Po širokej za severskými čučoriedkami (časť 3)

Dnes sa vydáme Allegrom z Peterburgu do Helsink, odkiaľ budeme pokračovať nočným vlakom do mestečka Rovaniemi na polárnom kruhu.

Dňa 17.8.2018 som sa zobudil o 6:35. Na tom by nebolo nič zlé, keby mi z mierne vzdialeného „Finlansdkeho vakzalu“ neodchádzal vlak do Helsink o 5 minút. Napriek mojej snahe vyventilovať svoj náhly amok tak, aby som nerušil osadenstvo v izbe som šepkal nadávky tak zúrivo, až sa na moje syčanie zobudili všetci spolubývajúci na izbe. Pomaly som sa teda vydal na „Finlanskij“ zisťovať, čo sa dá s neprecestovaným lístkom robiť, napriek tomu, že som si bol na 99% istý, že si ho môžem maximálne strčiť za klobúk. Moju predtuchu mi potvrdila osobná pokladníčka, ktorá mi oznámila, že podľa obchodných podmienok je návratok, alebo výmena cestovného lístka na Allegro možná najneskôr do 6 hodín pred pravidelným odchodom vlaku z Peterburgu so stornom 10,00€. Rezignovane som si teda kúpil nový cestovný lístok, opäť za 79,00€ a pobral som sa do prímestskej časti stanice, kde bola reštaurácia (prevádzka sa volá Stolovaja – pokiaľ si v nedáte Kyjevský kotlet, alebo pivo značky Zalotaja bočka, tak sa tam aj dá vydržať – v podstate sa to mierne podobá na ukrajinsku Puzatu chatu, avšak je to tam na nižšej úrovni) a kde som si pri celkom chutných blinoch s kompótom počkal na ďalší vlak sufrujúc po internete pripojený na staničné wi-fi, keďže sa mi v tej nálade vôbec nechcelo ísť do mesta spolu s tým ťažkým batohom. Po čase som sa z toho hnevu na seba samého a svoje spanie celkom dostal. Bolo to asi pol hodiny pred odchodom vlaku do Helsínk, tak som sa pre istotu pobral do príslušnej časti staničnej budovy na odbavenie.

17.8.2018, Voloďa Iľjič dozerajúci na poriadok pred Finlandskym vakzalom, © Oliver Dučák

Odbavenie bolo zaujímavé, nakoľko sa viac ponášalo na odbavenie na letisku, ako na nástup na vlak. Miniatúrna hala bola vybavená dvoma pultmi, za ktorými stal ruský a fínsky sprievodca, ktorí takto kontrolovali lístky a pasy cestujúcich. Pred tým človek samozrejme musel svoju batožinu nechať prejsť cez detektor. Po úspešnom odbavení boli cestujúci pustení do colného priestoru, ktorý bol vybavený duty-free shopom (obchod s tovarom oslobodeným od cla), ktorý mohli cestujúci navštíviť. Na perón nás pustili až po odbavení všetkých cestujúcich. Jednotka Sm6, ktorá je na dané spoje používaná nás už čakala. Tesne pri čele súpravy bolo nástupište prehradené improvizovaným plotom stráženým policajnými orgánmi. Keďže som si chcel súpravu odfotiť, pohol som sa smerom k nim. Zastavila ma až rázna otázka policajtky „Kudá vy?“. Po krátkom vysvetlení „Ja tuľka choču otfotografírovať pajezd“ mi krátkym prikývnutím bola táto činnosť povolená. Po zdokumentovaní súpravy som sa usadil vo vlaku a čakal na odchod.

17.8.2018, Jednotka Sm6 v žst. Sankt Peterburg Finlandskij, © Oliver Dučák

Chvíľu na to sme sa pohli na Helsinki a v tom momente aj začala ruská pasová a colná kontrola. Policajtovi, ktorý mi kontroloval pas sa nepáčil veľký počet ukrajinských pečiatok v mojom pase, čo som mu kontroval posmešným oznámením, že keď bývam 100 km od ukrajinskej hranice, tak si tam snáď sem-tam odbehnem. Colníkov len zaujímalo, že koho je ktorý kus batožiny. Ten môj vak vidieť nechceli. Po nejakom čase sme prefrčaním okolo pevnosti vo Vyborgu prišli do miestnej stanice, kde ruské orgány vystúpili a my sme mohli pokračovať ďalej do fínskej pohrančnej stanice Vainikkala, kde nastúpili fínske orgány. Fínska kontrola prebiehala v podobne uvoľnenej atmosfére, ako tá ruská. Niektorým cestujúcim s ruským pasom boli pri kontrole odoberané aj otlačky prstov. Takáto kontrola počas jazdy výrazne eliminuje zdržanie na hranici. Až keď sme na fínskom území začali prechádzať niektorými ostrými oblúkmi vo fínskych mokrinách, pochopil som význam naklápacích skríň, keďže nás naklonilo do poriadne ostrého uhla. V stanici Kouvola som dokonca natrafil na nostalgický vlak s parným rušňom rady Hr1-1009  na čele vlaku. Čím ďalej na Helsinki sme išli, tým viac jazier pribúdalo a bolo jedno, či to je nejaké rozľahlé jazero, alebo nejaká, na fínske pomery mláka. Konečne sme dorazili do Helsínk. Do odchodu vlaku IC 265 (údajne má označenie Santa Claus expres) som mal zhruba 2 hodiny, čo som plánoval využiť na kúpu cestovných dokladov a jedĺa. Keď som prišiel do osobnej pokladnice VR a fínskemu pokladníkovi som predložil moje cestovné doklady a predniesol som mu svoje požiadavky, bolo priam badateľné, ako ho oblial studený pot, keďže máloktorý pokladník vo svete prichádza často do kontaktu so zahraničnými kolegami uplatňujúcimi si cestovné výhody. Po občasnej pomoci druhého kolegu mi boli vydané všetky cestovné lístky podľa mojich požiadaviek. Len ma mrzelo, že už neboli dostupné žiadne lôžka.

17.8.2018, Rušeň rady Sr1 na čele IC do Kolari, © Oliver Dučák

Chvíľu sme ešte prehodili pár slov o práci a pobral som sa hľadať nejaké stravovacie zariadenie. Po neúspešných pokusoch nájsť niečo, čo by ponúkalo aj niečo fínske som sa rozhodol zakotviť v staničnom Burger Kingu, kde som sa musel uspokojiť so žemľou plnenou grilovaným mäsom za skoro 10,00€. Po dojedení žemle, ktorá ma prekvapivo zasýtila som sa ešte zastavil v turistických informáciach pre mapu mesta a informácie o zaujímavostiach v Helsinkách, aby som sa pripravil na návštevu Helsínk počas cesty domov. Po obdržaní mapy som sa pobral priamo k môjmu vlaku. Cestou som ešte zdokumentoval dianie na stanici, vrátane mojej súpravy a usadil sa do jedného z posledných vozňov, keďže iba posledné 2 vozne z 18 bolo určených na sedenie. V súprave sa nachádzal aj jeden služobný vozeň s oddielom pojazdnej úschovne batožín a jeden reštauračný vozeň.

17.8.2018, Rušeň rady Sr2 na čele vlaku IC 265 do Kemijärvi, ktorým som cestoval, © Oliver Dučák

Po čase ku mne pristúpila ešte jedna pani, ktorá išla do stanice Hämenlinna – do mestečka, ktorého dominantou je nádherná pevnosť, ktorú by som aj navštívil, nebyť môjho sedmospáčstva. Takto sme až po jej cieľovú stanicu debatovali na rôzne témy (ono keď som Fínom spomenul ceny piva na Slovensku, že nemáme prohibíciu a že sa u nás budú budúci rok hrať majstrovstvá sveta, väčšine z nich sa v očiach zjavila dosť výrazná iskra), kým nevystúpila. Uložil som sa ja teda na spánok, keďže ma čakalo 12 hodín cesty vo vozni na sedenie. To som ešte nevedel, že ku mne po ceste pristúpia ďalší dvaja spolucestujúci. Napriek tomu, že bolo leto, v danej zemepisnej šírke sa dokázalo aj zotmieť. Ráno sme došli do Rovaniemi úplne dolámaní, avšak to už je na ďalšiu reportáž.

Úvodná snímka: 17.8.2018, Jednotka Sm3 v Helsinkách,  © Oliver Dučák