Za starými električkami a „novou“ úzkokoľajkou

5.7.2017 8:00 Helmut Böhme

11. júna tohto roku som navštívil dve akcie v Sasku – električkové múzeum v Chemnitz-Kappele a opätovné otvorenie úseku Nebitzschen – Kemmlitz na úzkorozchodnej dráhe u Oschatzu. Z Drážďan do Chemnitzu bola doprava na Mitteldeutsche Regiobahn kvôli výluke odklonená cez Riesu, čo mi urobilo radosť, lebo úsek Riesa – Chemnitz som prešiel naposledy asi pred 38 rokmi.

Fotiť sa z elektrickej jednotky ale veľa nedalo, dokonca sa mi ani nepodarilo zachytiť vlakoelektričku v stanici Mittweida. Predpokladal som, že už stojí v stanici, ale ona neočakávané prišla až z druhej strany.

V Chemnitzi som pokračoval električkou č. 4 na centrálnu zastávku, kde je vždy niekoľkominútový pobyt všetkých električiek a autobusov, aby ľudia mohli pkojne prestúpiť. Volajú to „rendezvous“. Lenže v pešej zóne bolo všetko rozkopané a električky išli odklonom. Aj keď som v 80. rokoch nejakú dobu v Karl-Marx-Stadte býval, mal som problém sa orientovať. Až keď som obrátil pohlaď na juh, objavil som súpravu linky č. 1, do ktorej som chcel prestúpiť. Vodiči asi s tým rátali a odošli niekoľko minút neskôr.

Pretože som mal do otvorenia múzea ešte dosť času, išiel som až na konečnú. V slučke Schönau som objavil slepé koľaje, čo asi naznačuje, že sa kedysi plánovalo linku predlžiť do Siegmaru, kam úzkorozchodný variant linky č. 1 pôvodne smeroval. Karl-Marx-Stadt mal totiž pomerne atypický rozchod 925 mm, ktorý bol od roku 1959 postupne prerozchodovaný na normálny (viď text v nemeckej Wikipedii). Býval som na ulici Limbacher Strasse, kde ten úzky rozchod vydržal na linke č. 3 až do 6.11.1988. Keď ráno vyrukovali prvé v zákrute jačiaci vozy, nepotreboval som ani budík.

Model úzkorozchodnej električky linky č. 1 v múzeu

Potom som vystúpil na zastávke Am Feldschlößchen a čakal som na to, že sa obajví prvá zvláštna električka – toho dňa boli dva obehy v polhodinovom takte.

Na elektronických paneloch na zastávkach boli tie jazdy oznámené s upozornením, že vo vozovni sú oslavy a že sa neplatí vstupné. V samotnej vozovni premávala na 100 metrov dlhom úseku úzkorozchodná električka, za jazdu tam a späť vyberali 10 centov cestovného.

Historická úzkorozchodná električka

Poľná dráha bola oproti tomu bezplatná.

Poľná dráha

Múzeum úzko spolupracuje s Boveraclubom v Liberci, preto boli všetky vysvetlivky nielen v nemčine a angličtine, ale aj v češtine – rovnako ako web múzea.

Zájazdový autobus z Liberca

Členovia klubu síce ponúkali bohatý výber literatúry a električkových stavebníc, ale ako je vidno, aspoň v dobe mojej návštevy sa nemohli tešiť veľkému záujmu návštevníkov.

Stánok libereckého klubu

Po prehliadke a dokumentácii múzea som sa vrátil na hlavnú stanicu, kde policajti práve rozvíjali dnes pomerne bežnú bezpečnostnú hektiku, pretože na nástupišti 10 našli opustený batoh. Mňa sa to našťastie nedotýkalo, lebo som išiel spešným vlakom do Lipska.

Spešný vlak MRB do Lipska; rušeň patrí spoločnosti Press(nitztalbahn)

Vlak dorazí zo Saskej Kamenice do Lipska za 1 hodinu a 1 minútu, lenže na úkor niektorých vidieckych staníc, ktoré sa už vôbec neobsluhujú. Keď som ako novopečený diplomovaný inžinier chodil za rodičmi do Saska-Anhaltska, trvalo to ešte o 45 minút dlhšie. Na tej trati som v decembri roku 1978, kedy bola tá veľká snehová kalamita, zažil najdlhšiu cestu. Mal som ešte šťastie, že vlak bol zostavený zo západonemeckých vozňov, kde sa dali sedadla sklopiť do spacej polohy a kde sa poriadne kúrilo. Z Halle(Saale) vlak síce odišiel s dvojhodinovým meškaním, ale vtedy človek bol rád, keď vôbec dačo išlo. Hlavná stanica v Lipsku bola mŕtva, tak nás odklonili na trať cez Bornu.

V mojom kupé bola rodina, ktorá sa vracala z dovolenky a práve do toho mesta chcela. Tak prosili sprievodcu, či by tam vlak nemohol mimoriadne zastaviť. Ten povedal: „Viete čo, aj tak sa plazíme od jedného návestidla k druhému a o dodržovaní cestovného poriadku už dávno nemôže byť reč. Keď zasa zastavíme, idem na lokomotívu a poviem rušňovodičovi, aby tam zastavil“, a tak sa aj stalo. Potom som sa ľahol spať a namiesto o 21:47 hod. večer sme sa objavili v Karl-Marx-Stadte v 5:56 hod. druhého dňa ráno. Išiel som do roboty, kde sme nemali svietiť, aby sa šporila energia. Miesto toho, aby nás súdruhovia vyzvali pomôcť pri boji s kalamitou, nechali nás iba nečinne sedieť v kancelárii, čo nám prišlo vhod.

Ale vráťme sa do súčasnosti. Pred príchodom na hlavnú stanicu v Lipsku som ešte vyfotil podivný zvyk, ktorý som už videl na niektorých iných tratiach: postavili nové stožiare trakčného vedenia a ani sa nenamáhali úplne vytrhať koľaje medzi nimi.

Keď drotári a koľajári nespolupracujú ...

K mojej veľkej radosti z Lipska neišla plánovaná Hamsterbacke radu 425, ale poschodový vlak, kde je viac miest na sedení a lepšia klimatizácia, aj keď nemá zásuvky na napájanie elektroniky a Wi-Fi. Keď som prišiel do Oschatzu a vystúpil, už ma čakal úzkorozchodný vlak do Mügelnu s pôvodne rakúskou motorovou lokomotívou na čele.

Prestupovanie v stanici Oschatz

Veľmi zvoľna a so stálym trúbením sme išli cez priecestia. Raz sa totiž na trati stalo, že neopatrná vodička narazila tak prudko do vlaku so školákmi, že rušeň vykoľajil a hrozilo, že spadne do potoku. Tri dni bola potom NAD, než sa im podarilo obnoviť prevádzku.

Ale opäť k súčasnosti. Toho dňa bolo treba kúpiť si celodenní lístok za 15 € alebo zlacnený za 10 €( deti, majitelia Sachsen-Ticketu alebo dokladov MDV). Ale objavili sa aj „normálni“ cestujúci, ktorí išli iba niekoľko zastávok, ktorým vlakový personál vyšiel v ústrety a hovoril, nech dajú toľko, koľko sú ochotní zaplatiť.

V stanici Mügeln čakal slávnostný parný vlak do Kemmlitzu ...

... a v Nebitzschene prípoj do Glossenu

Zatiaľ ešte nie sú peniaze na obnovenie mostu pred konečnou stanicou trate v Kemmlitz, tak vlaky končia zatiaľ v obci. Tam je treba dosť zložité posunovanie: Parný rušeň zájde s vlakom pred most, z vlečky podniku na ťažbu a spracovanie kaolínu vyjde motorová lokomotíva a zatiahne súpravu na vlečku a potom parný rušeň nastúpi na začiatok súpravy.

Stávajúca konečná Kemmlitz Ort

Na spiatočnej ceste som v Nebitzschene prestúpil do motorového vozňa, ktorý si požičali zo Žitavy, smerujúceho do Glossenu, odkiaľ toho dna premávala polná dráha.

Stanica Glossen