Po širokej za severskými čučoriedkami (časť 4)

V národnom parku budem mať možnosť precvičiť si jazyk, s ktorého užívateľmi sa v týchto končinách človek stretne len veľkou náhodou.Cestou do Helsínk sa konečne zvezieme lôžkovým vozňom, pozrieme sa na vývoj električiek v Helsinkách a reportáž ukončíme na legendárnom nočnom vlaku prevádzkovaným RŽD, ktorého meno sa spája s veľmi veľkým luxusom a noblesou.

Ráno 18.8.2018 som sa zobudil do veľmi sychravého počasia niekde pred stanicou Kemi, čo je zhruba hodina do Rovaniemi, kde som vystupoval. Bolel ma celý človek, keďže ani pre jedinca v mojom veku nie je sranda cestovať toľko hodín v noci mimo lôžkového vozňa. Na stanici ma už čakal Slovák Martin žijúci v Rovaniemi, ktorého som našiel na Couchsurfingu a u ktorého som strávil jednu noc. Spoločnosť mu robili dve dievčiny (Naomi a Claire), ktoré prichýlil tiež a ktoré nastupovali na vlak, ktorým som prišiel, idúc do Kemijärvi. Pri zoznamovaní sa som zaregistroval povedomý hrdelný jazyk, pri ktorom zo mňa vyšlo iba: Vous étes de la France? (Vy ste z Francúzska), čím som partiu mierne prekvapil. Keďže sa blížil čas odchodu vlaku, s dievčatami sme sa rozlúčili (našu pozvánku na túru žiaľ zdvorilo odmietli) a pobrali sme sa do Maťovho bytu, kde som si zložil veci a chvíľu sa venoval osobnej hygiene. Po raňajkách sme si určili plán a vyrazili sme autom smerom na severný polárny kruh, ktorý je za rohom. Naša prvá zastávka bola v Napapiiri (čo by mal byť polárny kruh po fínsky), kde sa nachádza dedinka Santa Clausa. Po ceste sa sem tam na jej okraji objavilo zopár sobov. Tých bolo dosť aj v Napapiiri v dedinke, ktorú už za zvukov gýčových amerických vianočných kolied okupovali šikmookí turisti.

 18.8.2018, Dedinka Santa Clausa © Oliver Dučák

Pri bode kde bolo označené, kadiaľ vedie severný polárny kruh mi Maťo, ako vyštudovaný geológ povedal, že daná rovnobežka nevedie úplne paralelne s na zemi namaľovanou čiarou. Po návšteve obchodu so suvenírmi, z ktorého som poslal domov pohľadnice sme sa pobrali ďalej. Pri posielaní pohľadníc ma zaujali dve poštové schránky, na ktorých boli nápisy NOW (teraz) na jednej a CHRISTMASS (Vianoce) na druhej. Človek sa takto mohol rozhodnúť, či bude pohľadnica odoslaná hneď pri najbližšom vyprázdnení schránky, alebo do svojho cieľa príde až počas vianočného obdobia. Po zhruba 45 minútach sme dorazili k vstupu do národného parku Pyhä-Luosto. Zorientovali sme sa v teréne a vyrazili sme na túru. Čakala na nás nádherná panenská príroda, do ktorej človek zasiahol maximálne stavbou chatiek pre turistov a stavbou drevených estakád ponad mokriny. Prešli sme dolinkou a vyštverali sme sa na prvú časť kopca, kde sme na plošine natrafili na malú skupinku turistov.

18.8.2018, Národný park Pyhä-Luosto © Oliver Dučák

Už v Helsinkách som si zvykol na to, že fínsky jazyk je pre slovanské ucho iba kvákanie, no kvákanie danej skupinky turistov mi prišlo akési povedomé. Prekvapene zo mňa vyšlo: Magyarok? (Maďari?). V mojej domnienke ma utvrdilo prekvapené igen (áno). Nastala vtipná situácia, nakoľko toto stretnutie som nečakal ani ja, ani Maťo, ani Fíni, ktorí sprevádzali maďarských turistov a už vôbec to nečakali samotní Maďari (ono moje prekvapenie z Maďarov za polárnym kruhom sa určite nevyrovnalo prekvapeniu Maďarov, že za polárnym kruhom stretnú Slováka, ktorý sa dohovorí po maďarsky). Po krátkej konverzácií, v ktorej sme sa zhodli, že svet je naozaj veľmi malý sme sa rozlúčili a pobrali sme sa s Maťom ďalej. Cestou do nášho prvého cieľa, vrch (ak sa to vrchom dá nazvať) Noitatunturi. Hore celkom solídne fučalo a keďže to tam vďaka klimatickému pásmu vynecháva pásmo kosodreviny a hneď to z lesa prechádza do hole. Po výstupe po kamenistom povrchu sme sa ocitli na „hrebeni“, odkiaľ nám naskytol nádherný výhľad na okolitú krajinu a odkiaľ sme sa pobrali do nášho ďalšieho cieľa s názvom Orava lampi (Veveričí rybník), kde sme si dali niečo pod zub. Z Orava lampi sme išli naspäť na parkovisko (aby ste si nemysleli, napriek tomu, že to radím ku krátkym túram, prechádzka trvala asi 4 hodiny s hodinovou prestávkou na Orava lampi). Cestou na parkovisko sme stretli asi 40 centimetrovú vretenicu a niekoľko sobov, ktoré nás ignorovali do takej miery, že som sa k nim mohol priblížiť na približne 7 metrov.

18.8.2018, Jazerá v Kemijärvi © Oliver Dučák

Pred odchodom sme sa zastavili v miestnej reštaurácií, v ktorej ponúkali miestne pivo Waahto, ktoré je vyrábané akýmsi miestnym minipivovarom v mestečku Savonlinna (toto bolo jediné fínske pivo, ktoré mi celkom chutilo). Pivko bolo nefiltrované, čapované v objeme 0,4 dl a v pre Slováka závratnej cene 6,50€ za pohár (nemiluj svoju domovinu, kde máš za tú cenu minimálne 5 veľkých pív). Po posedení sme sa pobrali vyzdvihnúť dievčatá do mestečka Kemijärvi. Ako to už pri príslušníčkach nežného pohlavia býva, čakali sme ich asi pol hodinu. Za ten čas som mal možnosť rozhliadnuť sa po nádhernej krajine, keďže Kemijärvi sa nachádza medzi jazerami zvanými Karvakkoperä, Patojärvi a Pöyliöjarvi. Po vyzdvihnutí  dievčat, na ktorých bolo zjavné, že ľutujú, že nešli s nami (v Kemijärvi toho veľa zaujímavého nie je) sme vyrazili k Maťovi domov, kde sme deň ukončili nákupom zásob v miestnom obchode a dlhými večernými rozhovormi (to viete – keď sa ďaleko od domoviny stretnú dvaja Slováci, majú si čo povedať).

Na druhý deň sme mali namierené už aj s dievčatami do okolia Rovaniemi, kde je vo fínskej divočine vybudovaná malá chatka pre turistov, ktorý v divočine uviaznu vplyvom zlého počasia. Celý deň sme strávili na danom mieste, kde sme si opiekli mäsové výrobky a načesali sme si čučoriedky, ktoré v danej lokalite rastú v takom počte, že pokojne zahanbia akúkoľvek čučoriedkovú plantáž vo svete, čo dalo aj názov môjmu cestopisu. Čučoriedky rastú v Laponsku naozaj všade a nie je teda pre miestnych problém kedykoľvek vybehnúť s hrebeňom a vedrom do všadeprítomných lesov a niekoľko litrov si načesať.

19.8.2018, IC 274 smer Helsinki © Oliver Dučák

Pomaly, ale isto sa blížil čas môjho odchodu. Pobrali sme sa teda na byt, kde sme si zobrali veci a išli sme na železničnú stanicu (po fínsky rautatieasema, železnica je po fínsky rautatientaru), odkiaľ sme cestovali do Helsínk vlakom IC 274. Keďže dievčatá cestovali s Interrailom, bez miestenky, či lôžka (za čo som ich v duchu karhal a ľutoval zároveň), pri vlaku sme sa rozlúčili a ja som pokračoval do svojho lôžkového vozňa. Vo vozni som mal spolucestujúceho (pán Jarno), ktorý cestoval do Tampere. Vďaka jeho zvedavosti sme pred spaním viedli pomerne dlhý rozhovor, kým sa pobral spať – Fíni sú vážne milí a zaujímaví ľudia, aj keď s nimi v mnohom nesúhlasím, čo je však spôsobené rôznymi regiónmi, v ktorých žijú naše národy a s tým spojenou rozdielnou mentalitou. Keďže Jarno žije asi 100 km za polárnym kruhom, bolo pre neho zvláštne v tomto ročnom období vidieť tmu už o 22:30, čo ma celkom pobavilo. Samotný lôžkový vozeň bol poschodový. Mne osobne to nepríde ako najšťastnejšie riešenie, nakoľko je pri pohľade na množstvo kupé človeku jasné, že v ňom konštruktéri chceli odviesť čo najviac ľudí, čo sa odrazilo na rozmeroch kupé – cítil som sa tam dosť stiesnene, pretože som dlhý ako týždeň pred výplatou. V lôžkových vozňoch VR absentuje steward, ktorému by cestujúci odovzdal cestovné lístky. Vynahradené je to skoro okamžitou kontrolou cestovných lístkov vlakvedúcim, ktorý cestovný lístok neoznačí, iba ho načíta akousi miniatúrnou čítačkou vo veľkosti kľúčenky. Každé kupé má aj svoj jedinečný kľúč, v počte 2 kusy. Na boku, pri každom lôžku nájdete panel s vypínačom svetla, elektrickou zásuvkou, poličkou na osobné veci a budíkom, ktorý si nastavíte na vami požadovaný čas. Pri vstupe do kupé vás tiež čaká uteráčik a balená voda.

20.8.2018, Múzeum električiek v Helsinkách © Oliver Dučák

Keď som sa ráno zobudil, v kupé som už bol sám. Po príchode do Helsínk som si batoh uložil v skrinke slúžiacej na úschovu batožín (pri cene 6,00€ za skrinku, ktorej objem bol schopný zvládnuť môj batoh som v duchu riadne škrípal zubami). Po krátkych raňajkách v obchodnom centre naproti (majú tam Lidl) som sa pobral hľadať múzeum električiek, o ktorom mi povedali pred dvoma dňami v turistických informáciach. Múzeum však otvárali až o 11:00, takže som sa električkou pobral späť do mesta. Centrum mesta na rozdiel od iných miest výrazne neupútalo moju pozornosť, zato prechádzka prístavom patrila k skutočne zaujímavým. Za zmienku stoja tiež mnohí pouliční umelci, ktorí namiesto cvičenia v skúšobni cvičia priamo v uliciach mesta. Takto som strávil asi pol hodinu pri sláčikovom kvartete, okolo ktorého sa po čase zhromaždil taký veľký dav ľudí, že na chvíľu zastavili dopravu v danej uličke. Po vypočutí koncertu som sa vrátil do električkového múzea, ktoré už bolo otvorené. Múzeum sa nachádza priamo vo vozovni miestneho dopravného podniku. Je maličké, avšak exponáty sú zaujímavé a vstup je dokonca voľný. Expozícia spočíva v niekoľkých kusoch historickej techniky, cestovných lístkov, uniforiem, či rôznych tlačív. Tiež sú v múzeu premietané historické snímky o miestnom dopravnom podniku – po fínsky, logicky. Ďalšie objavovanie Helsínk mi prekazilo zlé počasie, ktoré ma zahnalo na železničnú stanicu, kde som čas do odchodu Allegra do Peterburgu strávil v miestnej prevádzke rýchleho občerstvenia so žemľou a na wi-fi. Cestu Allegrom som popísal v minulej časti a tu ju veľmi rozoberať nebudem, nakoľko prebehla skoro úplne rovnako.

20.8.2018, Z diania na helsinskej hlavnej stanici © Oliver Dučák

Sankt Peterburg ma privítal prietržou mračien. Batoh som si teda hodil do kámery chráneňja za zlomok ceny v Helsinkách a utekal som sa najesť do prevádzky Stolovaja. Dlhý čas do odchodu vlaku № 001А «Красная стрела» som ešte využil na sprchu priamo na stanici. Za nejakých 400 Rubľov som dostal kompletný hygienický balíček a možnosť osprchovať sa v ohromne čistej kúpeľni. Daný jednorazový uterák však veľmi použiteľný nebol a preto som musel použiť svoj. Usmiata dežurná ma pri rozlúčke počastovala otázkou charašó bilo? Po úprimnom da som sa pobral do čakárne čakať vlak. Nával ľudí bol taký veľký, že to množstvo elektronických zariadení staničné wi-fi nestíhalo (ešte že si so sebou nosím na cesty aj knihy). Na odchodovej tabuli bolo minimálne 9 vlakov idúcich do Moskvy rôznymi smermi, pričom som medzi nimi zahliadol aj jeden idúci až do Suchumi v separatistickom Abcházku, ktoré de iure patrí Gruzínsku, avšak reálne funguje na spôsob Podnesterska, o ktorom sa môžete dočítať v článku o ceste, ktorú som absolvoval pred dvoma rokmi.

20.8.2018, Vozeň legendárneho vlaku «Красная стрела»  © Oliver Dučák

Pomaly sa blížil odchod môjho vlaku a tak som sa pobral na nástupište, kde človeku hneď udrela do očí tmavočervená súprava vlaku № 001А «Красная стрела» (Červený šíp). Pred každým vozňom stál v pozore jeden člen vlakového personálu. Pri vstupe do vlaku sa opakovala procedúra s pasom, kedy dežurnú vôbec môj vytlačený cestovný lístok nezaujímal. V kupé čakal každého cestujúceho hygienický balíček a fľaša vody. Tiež ste si z ponukového letáku mohli vybrať nejaký suvenír, ktorý ste si mohli kúpiť u dežurnej. Ostal som v pokušení kúpiť si pohár na čaj s krásnym gravírovaným držiakom, avšak musel som si to odpustiť, keďže som už v batohu nemal žiadne miesto. Na stolíku bola tiež položená vizitka s podobizňou a telefónnym číslom načaľnika pajezda. Krátko po odchode sa z reproduktoru ozval načaľnikov hlas, ktorý nás privítal vo vlaku a oboznámil nás s cieľovou stanicou a dĺžkou cesty. Dostali sme oznámenie, že v prípade akýchkoľvek problémov sa môžeme obrátiť na svojho dežurného a v prípade problémov s dežurným mu môžeme priamo zavolať na mobil, keďže v každom kupé je priložené jeho telefónne číslo priamo na jeho služobný mobil. Na záver príhovoru nám oznámil čas podávania raňajok, poprial príjemnú cestu a dobrú noc. Keďže vlak vyrazil z Peterburgu krátko pred polnocou, pobrali sme sa všetci v kupé spať. Ďalšia reportáž vám popíše moju návštevu Moskvy, Charkova a cestu domov.

Úvodná snímka: 18.8.2018, IC 265 v žst. Rovaniemi © Oliver Dučák