstvu „hláv“ snažiacich sa zdokumentovať nábeh vlaku na ozubnicový úsek som urobil niekoľko záberov parného ozubnicového rušňa pôvodom z Rumunska, ktorý tlačil zaplnenú súpravu historických vozňov do 50 promilového stúpania. Keďže som mal k dispozícii auto, na predpisový hasičský vlak s T 426.003 som už nečakal a vybral sa ďalej smerom k Tisovcu.

Znalí poznajú, že rušeň je v dobrých rukách (v konkrétnych rukách)... © Marko Engler

V neobsadenej dopravni Zbojská (neviem, či je to ešte dopravňa, ale stále by tam mali byť tri priebežné koľaje, z toho dve manipulačné s výkoľajkami na obidvoch stranách) sa uskutočnil posun s rušňom, ktorý sa z konca súpravy dostal na jej začiatok, pretože ďalej už trať klesá až do Tisovca. Hmlisté počasie mi však nevnucovalo zaujať akékoľvek miesto pri trati a čakať na možnosť fotografovania. Išiel som teda ďalej a ďalej a ďalej, a keďže som nechcel skončiť až v Tisovci, odbočil som k (bývalej?) dopravni Tisovec-Bánovo.

Súčasný stav bývalej stanice Tisovec-Bánovo (spomínaný prístrešok je mimo záber)... © Marko Engler

Zastávka (či zastávka s nákladiskom) má v súčasnosti dve koľaje (tretia už bola dávnejšie demontovaná, ako aj jedna slepá koľaj). Budova bola hodná slovenskej situácii na železniciach – čiastočne rozkradnutá a čiastočne rozpadajúca sa, aj keď jej vlastník sa pôvodne snažil objekt proti vlámaniu zabezpečiť (inak vyjadrené – „zabetónovaný“ stav, či skôr zamurovaný stav na niekoľko rokov...). Pre cestujúcich má slúžiť niečo ako prístrešok, ktorý snáď chráni len pred letným dažďom počas bezvetria. Ale okrem jednej chatky (bývalého strážneho domčeka železnice) tu v okolí nie je žiadne obydlie, takže na zastávku nemá kto dohliadať a z cesty naň tiež nedovidieť. Vtedy viac netreba a aj zvar sa stáva rozoberateľným spojením...

Späť však k vlaku. Ako už bolo spomenuté, v Zbojskej sa rušeň z konca súpravy dostal na jej čelo. To spolu s rýchlosťou adekvátnou stúpaniu a klesaniu 50 promile spôsobilo, že som mal v Bánove dostatok času na hľadanie vhodného miesta na fotografovanie. Onedlho sa objavili ďalší ľudia – boli to policajti. Začali s kontrolou objektu, potom si ma všimli, pozdravili sme sa, pochodili ešte širšie okolie a čakali na slávnostný vlak (neskôr uvediem, prečo píšem aj o policajtoch).

Čo ma však potešilo, hmla sa postupne rozplývala a objavilo sa slnko – vtedy sa ukázali októbrové stredoslovenské listnaté lesy v plnej kráse! Zosilňoval sa hluk parnej píšťaly, čo dávalo tušiť, že vlak sa blíži. Ešte aby tak to slnko vydržalo a neschovalo sa... Prišli ďalšie autá, z ktorých vyskákali fotografi snažiac sa zaujať vhodné miesto pri konci ozubnice. Po chvíli ešte dorazili ďalší, tí už stihli zaujať iba miesto pri vystúpení z áut. Zrazu vlak, slnko svietilo, cvak, cvak... a výsledok máte v prílohe.

Viac brzdíme ako ťaháme... © Marko Engler

Dobré miesto, málo ľudí, slnko a listnaté stromy ma presvedčili, že tu počkám aj na hasičský vlak s T 426.001. Ten prišiel v čase, keď slnko zakryli mraky. Nevadí – vznikol tak záber podobný tomu spred 55 rokov, teda zo skúšok vtedy ešte úplne nového rušňa T 426.001, ktorý sa do vtedajšieho Československa dostal za ťažké devízy. Psy mi nechýbali...

Rok 1961? © Marko Engler

Aj hasičský vlak odišiel, rovnako ako fotografi s autami a policajti. Nemal som dôvod sa ponáhľať do Tisovca, pretože už by som vhodné miesto na fotografovanie ani hasičského vlaku nestihol zaujať. Navyše v Tisovci boli opäť naplánované príhovory, teda veľa ľudí a tým pádom menej priestoru na fotografovanie. Zobral som ešte jediného fotografa, ktorý v Bánove zostal bez auta, a čakal na pravidelný „motorák“ do Tisovca.

V Tisovci už časť programu prebehla, tak som si prešiel stanicu, výhrevňu, múzeum a pomotal sa po stanici, v ktorej sa práve uskutočňovala kavalkáda železničných vozidiel. Musím uznať, že partia nadšencov okolo „zubačky“ musela posledné roky tvrdo makať, aby bolo v roku 2016 čo ukazovať. Nielen skutočné historické vozidlá vzorne renovované, ale aj príprava osláv, pozvanie hostí (vrátane T 426.003 s personálom), zabezpečenie občerstvenia a príprava múzea s modelovým koľajiskom im dali zabrať.

Hemženie na stanici v Tisovci - dva vozne vľavo sú návšteva z Českej republiky... © Marko Engler

Zdokumentoval som ešte dianie v stanici, kde sa popresúvali historické vozidlá, pomedzi ne sa preplietli pravidelné osobné vlaky (vedené motorovými vozňami radu 812) a vydal som sa na cestu späť k Polhore s cieľom zachytiť mimoriadny osobný vlak s T 426.0 niekde na trati.

"Žehlíme" tisoveckú stanicu... © Marko Engler

Moje zastavenie sa uskutočnilo pri jednom z dvoch „veľkých“ mostov na trati. Pre odstavenie auta tu zostal vyštrkovaný priestor po stavbároch zabezpečujúcich nedávnu rekonštrukciu cesty medzi Polhorou a Tisovcom. Zaujal som miesto pri ceste. Ako sa blížil príchod vlaku, prichádzali aj autá s fotografmi, naháňajúcimi sa za zábermi z trate. Prišli tiež policajti, dokonca na dvoch vozidlách.

Požiadavka na slnko pre Tisovec dňa 22.10.2016 bola vybavená kladne... © Marko Engler

Ako som už písal vyššie, v Polhore a aj v Bánove som si všimol policajtov, ktorí dohliadali na bezpečnosť počas prechodu mimoriadnych vlakov. Práve pri viadukte sa ukázali ako naozaj ľudia, ktorí pomáhajú – keďže autá fotografov zaplnili značnú časť štrkovej plochy, po prechode vlaku sa fotografi rozbehli k nim, aby čo najskôr stihli ísť na ďalšie miesto s účelom zdokumentovať mimoriadny vlak. Cúvanie pri výjazde na cestu, v tom čase so slušne frekventovanou premávkou, navyše so zákrutami a stúpaním, bolo problematické. Jeden z policajtov sa preto podujal, že bude regulovať výjazd vozidiel zo štrkovej plochy a postavil sa do križovatky. Zatiaľ čo sledoval premávku na hlavnej ceste, aby dal pokyn vozidlám zo štrkovej plochy, že môžu bezpečne vycúvať na cestu, sa niektorí fotografi tak ponáhľali za svojim životným záberom, že rýchlo cúvali, cúvali, cúvali... až do spomenutého policajta, ktorý to schytal neférovo odzadu. Našťastie sa policajtovi nič nestalo, ten riešil vzniknutú situáciu len napomenutím, ale ukázalo sa, ako sú niektorí jedinci za fotografiou „snov“ ochotní ísť pomaly cez mŕtvoly...

Model alebo skutočnosť? © Marko Engler

Keď sa „lovci“ záberov rozpŕchli na ďalšie pozície, štrková plocha sa postupne vyprázdnila, a ja som pokračoval v ceste na miesto, kde som dopoludnia fotiť začal – k začiatku ozubnice pri Polhore. Opäť som tam prišiel s náskokom pred vlakom a v pokoji zaujal pozíciu, odkiaľ som mienil fotografovať. Už tam nejaký fotografi boli, tak sme si vykonzultovali, kde bude najlepšie stáť vzhľadom na už zapadajúce októbrové slnko tak, aby sme mali dobre nasvietený vlak a zároveň si nebránili vo výhľade. Čo nám to bolo platné, keď sa tesne pred príchodom vlaku objavilo auto, ktoré zaparkovalo za priecestím priamo v našom zábere, vystúpili z neho traja ľudia, z ktorých sa dvaja postavili k priecestiu a jeden priamo pred trať, kde začína ozubnicový úsek...

Napriek tomu sme si určite mnohí vyhotovili ešte pekné zábery. Po prechode vlaku do Polhory, zdokumentovaní pravidelného vlaku v podaní motoráku radu 812 a posledných záberoch na mimoriadny vlak vracajúci sa do Tisovca, som prešiel na stanicu v Pohronskej Polhore, kde zostali len prázdne koľaje. Vlaky už odišli, stanica osirela. Zostal len nádherný pohľad na zasnežené vrcholky Nízkych Tatier dávajúci spolu s nastupujúcim chladom pri zapadajúcom slnku tušiť, že zima sa blíži. Hrejivý pre mňa zostal už len pocit, že počasie dnes vyšlo a niekoľko (pre mňa) nádherných záberov mi bude pripomínať unikátnu trať ukrytú v slovenských horách, ktorá aspoň občas ožíva pri mimoriadnych jazdách pripomínajúcich technický um našich predkov pri čoraz viac upadajúcej pravidelnej verejnej doprave v tomto regióne...

Spomenul som organizátorov akcie, ktorí sa naozaj snažili a vytvorili hodnotnú vec. Spomenul som policajtov, ktorí pri akcii pomáhali (a niektorí boli sami ohrození jej účastníkmi). Spomenul som aj fotografov, z ktorých niektorí až besnia pri naháňaní sa za zábermi svojich miláčikov. Spomenul som aj, že z toho množstva fotografov sa nenašiel nikto, kto by pre VLAKY.NET pripravil reportáž z diania (prípadne aj z prípravy) osláv. Preto dúfam, že aspoň týchto niekoľko pripojených záberov urobí čitateľom VLAKY.NET radosť...

Odkazy: