Po širokej za severskými čučoriedkami (časť 2)

Dňa 15.8.2018 som vstával pomerne skoro, aby som stihol prvý Sapsan do Sankt Peterburgu. Pri ceste na stanicu Moskva Okťabrskaja, odkiaľ môj vlak odchádzal som natrafil na menší problém. Môj vlak № 752А  «САПСАН» mal pravidelný odchod z Moskvy o 5:45, pričom moskovské metro začínalo premávať o 5:35. Problém mi opäť pomohol vyriešiť jeden z miestnych obyvateľov, ktorý mi cez akúsi aplikáciu privolal taxík (no oficiálny taxík to byť nemohol, nakoľko vozidlo nebolo označené a nebolo vybavené ani taxametrom – cena bola oznámená aplikáciou – zjavne to bolo cez Bla-bla car). Za volantom sedela exoticky vyzerajúca slečna, ktorej pôvod by som podľa jej výzoru určil niekde do okolia mesta Ulan Ude. Stanica Moskva Okťabrskaja je na mapách – dokonca aj na googli -  stále označovaná ako „Leningrandskij vakzal“, čo je ďalší úspešný spôsob, ako zmiasť nepriateľa, no našťastie je to napísané na internetovom cestovnom lístku vo forme: Moskva Oktyabr´skaja (Leningradskij vokzal). Na stanicu sme prišli s celkom slušným náskokom a pri platení som dokonca dostal zľavu pár desiatok Rubľov, nakoľko mi slečna nevedela vrátiť výdavok z tisíc rubľovky, cenu si však už napamätám.

15.8.2018, Sapsan na Leningradskom vakzale, © Oliver Dučák

Po bezpečnostnej kontrole som sa konečne dostal na nástupište a do zorného poľa sa mi dostal vytúžený Sapsan. Pohol som sa k svojmu vozňu a popri tom som hádzal oči po nádherných mladých dežurných rozostavených na nástupišti pozdĺž súpravy (je mi jasné, že tie modelky dávajú RŽD na prémiové vlaky cielene, no sú prekrásne a aj vystupovanie majú ohromne profesionálne). Po dostavení sa k môjmu vozňu si odo mňa čiernovláska vypýtala iba môj pas, ktorý si naskenovala. Cestovný lístok ju nezaujímal, nakoľko sa jej hneď po naskenovaní pasu na obrazovke jej prístroja zobrazili informácie o mojom mieste. K tomuto by som rád vyjadril svoje dojatie nad cenníkom RŽD, ktorý ma dojímal počas nákupu, nakoľko miesta v smere jazdy, ktoré obľubujem boli o cca 7,00€ drahšie, ako miesta v protismere jazdy.

15.8.2018, stanica metra v Peterburgu, © Oliver Dučák

Keďže som pred cestou nevedel, aké náklady bude mať moja cesta, na prípravách som šetril, kde sa dalo a to aj za cenu cestovania v mne nepohodlnom smere (ono to, že sú vrchné lôžka lacnejšie ako tie spodné pochopiť viem, ale to, že sú sedadlá v smere jazdy drahšie, ako sedadlá v protismere je v tom lepšom prípade úsmevné). Zaujal som teda svoje miesto a čakal na odchod. Môj spoj patril k tým, čo idú do cieľovej stanice bez akejkoľvek zastávky, tým pádom som cestoval necelé štyri hodiny. Počas toho som si stihol zdriemnuť a navštíviť aj bufetový oddiel, kde je možné platiť aj kartou, čo som využil na kúpu syrnikov a čaju. Wi-fi som sa snažil otestovať tiež, no aj napriek snahe ochotnej dežurnej o zjednanie nápravy mi na mojom telefóne nefungovalo (ono pozorovať z okna rovinu, jazerá a „derevne“ človeka nezabaví na celú cestu).

15.8.2018, Peterhof, © Oliver Dučák

Do „Piťeru“ sme dorazili na minútu presne. Na nástupišti ma čakal Maxim, kamarát môjho známeho, ktorý mi mal pomôcť nájsť hostel. „Piťerský“ hostel bol našťastie skoro hneď oproti stanici (Sankt Peterburg glavnij = Moskovskij vakzal = ďalší pokus o zmätok v nepriateľských radoch) a bolo ho pekne vidno z ulice. Na hosteli sme sa rozdelili po tom, čo som mu odovzdal darček zo Slovenska (tradične to je v mojom podaní fľaša spišskej borovičky), nakoľko mal Maxim svoje povinnosti. Po ubytovaní sa na hosteli som sa vybral metrom na stanicu Avtovo, odkiaľ mi išla maršrutka do Peterhofu. Návšteva Peterhofu mi zabrala celý zvyšok dňa. Areál je neskutočne obrovský s mnohými zaujímavými miestami a stavbami. Cárska rodina si žila v neskutočnom luxuse. Celkom ma pobavilo, že ešte aj záhradník v Peterhofe má na ramenách výložky.

15.8.2018, Slávna Auróra zakotvená na brehu Nevy, © Oliver Dučák

Po celom dni v Peterhofe som sa vrátil maršrutkou a metrom na hostel. Po krátkom oddychu som sa vybral „paguľaťsja“ podvečerným centrom mesta. Moje objavovanie mesta spočívalo hlavne v prechádzke po brehu Nevy, ktorá je v Peterburgu široká možno ako 20 Hornádov (Hornád je rieka pretekajúca Košicami, no oproti Neve je to potôčik). Natrafil som aj na majestátnu Auróru, ktorá už však bola zavretá. Pomaly mi začalo škvŕkať v bruchu, keďže moje posledné jedlo, ktoré som jedol pred pár hodinami boli bliny s kuracím mäsom v Peterhofe (ono tiež ma zaujala zá kombinácia sladkej palacinky a na slano pripraveného kuracieho mäsa – u nás doma sa v prípade konzumácie mäsa pripravuje slaná verzia palaciniek). Dosť ma zarážala hojná prítomnosť ôs v danej zemepisnej šírke. Ešte v Peterhofe som sa počas kupovania pitia pýtal predavača, že ako dokáže počas celého dňa zniesť prítomnosť tej pruhovanej hávede, keďže mňa už privádzali na pokraj amoku. S pokojom Angličana mi odpovedal: „Oni niet očeň agresivne“, pričom okolo hlavy mu ich poletovalo minimálne sedem. Tých Rusov snáď nič nevyvedie z miery. To je jeden z aspektov ich mentality, ktorú v istých ohľadoch úprimne obdivujem.

16.8.2018, Dvorcovaja ploščaď pred Ermitážou, © Oliver Dučák

Počas blúdenia Peterburgom s myšlienkami o osách som pri Petro-Pavlovskej pevnosti natrafil na príjemne pôsobiacu reštauráciu medzi tým množstvom prevádzok rýchleho občerstvenia (tie západné zvyky sa šíria až zarážajúco rýchlo, hlavne čo sa týka nekvalitného stravovania). V príjemnej prevádzke som našiel v jedálnom lístku jedno z mojich obľúbených jedál nie len ruskej kuchyne – šašlíky – aj keď je to jedlo pôvodom z Kaukazu, ktoré však v krajinách bývalého ZSSR zľudovelo a tak ho bez problémov kúpite aj v Odesse, či centre Kišineva. Spočiatku sa mi zdala výsledná cena celkom vysoká (okolo 13,00 €), avšak keď predo mňa predložili objednanú porciu, hneď som si povedal, že večera je neskutočne lacná a začal som mať pochybnosti, či to všetko budem schopný vpratať do svojho stiahnutého žalúdka. Nakoniec sa mi to podarilo po zhruba pol hodine boja zdolať a spláchnuť výdatnou porciou piva, ktoré v danej prevádzke varili. Po skonzumovaní porcie som mal problém vygúľať sa na ulicu, no cestu do hostela som zvládol bez ujmy. Večer na hosteli som zakončil príjemným rozhovorom s rodáčkou z Permu žijúcou v Moskve, ktorá bola v Peterburgu na akýsi koncert. Moje nadšenie z nej opadlo vo chvíli, kedy som sa dozvedel, že má manžela a dcérku. Tak som sa teda pobral spať s očakávaním, čo mi prinesie ďalší deň.

16.8.2018, Expozícia železničného múzea v Peterburgu, © Oliver Dučák

Po zobudení sa 16.8.2018 ráno som sa najprv vybral kúpiť si cestovný lístok na Allegro, ktorým som plánoval v ďalší deň pokračovať do Helsink. Podľa informácií, ktoré mi poskytli VR (Fínske železnice) som mal nárok na uplatnenie železničných výhod na fínsky úsek, čo som si však nebol schopný zabezpečiť ani cez e-shop VR a ani v pokladnici RŽD mi to nevedeli zariadiť. Kúpil som si teda cestovný lístok za plné cestovné (v prepočte 79,00€ - áno, viem, že pri kúpe cez internet v predstihu by som to mal aj o 20,00€ lacnejšie), veď čo iné mi ostávalo – ten najväčší fór sa dozviete v ďalšej reportáži. Po kúpe cestovného lístka som sa pobral na „Baltijskij vakzal“, v ktorého susedstve sa nachádza aj železničné múzeum. V pokladni som zaplatil 400 Rubľov za vstup pre „inostrancov“, pričom som odpoveďou na otázku odkiaľ som, vyčaril pokladníčke úsmev na tvári (zľavu mi to však už nevyčarilo, avšak ten panslávizmus je medzi bežnými Rusmi veľakrát priam hmatateľný, aj keď ma najprv považujú za Poliaka).

16.8.2018, Expozícia železničného múzea v Peterburgu, © Oliver Dučák

Z expozície ma zaujali mnohé interaktívne atrakcie premietajúce históriu železnice na území dnešnej Ruskej Federácie. V múzeu môžete nájsť plno zaujímavých exponátov počnúc Gorilou dvojičkou rady ČS200, alebo (ak mám správne info) prvým elektrickým rušňom v ZSSR – VL22. Veľmi ma zaujala aj súprava schopná niesť a odpáliť medzikontinentálne strely so Sergejom na čele. V múzeu som strávil asi 2 hodiny. Pri pokladni som ešte prehodil pár priateľských slov s obsluhou, ktorá mi pomohla nájsť miestnu detskú železnicu. Poponáhľal som sa teda na „Vitebskij vakzal“, odkiaľ mi išla električka do stanice Detskoselskaja (Детскосельская). Už pri konečnej stanici metra Kupčino (Купчино), kde zastavujú aj osobné vlaky som zaregistroval nápis vedúci k detskej železnici, avšak riadil som sa pokynmi z múzea a pokračoval som ďalej. Po chvíli sme dorazili do stanice Detskoselskaja, odkiaľ bolo vidno do obrovského areálu detskej železnice. V pokladnici som veľkú interakciu s bábuškou nezažil a tak som sa po kúpe lístka za 200 Rubľov pobral ku vlaku. Pri mašine som skúsil šťastie nadviazaním rozhovoru s dospelým rušňovodičom dozerajúcim na mladých rušňovodičov, čím som si opäť zabezpečil pozvanie na mašinku. Po zvítaní sa s rušňovou čatou sme sa pohli zo stanice.

16.8.2018, Na detskej železnici v Peterburgu, © Oliver Dučák

Trať detskej železnice vedie 10 km popri trati „veľkej“ železnice. Všetky oproti idúce vlaky idúce po – pre Rusov – normálnom rozchode zdravili mladých rušňovodičom mohutným trúbením, čo bolo mladým rušňovodičom opätované v podobnej intenzite. Deti mi po príchode na konečnú nadšene ukazovali vybavenie miestnej železničky a pri pohľade na to všetko som usúdil, že v Košiciach budeme mať čo robiť, aby sme ich v tom všetkom dobehli (ono už aj doteraz mnohí na našej železničke odviedli ohromný kus roboty). Po vrelej rozlúčke s malým, aj veľkým personálom som sa pobral metrom, ktoré má v danej lokalite konečnú naspäť do centra mesta poobjavovať to, čo som unavený včera zameškal. Takto som sa príjemne dobytý vrátil na hostel, kde som si zbalil veci a pripravil sa na zajtrajšiu cestu do Fínska. To som ešte nevedel, aké nepríjemnosti si spôsobím. O tom sa však budete môcť dočítať až v ďalšej časti.

Úvodná snímka: 16.8.2018, Na detskej železnici v Peterburgu, © Oliver Dučák