Železničné výlety po Bosne a Hercegovine (časť prvá)

... rozhodol som sa pridať nejaký článok aj ja, obsahovo však zameraný naozaj dráhovo.

Štát Bosna a Hercegovina vyšla po vojne v bývalej Juhoslávii ako jeden z najchudobnejších štátov do novej éry a je to, žiaľ, poznať i na železničnej infraštruktúre. Dnes existujú v podstate len tri trate, na ktorých je prevádzkovaná verejná osobná doprava a z toho len jediný pár rýchlikov, s ktorým má táto krajina spojenie s okolným svetom. Tým je relácia Záhreb – Sarajevo. Smutné je, že ešte pred pár rokmi existovali medzištátne spojenia tri a okrem rýchlika do Záhrebu tu existovali aj spoje dolu, k moru, do Ploče a ďalšie medzinárodné železničné spojenie na sever v podobe vlaku IC Dráva zo Sarajeva do Budapešti a rýchlika Beograd – Sarajevo.

R451 z Beogradu do Sarajeva v úseku Slavonski Šamac – Bosenski Šamac

Keďže som mal tú česť odviezť sa aj na dnes už neexistujúcej trati, rozdelil som túto reportáž na dve časti, kde v prvej sa budem venovať železničnej diagonále vedúcej z chorvátskej stanice Strizivojna Vrpolje cez Doboj, Sarajevo, Mostar až do bývalej stanice Kardeljevo, dnes nazvanej Ploče. V druhej časti sa pre zmenu budem venovať železničnej radiále a jej dvom tratiam z chorvátsko-bosenskej hranice Volinja/Dobriljin cez Banju Luka do Doboja a relatívne krátku trať z Doboja do Tuzly.

Písal sa rok 2011 a ja som bol pevne odhodlaný po návšteve Albánska si trocha predĺžiť "jugo" výlet a prejsť aj po slávnej trati v údoliach riek Bosny a Neretvy až k moru. S odstupom času som pochopil, že to bolo veľmi dobré rozhodnutie, nakoľko spoj Budapešť – Sarajevo už spieval svoju labutiu pieseň.

Malebné údolie rieky Bosny

A tak som 12. októbra 2011 ocitol zase v Chorvátsku a čakal v stanici Strizivojna Vrpolje na medzinárodný rýchlik do Sarajeva. Dočkal som sa ho predpoludním s miernym meškaním. No nič, veď s tým treba na Balkáne vždy počítať. Prešli sme Slavonsky Šamac, Bosenský Šamac a aj keď sme skrz výlukovú činnosť museli cestovať kúsok autobusom, neľutujem, lebo o rok a dva mesiace neskôr už bola osobná doprava na tejto trati minulosťou. V Doboji sme stretli aj IC Dráva v opačnom smere s maďarským zmodernizovaným vagónom, ktorý uprostred ošarpaných a špinavých vagónov pôsobil ako anjelské zjavenie.

Staničná hala sarajevskej stanice.

Zaujímavosťou bol fakt, že kým po Doboj bolo cestovanie bez problémov v réžii autonómnej železničnej správy ŽRS (Željeznice Republiky Srpskej), v úseku Doboj – Sarajevo mi môj železničný lístok FIP neplatil, pretože správa ŽFBH (Željeznice Federacije Bosne i Hercegovine) proste odmietla uznávať zahraničné cestovné preukážky aj na 50% zľavu. Našťastie lístok do Sarajeva nebol drahý, stál ma pár eur.

Väčšinu cesty som strávil v okne so zapnutým foťákom, čo sa prejavilo aj na stave baterky, ktorú sa mi podarilo chválabohu dobiť v kaviarni na sarajevskom nádraží. Rýchlik do Mostaru odchádzal o 18:18 h, avšak na jeseň už bola tma a tak som spravil ešte pár fotiek a foťák odložil. Cestou som v kupé stretol mladého kolegu strojvodcu, s ktorým som sa dal do reči, pričom som sa ho pýtal na radu ohľadne hotelov v Mostare. Veľmi príjemne ma prekvapil, keď mi ponúkol možnosť prespať u neho doma na gauči so slovami, aby som nič nehľadal, že u nich si predsa železničiari pomáhajú.

Mostar - príchod medzinárodného expresu smer Ploče.

O železničiarskej jednote som počul mnohokrát a nielen na Balkáne, len vždy ma trocha zamrzel fakt, že kým inde sa dokážu zjednotiť a súdržne si pomáhať, u nás sa vedú žabomyšie vojny aj pre nepodstatné maličkosti. Kedže o peniazoch za nocľah nechcel ani počuť, navrhol som, že ho pozývam na pivo, s čím súhlasil a ja som bol rád, že sa mu môžem aspoň nejako revanšovať.

Na druhý deň ráno mi dohovoril u ďalšieho kolegu vstup na mašinu a tak som sa mohol po krátkom pobyte v tomto starobylom meste odviezť až k moru opäť raz na stanovišti, čo bol na tejto horskej trati nádherný zážitok. Mimochodom trať Sarajevo – Ploče vedúca kaňonom rieky Neretvy bola ešte donedávna vychvaľovaná v západných turistických katalógoch ako jedna z desiatich najkrajších tratí Európy.

Výjazd zo stanice do tunela.

Pred obedom, už po hraničnej kontrole medzi stanicami Čapljina - Metkovič, som sa ocitol opätovne na chorvátskom území a dorazil do konečnej stanice Ploče, kde na pomníku stojí staručká uzkorozchodná parná lokomotíva z dôb, keď ešte fungovala aj odbočka z Gabely do Dubrovníka. Po prehliadke koncového nádražia som zistil, že relatívne nedávno prevádzkovali chorvátske železnice aj autobusovú linku na trase Split – Ploče – Dubrovník, no tá je, žiaľ, tiež definitívne minulosťou, rovnako ako priame železničné spoje diagonály sever-juh. Pri odchode a zdokumentovaní posunu do neďalekého prístavu som sa tešil mimoriadne slnečnému a teplému počasiu, a tak som sa šiel pred ďalšou cestou do Splitu okúpať do miestnej zátoky, nakoľko v ten večer prišla búrka a s ňou aj definitívne ochladenie, čo bol zároveň koniec môjho putovania po juhoslovanských zemiach v sezóne 2011.

Rieka Neretva tu mala nádhernú blankytnú modrú farbu.

Pomník v podobe staručkej úzkokoľajnej parnej lokomotívy v Ploče.

Pokračovanie železničného výletu v Bosne o niekoľko rokov neskôr Vám prinesiem v ďalšom dieli.