Po širokej za severskými čučoriedkami (časť 1)

Po približne 8 mesiacoch plánovania, vybavovania potrebných dokumentov, otravovania rôznych inštitúcií a osôb konečne prišiel deň D – 12.8.2018. Deň, kedy som sa mal vydať na doteraz najdlhšiu cestu mojich ciest. Krátko poobede som sa teda pobral z domu s mojim vojenským batohom na železničnú stanicu Košice, odkiaľ som cestoval do stanice Kyjev pass. priamym lôžkovým vozňom, ktorý je radený vo vlaku Os 8813. Pri nástupe do vlaku bolo ukrajinským sprievodkyniam na základe predložených cestovných dokladov hneď jasné, že majú dočinenia so slovenským kolegom, čo spôsobilo, že sa ku mne správali rovnako, ako k ostatným cestujúcim, avšak s krajším úsmevom.

12.8.2018, Os 8813 v žst. Košice pripravený na odchod s 361 120-9 na čele © Oliver Dučák

Vo vozni bolo ako v peci, keďže klimatizácia funguje len na dynamo a teda chladí len keď je vlak v pohybe. To spôsobilo, že som si zvládol iba vložiť vak do truhlice na batožinu a okamžite som sa pratal vonku na čerstvý vzduch.  Nastal čas odchodu a ja som zo seba zhodil prebytočné tričko, ktoré bolo v tej horúčave vo vozni na nič. Vo vedľajšom kupé som natrafil na jedného železničiara na dôchodku, ktorý cestoval do Kyjeva za známymi. Na zvyšok cesty som teda mal príjemnú spoločnosť. Po zhruba hodine a pol sme sa dostali do Čiernej nad Tisou, kde bol náš vozeň okamžite zaradený do vlaku Os 8862 do Čopu. Hraničná kontrola, ktorá je na slovenskej strane vykonaná tradične na hraničnej čiare prebehla bez výrazných komplikácií. Po príchode do stanice Čop nám boli najprv opečiatkované pasy a potom nám dovolili ísť von z vozňa, kým vozňu vymenia podvozky, nakoľko v súčasnom GVD je v Čope prestávka v oboch smeroch vyše 130 minút. Daný čas sme využili na nákup zásob na cestu a posedenie v miestnom pohostinstve. Vďaka mojim častejším návštevám v Čope som sa stal nechtiac neoficiálnym sprievodcom všetkých Slovákov a Čechov v našom vozni pri potulkách po danej stanici. Po asi hodine a pol sme sa vrátili na stanicu, kde akurát prichádzal vlak číslo 14 idúci zo Solotvina so Sergejom na čele, do ktorého bol na zvyšok cesty zaradený náš vozeň. Do neskorej noci sme vo vozni viedli rozhovory na všelijaké témy. Keď už vonku nebolo čo vidieť, pobrali sme sa všetci spať.

13.8.2018, S ČS4-106 počas jednej z mnohých prestávok © Oliver Dučák

Na druhý deň sme sa zobudili do pekného rána s tým, že v kupé som už mal spolucestujúceho, ktorý pristúpil v stanici Ternopiľ, s ktorým sme v trojici viedli dlhý rozhovor až po Kyjev. Na moje sklamanie sa bazár v podaní bábušiek nekonal na žiadnej stanici (minimálne na tých staniciach, ktoré som neprespal). Dokonca ani na tej, kde sme mali pobyt 30 minút bez toho, aby bol umožnený nástup cestujúcich. Do Kyjeva som teda došiel s poriadne stiahnutým žalúdkom, keďže všetky zásoby sa mi podarilo skonzumovať večer. Na kyjevskej stanici som sa mal stretnúť s Jirkom Mazalom, nakoľko som mal okolo 6 hodín času do odchodu vlaku do Moskvy. Po stretnutí som sa rozlúčil s kolegom, ktorý sa pobral na hotel a s Jirkom a jeho kamarátom Štěpánem sme sa pobrali v ústrety Kyjevu. Naša prvá spoločná zastávka bola socha Matka vlasť a múzeum vojenskej techniky v jej tesnej blízkosti. Z podstavca sochy sa človeku naskytne nádherný výhľad na Kyjev. Na to aká je to betónová džungľa je až zarážajúce, koľko zelene tam majú (bojím sa predstavovať si tú horúčavu, čo by tam bola bez tých stromov). Naša ďalšia zastávka bol neslávne slávny Majdan nezaležnosti (Námestie nezávislosti) a známa ulica Chreščatyk. V danej lokalite som to už nevydržal a v pokročilej poobednej hodine padol návrh navštíviť blízku gastroprevádzku „Puzata chata“, ktorú som si vďaka Jirkovi celkom obľúbil počas nášho spoločného výletu v Odesse pred dvoma rokmi.

13.8.2018, Výhľad na Pečersko-Kyjevskú lavru z podstavca sochy Matka Vlasť © Oliver Dučák

Po výdatnom jedle sme sa spoločne pobrali na stanicu vybrať si batožinu z úschovne. V tlačenici, ktorá je v kyjevskom metre bežná mám vo zvyku nosiť svoju príručnú taštičku na bruchu s tým, že som na nej ešte mal položenú ruku. Napriek tomu som cítil, že niekoho obsah mojej tašky láka a snaží sa dostať k jej obsahu. Pokus o okradnutie som našťastie prežil bez ujmy spolu aj s ostatnými členmi skupiny. Na rozdiel od Jirku, ktorý zažil so svojou skrinkou isté dobrodružstvo som mal svoj batoh uložený v úschovni s obsluhou, ktorý som si vybral na základe žetónu, ktorý som obdržal pri uložení batožiny (cca 30 UAH). Chvíľu sme ešte kecali, než sa moji českí kamaráti pobrali do svojho vlaku. Ja som sa pobral do svojho vlaku 006K smerujúceho z Kyjeva do Moskvy. Súprava je zoradená z ukrajinských modernizovaných vozňov. Sprievodca chvíľu nechápal, čo za lístok mu ukazujem, no jeho sčítanejší kolega ho rýchlo vyškolil. Veci som si uložil do svojho kupé a pratal som sa späť na nástupište čakať na odchod vlaku, kým začne „rabotať“ klíma. Konečne sme sa pohli. V kupé som mal spoločnosť jedného pána z Užhorodu, pani, ktorá cestovala do Brjansku na pohreb netere a jedného mladého Čečenca, ktorý cestoval do Moskvy na lietadlo do USA. Cesta prebiehala celkom príjemne až na to, že sa po čase začal vozňom šíriť nepríjemný zápach z WC, čo dežurný po hlasných protestoch cestujúcich veľmi rýchlo napravil.

14.8.2018, EP10-004 na čele vlaku 006K po príchode do žst. Moskva Kyjevskaja © Oliver Dučák

Ukrajinská hraničná kontrola prebiehala v stanici Konotop. Najprv cez náš vozeň prebehla „sabačka“ hľadajúca drogy, až potom nabehli orgány v uniformách. Mňa si chvíľu podozrievavo premeriavali, avšak bez slova mi dali pečiatku do pasu. Ruská hraničná kontrola prebehla v stanici Suzemka. Počas cesty do Suzemky sme od dežurného dostali imigračné karty pre Bielorusko / Ruskú Federáciu, ktoré bolo treba vypísať. Karta bola v ruskom a anglickom jazyku. Trošku ma dojala poznámka na karte, že údaje máme vypísať čitateľne, bez škrtania, čo bolo vplyvom technického stavu železničného zvršku na ukrajinskej strane hranice pomerne ťažko vykonateľné. Na ruskej strane v stanici Suzemka bol vlak opäť skontrolovaný „sabačkou“. Ruskí colníci a policajti boli na moje prekvapenie veľmi úctiví a bez problémov mi pomohli opraviť si zle vypísané údaje v imigračnej karte (pri kolónke číslo víza som nevedel, ktoré z množstva čísel tam treba uviesť). Môžem dokonca povedať, že som nikdy nestretol srdečnejšieho colníka, ako toho, čo kontroloval moju batožinu v Suzemke. Maximálne sa s príjemným tónom a úsmevom opýtal, že čo veziem. Stačilo mu moje ústne prehlásenie o obsahu mojej batožiny. Na oboch stranách hranice som sa však bál, že si budú v týchto končinách pýtať bakšiš, čo sa však nestalo. Po pomerne rýchlej kontrole sme sa pustili do pokojného spánku, až kým sme nedošli do stanice Moskva Kyjevskaja.

14.8.2018, "Električka" ED4M-0200 v žst. Kratovo © Oliver Dučák

Ráno som sa zobudil na jednom z moskovských predmestí, čo znamenalo, že na konečnú nám zostáva zhruba hodina. Tú som využil na rannú hygienu a raňajky. V Kyjeve som sa už na cestu pripravil prezieravejšie ako v Čope a tak som sa teda o svoje raňajky podelil so spolucestujúcim z Čečenska, ktorý to isté urobil pri mne počas večere. Do Moskvy sme dorazili za pekného slnečného počasia. Prekvapila ma všadeprítomná kontrola detektormi, ako na letisku, kedy som musel svoju batožinu nechať prejsť na bežiacom páse cez príslušné zariadenie. Zo stanice som sa pobral hľadať svoj hostel. Metrom som sa odviezol do stanice Lubyanka neďaleko Červeného námestia, pri ktorom sa mal hostel nachádzať. Na ulici Lučnikov pereulok, kde sa mal môj hostel nachádzať akurát prebiehala výmena asfaltu. Môj hostel bol zašitý do takej miery, že som okolo neho bezvýsledne krúžil zhruba 2 hodiny. Nakoniec mi poradili miestni. Finta je v tom, že vo veľkých ruských mestách je niekedy adresa riešená takým spôsobom: Moskva, Lučnikov pereulok 6, strojenie 9 (užasný spôsob, ako zmiasť nepriateľa). Samotná budova je takto rozdelená na ešte niekoľko menších celkov. Na hosteli som si dal dlho očakávanú sprchu a vybral som sa na stanicu Moskva Kazaňskaja, odkiaľ som išiel osobákom (v miestnom slangu električkou) do stanice Kratovo na detskú železnicu. Pred odchodom som sa dal do reči s rušňovodičom, čím som si vyslúžil pozvanie na stanovište súpravy a príjemnú konverzáciu s rušňovodičom a jeho pomocníkom počas cesty. Napriek tomu, že je Kratovo časťou Moskvy, vlakom sa tam veziete hodinu.

14.8.2018, Z moskovskej detskej železnice © Oliver Dučák

Po chvíľke hľadania som sa dostal do parku, v ktorom sa detská železnica nachádza. Stihol som akurát vyhodnotenie uplynulej zmeny, nakoľko sa mi vďaka dlhému hľadaniu hostela podarilo prísť až po poslednej jazde. Po objasnení, odkiaľ som, som bol ako kolega z košickej detskej železnice veľmi prívetivo prijatý a hneď mi bola ako sprievod pridelená mladá Marína, ktorá mala funkciu „Načaľnica pervoj smeny“ (na 15 rokov celkom fajn funkcia), ktorá mi spravila v areáli detskej železnice exkurziu s výkladom. Po príjemne strávenom popoludní som sa pobral vlakom späť na hostel, aby som sa po hodinke odpočinku pobral s dvojicou španielskych spolubývajúcich do centra Moskvy, ktoré bolo vo večerných hodinách neopísateľne krásne, napriek veľkému množstvu turistov. Predajca suvenírov sa mi snažil predať matriošku formulkou „Skidka dľa slavackovo brata“, čo som vzhľadom k nedostatku miesta v batožine zdvorilo odmietol a uspokojil sa s magnetkami.

Vysvietený GUM © Oliver Dučák

Cestou sme sa zastavili aj na večeru v ruskej verzii rýchleho občerstvenia s názvom „Kartoška“. Hlavný podávaný artikel bol už z názvu jasný (pre prípad, bol to zemiak). Do gigantického zemiaku (pri ktorom som nadobúdal podozrenie, že ho pestovali niekde v okolí Pripiate) človeku nahádzali ingrediencií podľa jeho priania. Nechal som si teda naplniť svoju „kartošku“ maslom a lososom a k tomu som si dal kvas, ktorým nikdy nepohrdnem pri návšteve našich východných bratov. Španieli „kartošku“ konzumovali so svetielkami v očiach (ešte musím podotknúť, že dedko jedného z tých Španielov je podľa jeho slov zarytý komunista a rusofil, takže o zábavu som mal postarané). Po výdatnej večeri (ono jeden väčší zemiak sa na prvý pohľad nezdá ako výdatná večera) sme sa pobrali na hostel. Ja som sa ponáhľal do postele, keďže som  na druhý deň pokračoval ďalej, tentoraz západne od Moskvy – do Sankt Peterburgu. Ako moja cesta prebiehala sa dozviete v ďalšej časti.

Úvodná snímka: 14.8.2018, Z moskovskej detskej železnice © Oliver Dučák