Albánskymi železnicami po trati Durrës - Elbasan

Internetová stránka Hekurudha Shqiptare, ktorá v roku 2012 ešte fungovala, je už mimo prevádzku a ani ďalšie stránky, ktoré sa venovali albánskym čmeliakom, už nefungujú. Zistiť teda popredu nejaký cestovný poriadok bolo nemožné. Aktuálne správy o novej hlavnej stanici v Tirane tiež neboli k dohľadaniu a nemal som sa teda z čoho odpichnúť. Ako keby albánske železnice neexistovali. Hneď na druhý deň po príchode som nasadol do auta k známemu, ktorému sa už dovolenka krátila, a vydali sme sa do 10 km vzdialeného Durrësu. Rovno na železničnú stanicu. Pred stanicou železničnou je stanica autobusová, kde bol samozrejme oveľa čulejší ruch ako na koľajach. Pred tou železničnou sme narazili aj na akýsi cestovný poriadok s celkovým počtom štyri vlaky, ktoré vychádzajú z Durrësu. 2x Kashar (časť Tirany), 1x Shkodër a Elbasan. A naozaj! Mali sme šťastie, že jeden z nich, do Elbasanu mal mať odchod o niekoľko desiatok minút o 14:45 a stál pri nástupišti. Ale vlak do Kasharu s odchodom o 14:30 tam nebol.

T 669.1053 na vlaku do Elbasanu, 7.8.2017, Durrës © Marek L.Guspan

Platí teda cestovný poriadok spred stanice? Urobili sme si fotografie všetkého, čo sa dalo, a dali sa do reči s rušňovodičom a jeho pomocníkom. Reči to dlhé neboli, pretože z albánčiny som tentoraz vedel iba o málo viac slov ako pred piatimi rokmi. Slovíčko mire (dobrý) v súvislosti so slovom lokomotiva jasne hovorilo o tom, čo si albánsky železničiari myslia o československých strojoch. Ich gestikulácia to iba potvrdzovala. Oproti roku 2012 však rušeň vyzeral dosť ošumelo. Po prevádzke popisovanej aj v časopise Dráha č. 11 z roku 2015 niet ani pamiatky. Odchod vlaku do Elbasanu sme nepočkali, ale išli sme na kávu (50 lekov, čiže cca 40 centov). Treba ešte doplniť, že jeden roh staničnej budovy je využívaný ako vstup do osobného prístavu. Táto maličká časť je rekonštruovaná, sedí tam ochranka a kontroluje vstup cez bezpečnostný rám. Odtiaľ potom vedie do prístavu sklenený nadchod ponad priľahlú cestu. Po káve sme sa vybrali domov a šťastnou náhodou sme vlak do Elbasanu dobehli ešte pred zastavením v stanici Golem.

Vlak do Elbasanu medzi stanicami Golem a Kavajë, 7.8.2017 © Marek L.Guspan

Štvorprúdová cesta (vyzerá ako diaľnica a aj tak po nej všetci jazdia) vedie v týchto miestach v súbehu so železnicou a od pobrežia ju oddeľuje iba úzky pás hotelov a pláži. Využili sme situáciu, vlak sme predbehli a na najbližšom vhodnom nadchode ponad štvorprúdovku, ktoré ju pretínajú v pravidelných intervaloch, sme si naň počkali. Fotografie doplnil Miloš aj videom. Potom sme sa zviezli až do mesta Kavajë, kde sme si nafotili prázdnu stanicu a dali si niečo pod zub (nie na stanici samozrejme). Počas ďalších dní som si čas od času vybehol odfotiť na najbližší nadchod vlak, ktorý ráno smeroval do Durrësu a poobede sa vracal do Elbasanu. Celý čas ma ale škrelo, že časová poloha vlakov je dosť nevhodná na to, aby som sa do Elbasanu zviezol. Ako sa dostanem o pol šiestej večer z Elbasanu? Je to 70 kilometrov. Budem tam musieť prespať? Vezmem si taxík? Príde po mňa manželka autom? Nevýhoda polohy Elbasanu totiž spočíva aj v tom, že preferovaný smer dopravy z mesta je smer do Tirany, kam vedie „diaľnica“ a nie do Durrësu.

Vlak do Elbasanu v piatok popoludní, 11.8.2017, Golem © Marek L.Guspan

Ani konzultácie s majiteľom hotela mi veľa optimizmu nepridali. Dokonca ma odrádzal od cesty vlakom. Skoro ako poniektorí moji známi na Slovensku. Medzičasom sme sa vybrali na výlet do hlavného mesta a ja som mal možnosť zistiť, ako to je s tou hlavnou stanicou v Tirane. Tento výlet ale popíšem v samostatnom článku. Dovolenka sa blížila ku koncu a ja som stále uvažoval nad cestou do Elbasanu. Nakoniec som sa rozhodol posledný deň pred odchodom. Manželka ma odviezla do Durrësu a dobrodružstvo sa začalo. Nákup lístka prebehol rovnako v pohode ako pred piatimi rokmi, aj cena bola rovnaká. Pred odchodom som si máličko pokecal so sprievodkyňou, od ktorej som sa dozvedel, že vlak do Kasharu chodí o piatej poobede. Či je to pravda, neviem potvrdiť. Zaujal som miesto na konci vlaku, aby som mal dobrú pozíciu na fotografovanie. Podobných bláznov tam už asi videli, pretože sa ma niektorí cestujúci pýtali, či som z Nemecka. Prechodové dvere mi neprekážali, boli otvorené a priviazané šnúrkou, aby nebránili prirodzenej klimatizácii.

Odchádzame z Durrësu, 12.8.2017 © Marek L.Guspan

Hneď za prvou stanicou Shkozet, ešte v Durrëse, je depo. Bolo v ňom odstavených osem čmeliakov a nejaké nákladné vozne po celej stanici. Vtedy som oľutoval, že som sa na cestu nevybral skôr. Na návštevu depa mi už totiž neostal čas. Všimol som si, že na staniciach sa nenachádzajú žiadni výpravcovia. Načo by tam boli pri dvoch vlakoch denne. Avšak priecestia, ktoré majú závory, sú obsluhované. Vždy je tam človek, ktorý ich stiahne a následne zdvihne. Ručne samozrejme. A ručne znamená rukou a nie nejakou kľukou. Zaujímavé pri dvoch vlakoch denne. Avšak v porovnaní s veľmi asertívnym spôsobom šoférovania v Albánsku veľmi potrebné. Vo všetkých staniciach po ceste stoja pri koľajach návestidlá. Samozrejme nefunkčné. Aj to, ktoré vyzeralo, že na ňom svieti červená. To len z neho ešte nestihli odmontovať farebnú clonku. Na trati je päť tunelov. Mosty nemajú zábradlia. Ani ich podľa mňa nikdy nemali. Stav zvyšku infraštruktúry môžete posúdiť sami z fotografii. Vlečky odbočujúce z trate sú buď nefunkčné alebo rozobraté.

Kedysi to bolo zhlavie stanice Golem, 12.8.2017 © Marek L.Guspan

Odbočka z Rroghozhinë do Vlorë je taktiež nefunkčná. Rovnako aj pokračovanie z Elbasanu do mesta Pogradec. Pred konečnou stanicou Elbasan je ešte jedna bezmenná stanica – je to vlastne odovzdávkové koľajisko s vlečkou do elbasanských železiarni. Všetko rovnako opustené a spustnuté. Vo vlaku veľkú časť cestujúcich tvorili domorodí výletníci, ktorý nastúpili v stanici Golem. Jeden z nich si obliekol tričko s nápisom Polícia prevesené už z Durrësu na sedadle vo vozni a zrazu bol z neho po zvyšok cesty policajt. Evidentne sa bol celý deň kúpať pri mori. K výbave sprievodkýň, ktoré boli v dvojvozňovom vlaku dve, patria namiesto klieští obyčajné nožnice. Namiesto dierky lístok jednoducho zastrihli. Okrem toho mali na poslednom predstavku pripravené vedrá s vodou. Žeby pre prípad požiaru? Hasiaci prístroj bol ale na svojom mieste. Či bol aj funkčný, ťažko povedať. Možno preto tá voda. Na konečnú stanicu sme prišli načas. Chvíľu som sa zdržal fotením, dôležitejšie pre mňa ale bolo dostať sa späť do Golemu. Prví oslovení ma poslali na neďaleký kruhový objazd, kde začínala výpadovka z mesta.

Budova železničnej stanice Elbasan, 12.8.2017 © Marek L.Guspan

Tam oslovení ľudia ma poučili ako to chodí – nikto nevie nič presne, ale keď pôjde „maršrutka“ mojim smerom, mám kývnuť a ísť. Potvrdilo sa, že mladí Albánci hojne ovládajú angličtinu, tak som sa s jedným z nich dal do reči. Poradil mi to isté a ak nič nepôjde, mám ísť do hotela a ráno to skúšať znovu. Avšak po necelej hodine prišiel za mnou šofér minibusu, ktorý tam už hodnú chvíľu stál a plnil sa cestujúcimi (smer jazdy nemal vyznačený), že ide do Rroghozhinë. Super, to je mojim smerom! A v Rroghozhinë je už „diaľnica“ vedúca z juhu do Durrësu. Odviezol nás všetkých až na koniec mesta, priamo na „diaľnicu“. Pretože som mal odpozorované, že v relácii z juhu Albánska Vlorë – Fier – Durrës jazdí každú chvíľu nejaký minibus alebo aj veľký autobus, bolo otázkou asi dvoch minút a už som sedel v jednom z nich do Durrësu. Za necelú hodinu po odchode z Elbasanu som tak už vystupoval pri tom „mojom“ nadchode ponad štvorprúdovku. Cena bola asi trikrát vyššia ako vlakom, ale ani to ma nezruinovalo. Odchod z dovolenky v Albánsku sa tak mohol na druhý deň uskutočniť presne podľa plánu. Škoda len tých čmeliakov v depe Shkozet.

Úvodná snímka: Depo s „čmeliakmi“, 12.8.2017, Durrës-Shkozet © Marek L.Guspan