Ekvádor z vlaku

Tým sa dostávam ku faktu, že Ekvádor svoje železnice má a teda na tieto stránky patrí. Sú o pre tuto časť sveta netypickom rozchode 1 067 mm (tzv. kapskom) a pôvodne ich mal značne viac, ale drsné juhoamerické podmienky marketingové aj geografické ich úspešne priviedli k zániku. Desať rokov dozadu sa tu prevádzkoval viacmenej len úsek pri Alausí, tzv. Diablov nos. Na tomto pôsobivom úseku s úvraťou sa jazdilo na strechách nákladných vozňov s decentnou malou ohrádkou proti opadávaniu turistov za jazdy. Veľmi pôvodné, atraktívne a veselé. Žiaľ to bolo zrušené v rámci modernizácie železnice Guayaquil & Quito, ktorá sa tým stala turistickou atrakciou.

Tren Crucero II., Naríz del Diablo © Tomáš Votava

Ecuador Railways na svojej stránke inzerujú niekoľko vlakových výletov, ako aj jazdu ferrobusom, čo by sa dalo označiť ako ľudový dopravný prostriedok. V praxi je to menší autobus umne upgradovaný na koľaje, niektoré modely včetne strešného sedenia. A vlajkovú loď podniku- vlak Tren Crucero, ktorý za štyri dni obsiahne toto všetko. Ako je v južnej Amerike dobrým zvykom, všetko je pomerne vysoko na stredoeurópske pomery, čiže príchodom do hlavného mesta Quito sa ocitáte 3 000 m nad morom. Vzduchu tak tak akurát. Verejná doprava tu síce pozná aj trolejbusy, väčšinu zásluhy však má nafta. Pri cene 1usd/galon sa nikomu neoplatí dajako obzvlášť ladiť motory MHD, ktoré následne chýbajúci kyslík dopĺňajú dymom. O emisie tu evidentne nejde.

MHD Quito © Tomáš Votava

Ako turistické riešenie sa môže javiť výlet na mestskú vyhliadku lanovkou za čerstvým vzduchom. Lanovka fy.Pomagalski vás vyvezie do 4000m ku čerstvému vzduchu, len ho je ešte trochu menej. Spolu so štúdiom úspechov miestneho pivovarníctva to ako aklimatizácia stačí a pomaly sa venujeme railturistike. Na úvod s firmou Bajkujúci Holanďan v Tumbaco, ktorá má v ponuke časť trasy bývalej železnice Quito- San Lorenzo, momentálne cyklochodník. Predstava skoro žiadnych stúpaní klasickej trate je teoreticky správna, ale aj tie sú v tejto nadmorskej výške na bicykli zrazu pomerne prudké.

Exželezničné, teraz cyklistické kríženie, Puembo © Tomáš Votava

Inak je to pekná jazda s tunelmi, informačnými tabuľami a akýmisi kontrolnými stanovišťami s bezpečnostnou službou, ktorá robí ťažko povedať čo. Každý štvrtý Ekvádorčan robí u bezpečnostnej služby, každý tretí potom u polície, asi preto. Cyklotrasa je obľúbená, jazdí sa dosť. Mimochodom sieť cyklopruhov v Quito je zo slovenského pohľadu fenomenálna a ťažko predstaviteľná. Nasledovné dni trávime v džungli okolo Mindo, ktorá kupodivu tiež ponúka isté dopravné zážitky, než sa presúvame do mesta Alausí, ku slávnemu Diablovmu Nosu. V prvom kole taxíkom na autobusovú stanicu Quitumbe. Taxi tu stojí väčšinou okolo 3,5- 3,9 USD, takže netestujeme miestny systém MHD, ktorý sme trochu nepochopili, možno pre našu španielčinu. Autobusová stanica je prekvapivo väčšia, krajšia a modernejšia než letisko. Medzimestské autobusy sú veľké, pohodlné a s wifi. A miestenkové. Teda po moment, než začnú naberať na trati doplnkových cestujúcich a rôznych predajcov občerstvenia. A navzdory, alebo vďaka soške svätého "Dieťaťa Cestovateľa" z vestibulu stanice sme spoľahlivo na mieste. Vyššie spomínaný Naríz del Diablo je úsek Alausí- Sibambe 12 km 500m s dvojitou úvraťou po skale tvaru nosa. Diablovho. Denne idú dva vlaky, v našom prípade Alsthom DL24 so štyrmi vozňami drevitého vzhľadu.

Alausí - Sibambe © Tomáš Votava

V každom je sprievodkyňa a beží výklad. Súprava serpentínami sklesáva do Sibambe roklinou, absolvuje dvojitú úvrať a prejde za stanicu na fotostanovište pod ňou. Je tu dobrý pohľad na Naríz. Po patričnom sfotení zacúvame do stanice, kde beží občerstvenie aj kultúra. Opäť sa ukazuje, že ak latinskoamerickému ľudu zahráte, on tancuje bez rozdielu veku a to hneď. Po asi hodinovej prestávke smeruje vlak spať hore do Alausí. Scenériu popisujem radšej snímkami, keďže je pôsobivá. Dodatočne za nami zbadám ferrobus a teda mám aj jeho portrét v prírode.

Ferrobus ponad Sibambe © Tomáš Votava

V mestečku smelo skúšame jesť v ľudovom podniku, iné tu ani nie sú, ale vieme povedať len, že sme dvaja. Nieje to však problém, vedúci nám jednoducho prinesie Jedlo a je to. Keď to neskôr prebehne rovnako v inom podniku, už vieme. Chcete jesť, dostanete Jedlo. Nasledujúci deň je neželezničný, ide sa na sopku Chimborazo, miesto "najbližšie k slnku". Pretože zem je vajcovitá a Mt. Everest stojí na tej užšej časti, zatiaľ čo my sme na špičke- tak znie miestne vysvetlenie.. Sem sa chodí pozorovať posledných 60 ekvádorských vikuňí, trekovať do 6 700 m, alebo ako my, zjazdovať bicyklom z 4 830 m dolu, čo ide oveľa ľahšie. Bývame pod sopkou v meste Riobamba ktoré má peknú stanicu. Tá je však koncová a pri našej nasledovnej jazde tadiaľto cez ňu nepôjdeme. Ovšem zrenovovaná je vo veľkolepom štýle a na viacmenej nulovú prevádzku je tu aj istý život, napr. železničná expozícia, predajne.

Stanica Riobamba © Tomáš Votava

Vraciame sa do Quito a chvíľu tu trávime čas hrajúc štandardných turistov. Lokálne značky piva sú vcelku v poriadku, jedna sa alibisticky volá Pilsener. Našim posledným železničným počinom je spomenutý Tren Crucero, vlak, z ktorého uvidíte Ekvádor. Zahŕňa viacmenej celú železničnú sieť, čo si na prvý deň vyžaduje posun busom ku úseku Otavalo- Ibarra. Je to samostatne zachovalá časť železnice Quito- San Lorenzo. Uvádza sa parná trakcia. Avšak začíname v San Roque a s tradičnou Alsthom DL24 pre zosuv trate v poslednom úseku. Pretože toto je zastávka bez možnosti obehnutia súpravy, musí sa sem pricúvať a toho sa s parou personál úplne desí. Údajne kvôli výhľadu. Je pravda, že miestne stroje majú hore na tendri niečo ako kompresor cez ktorý naozaj nevidno, ale bočné okná vyzerali funkčne, teda zrejme dajaký prísny miestny predpis o cúvaní. Táto jazda má dve zastávky. Prvé zastavenie v Atuntaqui je múzeum textilnej fabriky Imbabura, vkusne prevedená expozícia s výkladom.

Náš akčný dooprovod ide na desiatu, San Antonio de Ibarra © Tomáš Votava

Druhé je u výrobcov Paneniek Márií v San António de Ibarra, pre znalcov umenia tzv. Quitská škola. Obe stanice sú zrenovované do značne luxusnej podoby, až nezapadajúcej do prostredia, nešetrilo sa. Nasleduje jazda do konečnej Ibarra. Ako je zvykom, takmer priamo cez centrum. Zacúvame do depa a to je nám k dispozícii na preliezanie a fotenie, čo takí ako my aj robia. Je tu množstvo techniky minulej aj súčasnej, čo nemusí nevyhnutne znamenať novej. Lokomotívy, vozne, ferrobusy, niečo medzi tým. Ostatní cestujúci sa portrétujú s parnou Baldwin 2-8-0 č. 18, väčšinou niekoľko krát, takže pre záber samotného stroja musím čakať a skoro zmeškať autobus spať do hotela v Quito.

Vľavo Alstom AD24, vpravo Baldwin 2-8-0 no.18, Ibarra depo © Tomáš Votava

Keďže celá jazda trvá štyri dni, spoločnosť Tren Ecuador zabezpečuje aj ubytovanie. Cestou nám ukazujú 25 hektárový rodinný podnik na "výrobu" ruží pri Cayambe, ktorý ich ročne dodá na amsterdamskú burzu 25 000 000 ks. Podobných tu sú desiatky. Už viem, odkiaľ pochádzajú všetky ruže. Druhý deň ideme autobusom na Quito Chimbacalle Estación, kde je nastúpená súprava Tren Crucero aj s personálom. Máme tu španielsku lokomotivu Ingeteam TD2000, služobný/ generátorový vozeň, dva osobné v štýle kaviarne, barový/gaučový vozeň a vyhliadkový s balkónom.

Tren Crucero © Tomáš Votava

Jeden by si zvykol, viď krátky záber. Pomerne skoro vyrážame, na moje dokumentačné pomery až moc a razíme si cestu z mesta. Stav trate je rôzny, miestami však vyslovene vzorný, podľa prebehnuvšej rekonštrukcie. Trať v mestách je pravidelne vedená ulicami a pomerne priamo. Rýchlosť neprekročí 50km/h, väčšinou však menej. Značne veľa priecestí je zabezpečených a každé má informačné návestidlo pre rušňovodiča. To sú zároveň jediné návestidlá k videniu. Napriek tomu náš vlak nikdy neopúšťajú traja securidados na motorkách, drsne ozbrojení, zjednávajúci na priecestiach úplné voľno. V tento deň stojíme v El Boliche, kde je blízko stanice dažďový prales aj s dažďovým počasím na ukážku a prechádzku. Prechádzame množstvom dedín a mestečiek s množstvom bývalých staníc a staničiek. Zato budova v Ambato, kam prichádzame efektným mostom pamätá lepšie časy. Nezvykle veľká, dve kryté nástupištia, asi jediný podchod v Ekvádore, len koľají už ubudlo.

Na poslednú koľaj trochu naddimenzované, Ambato © Tomáš Votava

A opäť vzorne zrenovovaná, na to že tu len dopĺňame palivo. Posledné železničné zariadenie je tu podomácky zmajstrovaná točňa na ferrobus. Po zdokumentovaní pokračujeme naším naozaj pohodlným vlakom. Scenéria vonku sa neustále mení a možností odkiaľ, ako a s čím v ruke ju pozorovať je na výber. Až pri tom niekedy fotoaparát zavadzia. Neopakujúcou sa krajinou dosahujeme stanicu Urbina, so svojimi 3600m najvyššou v Ekvádore, dnešný koniec jazdy. Naše dva autobusy nás berú do neďalekého Hostería La Andaluza na noc. Veľmi starý motel, pre znalcov dejepisu- prespal tu sám Simon Bolívar. V izbe 215 konkrétne. Ráno sme nastúpení späť v Urbina, v čele našej súpravy je nachystaná Baldwin 2-8-0 č. 58. vo vzornom stave.

Baldwin 2-8-0 č. 58, Urbina + Chimborazo Volcano © Tomáš Votava

Ako pozadie do snímkov dostávame sopku Chimborazo a blížime sa do blízkej Riobamby. Tu sa jazdí kompletne po uliciach stredne odvážnou rýchlosťou. Míňame odbočku do spomínanej koncovej stanice a onedlho zastavujeme za mestom pri depe na dozbrojenie. Depo tiež pamätá lepšie časy. Parkuje tu napodiv niekoľko súprav metra, trochu nezapadajúcich do koloritu. Taktiež nás odtiaľto sleduje naša Ingeteam TD2000, z čoho sa stáva výzva o pekný záber. Naša parná motorizácia nemá výkonnostný problém na členitej horskej trati a plynulo sa prepracúvame do Colta pri jazere Laguna Colta, kde odstupuje, pretože tu majú triangel na otočenie. Ten síce majú aj v cieli tejto jazdy Guamote, ale tu prebieha trh. Už samotný vjazd vlaku a obeh lokomotívy je veselá folklórna výzva, na mieste triangla by to cez množstvá zeleniny, ovečiek a kukurice naozaj obehnúť nešlo.

Guamote na stanici © Tomáš Votava

Trh sám je pre našinca farebná podívaná. Naše dva autobusy nás berú do už spomínaného Alausí a jeho Naríz del Diablo úvrať. Autobusová vsuvka rieši ďalší zosuv na trase. Nastupujeme do identickej súpravy Tren Crucero II. a absolvujeme nám už známu jazdu, len bez kultúry v Sibambe. V kľude si dosnímavame čo minule ušlo a vychutnávame scenériu. Ani na druhý prejazd to neomrzí, prejazd úvraťou možno zhliadnuť tu. A opäť autobusmi do Guamote, pretože aj niekde na trase pod Diablovým nosom je na trati zosuv. Čaká nás naša obehnutá pôvodná súprava a vyrážame smerom späť do Colta, kde sme menili trakciu. Tam nás berú opäť naše autobusy takmer späť do Riobamba na opäť komfortné ubytovanie. Trochu nelogicky takmer na miesto štartu. Jazdy autobusmi začínajú byť mierne únavné hlavne ak si zvyknete na komfort vo vlaku a na ten si zvyknete rýchlo. Na úvod štrtého dňa teda autobusmi z Riobamba do Bucay. Zklesáme z 3000m do 30m do značného tepla a vlhka, aké sa na rovník patrí. Na úvod obed na kakaovej plantáži, za ktorou máme pristavený Tren Crucero III. v jemne modernejšie pojatom interiéri, inak viacmenej identický.

Trasovanie miestami postráda nápaditosť © Tomáš Votava

Trasa vedie medzi ohromnými poľami kakaa a banánov. Nieje príliš vzrušujúca, projektanti spájali mestá pravítkom 15km priamymi úsekmi. Tunajšie mestečká sú veselé, chaotické a my na to jazdiac po hlavnej ulici máme vždy dobrý výhľad. Na tejto trase máme aj jednodenných spolucestujúcich. V Yaguachi opäť meníme trakciu, do čela sa dostáva neprehliadnuteľne červená Baldwin 2-6-0 č.11. Ťahá nás pomedzi nekonečné polia, ale aj medzi jazerami pripomínajúcimi ryžoviská smerom ku Guayaquil. S blížiacou sa 18-tou hodinou sa slnko skláňa nad obzor a náš vlak sa štýlom "do západu slnka" blíži k cieľu svojej cesty.

Baldwin 2-6-0 č.11, Durán © Tomáš Votava

Ten je napriek bývalému názvu železnice v meste Durán, na brehu rieky Guayas, ktorá ho oddeľuje od Guayaquilu. Cez ňu nás dostane náš dôverne známy autobus do hotela, ktorý je v cene lístku. Tým sa naše železničné zážitky končia. Kúsok Ekvádoru sme videli, aj keď z vlaku. A autobusu. Krajina vie byť na svoju exotičnosť prekvapivo povedomá, vidieť sa však dá takmer ľubovoľná prírodná scenéria. Ľudia sú veľmi príjemní, ani by ste o nich nevedeli, keby vám niektorá tetuška na trhu občas nepotrebovala predať purpurovo-fialové pončo. Indiáni sa sem tam aj usmejú a hlavne, žiadny z nich sa nás nepokúsil ukameňovať, čo dosť ocenujeme. Ceny všetkého sú priateľské až normálne okrem nafty - tá je skoro zdarma. Napísať pekná a bezproblémová krajina znie trochu nevkusne ako z katalógu, ale pomôžem si?

Ďalšie snímky nájdete vo verejnej galérii Google, pohyblivé obrázky možno zhliadnuť na YouTube.

Úvodná snímka: Tren Crucero II., Naríz del Diablo © Tomáš Votava

Poznámka editora: Text neprešiel jazykovou ani vecnou redakčnou úpravou.