Po širokej za severskými čučoriedkami (časť 5)

Pred siedmou hodinou ráno nás v Krasnoj strele zobudila dežurná tichým, ale ráznym príkazom Vstavať šanovni pasažiri, zaraz buďet zaftrak. Keď už bolo celé osadenstvo vozňa hore, prišla si ešte overiť u každého cestujúceho, či za noc nezmenil názor a jeho objednávka platí. V internetovom obchode RŽD si totiž môžete pri nákupe cestovného lístka na tento vlak hneď zvoliť jedlo, ktoré si chcete dať na raňajky. Ja som si ešte doma v Košiciach zvolil bliny so syrom a šunkou (opäť som dostal sladko-slanú verziu) a ostatní spolucestujúci v kupé si dali kašu s marhuľovým lekvárom. Ja osobne mám radšej krúpovú, pretože tá pšeničná (súdiac podľa jej vzhľadu a odpudzujúcej konzistencie) na mňa nepôsobí príťažlivo a dojem, že ju predo mnou už niekto jedol a nezvládol to umocňovalo jej následné zmiešanie s marhuľovým lekvárom. Po naraňajkovaní sa ostalo dosť času na rannú hygienu, kým sme sa neocitli na stanici Moskva Okťabrskaja.

21.8.2018, EP20-047 na čele vlaku 001A «Krasnaja strela» v žst. Moskva Okťabrskaja © Oliver Dučák

Po príchode do Moskvy som sa ponáhľal na Kurskij vakzal, kde som si v kámere chráneňja uložil do úschovy batoh a vybral som sa objavovať Moskvu. Vybral som sa teda metrom na zastávku Timirjazevskaja, kde má konečnú miestna jednokoľajka (alebo ináč povedané monorail). Samotná jednokoľajka mi príde skôr ako taký experiment, kedy súdruhovia chceli zistiť, do akej miery by to bolo efektívnejšie ako metro, či iné formy dopravy, nakoľko je postavené na mierne nepraktickom mieste. Trať jednokoľajky začína pri stanici metra Timirjazevskaja a končí neďaleko výstavného areálu VDNCh na zastávke Ul. Sergeja Ejznštejna (doslovný prepis z Azbuky). Jednotky jazdiace na danej trati mi tiež neprídu veľmi praktické. Samotná jednotka sa skladá z dvoch (zrejme hnacích) častí so stanoviskom pre rušňovodiča a štyroch vložených vozňov, vzájomne nepriechodných. Každý vozeň disponoval ôsmymi sedadlami a pomerne veľkým priestorom na státie. Maximálna rýchlosť sa pohybovala okolo 30km/h. Veľký dojem na mňa tento dopravný prostriedok neurobil, nakoľko jediné, čo by bolo na ňom efektívne je to, že sa vďaka svojej nadzemnej polohe vyhne prípadným zápcham, či iným dopravným obmedzeniam, avšak to isté zvládne aj výrazne rýchlejšie metro. Zaujímavá je však jazda moskovskými ulicami a vidieť ich z vtáčej perspektívy.

21.8.2018, Jednokoľajka pri výstavnom areáli © Oliver Dučák

Z tohto technického zázraku som vystúpil na predposlednej zastávke Vistavočnij centr a pobral sa objavovať megalomanský, ale podľa môjho názoru krásny výstavný areál VDNCh. Areál bol postavený v roku 1935 ako stála expozícia prezentujúca vymoženosti socialistického hospodárstva. Autorom tejto myšlienky bol ľudový komisár roľníctva Michail Černov, ktorý po vzore celoruskej poľnohospodárskej výstavy z roku 1923 navrhol usporiadať poľnohospodársku výstavu s účasťou všetkých sovietskych republík. Nápad získal podporu na najvyšších miestach a s uznesením Sovietu ministrov ZSSR z 16.2.1935 bol oficiálne vydaný pokyn k realizácií Celosovietskej poľnohospodárskej výstavy (v tom čase pod názvom Všesajuznaja selskochozjajstvennaja vystavka - VSChV).

Pri príchode od uvedenej zastávky jednokoľajky a zároveň aj metra človeka privíta široká promenáda s rôznymi gastro prevádzkami. Na jej pomyselnom konci dohliada na všetkých návštevníkov prísny výraz všadeprítomného Voloďu Iľjiča na podstavci. Za budovou človek natrafí na ďalšiu širokú promenádu, ktorej dominuje obrovská fontána Družby národov. Každá socha vo fontáne by mala predstavovať jeden z mnohých národov obývajúcich územie bývalého ZSSR. Po obvode promenády sa nachádzajú trošku menšie budovy, tzv. pavilóny (teraz už bývalých) sovietskych republík, v ktorých nájdete obchody s výrobkami, či cestovnými kanceláriami z danej krajiny. Vo výstavnom areáli nájdete aj múzeum kozmonautiky a iné zaujímavosti. Na návštevníkov v ten deň v pravidelných intervaloch útočili krátke prietrže mračien. Pobral som sa teda ku Kremľu na kartošku, keďže ma už od túry vo Fínsku riadne bolela noha (to máte tak, keď ako človek so sedavou robotou ste zrazu týždeň vkuse na nohách). Pohol som sa teda pomaličky cez Červené námestie k stanici metra, ktorým som prišiel na Kurskij vakzal. Bolo krátko poobede a ja som sa zmohol maximálne na nákup elastického obväzu, ktorým som si boľavé chodidlo stiahol.

22.8.2018, žst. Charkov pass. © Oliver Dučák

Zvyšok dňa som kvôli tomuto problému spojenému s pravidelnými prietržami mračien maximálne presedel na stanici striedavo nad knihou a wi-fi. K večeru som si povedal, že si ešte dám pelmeni v staničnej reštaurácií. Pri objednávaní piva k jedlu na mňa rázna dežurná znenazdajky vyštekla PASPORT! Zjavne vyzerám veľmi mladistvo. Po chutnej večeri som sa snažil ešte nájsť možnosť osprchovať sa, no z miestnej kamnáty otdychu ma dežurná vypoklonkovala s tým, že oni len poskytujú nocľah a nie iba sprchu (o možnosti, že si zaplatím teda za celú izbu ani nechcela počuť – poplatok vysoký nebol). Smutne som si teda opäť sadol do čakárne. Môj vlak 019J odchádzal o 21:45 a mne sa celkom uľavilo, keď som prišiel do svojho kupé. Ak si myslíte, že kúpa lôžka dole vám spodné miesto zaručí, ste na omyle. V kupé ma už čakala postaršia americká Ukrajinka pani Jevgenija, ktorá ma uprosila, aby som si s ňou vymenil miesto, keďže ona má so svojimi zdravotnými problémami problém vyliezť na horné lôžko. Svojim afektovaným správaním pochyteným v USA mi mierne liezla na nervy po zvyšok cesty. Ďalšia spolucestujúca bola majiteľka salónu krásy v Charkove a jeden zhruba môj rovesník z Charkova (akýsi umelec s množstvom víz z rôznych krajín v pase). Po krátkom rozhovore sme sa pobrali všetci spať.

22.8.2018, Železničné múzeum v Charkove © Oliver Dučák

Ráno nás zobudil dežurný krátko pred hraničnou kontrolou v pohraničnej stanici Dolbino nachádzajúcej sa v obci Veselaja Lopaň (žeby ďalší pokus o zmätok v radoch nepriateľa?). Ruským policajtkám (opäť raz krásne mladé ženy) sa nejak nepozdával môj pas a asi 10 minút ho skúmali predo mnou, pod akýmsi prístrojom s lupou a ultrafialovým svetlom. Keď to už vyzeralo, že ma zoberú na výsluch, zasiahla pani Jevgenija a začala mi s policajtkami dohadovať rande, čo ich spoľahlivo vypratalo z vozňa a po chvíli sme sa pohli (v tom momente som si ju celkom obľúbil). Po Charkov sme sa všetci rozprávali v uvoľnenej atmosfére. Majiteľka salónu krásy sa nám všetkým pochválila svojou 18 ročnou dcérou. Vďaka príjemnému vzhľadu jej dcéry na fotke som zavtipkoval, že nás niekedy musí zoznámiť, čím som si vyslúžil okamžitú výmenu kontaktov, proti ktorej som ani nestihol zaprotestovať. Podobná situácia ako v Dolbine spojená so skúmaním pasu a dohadzovaním ma ukrajinský policajtkám a colníčkam sa odohrala aj pri hraničnej kontrole na charkovskej stanici. Za to vypratanie ukrajinských orgánov v podobe žien snáď ešte krajších ako na ruskej strane hranice patrí pani Jevgeniji moja veľká vďaka (ten ich vzhľad ma aj celkom lákal na výsluch).

Po rozlúčke s dežurným a spolucestujúcimi som sa pobral hľadať svoj hostel, kde som sa ubytoval a pobral som sa do železničného múzea na železničnej stanici. S tým v Peterburgu sa to porovnávať nedá, avšak vstup je bezplatný, expozícia zaujímavá a keď som v pomyselnej pokladnici vyložil nejaké materiály o detskej železnici v Košiciach, prehliadku múzea aj s výkladom som absolvoval v sprievode samotného načaľnika múzea. Po prehliadke múzea som sa vďaka problémom s mojou nohou na detskú železnicu odviezol taxíkom napriek vedomosti o tom, že tam priamo od môjho hostela premáva električka. Stálo ma to 200 Hrivien a vďaka tomu som zažil jazdu v typickej dopravnej džungli v mestách bývalého ZSSR. Miestami som sa na niektorých križovatkách celkom bál.

22.8.2018, Detská železnica Charkov © Oliver Dučák

Na miestnej detskej železnici ma už čakali, keďže som im svoju plánovanú návštevu zavčasu oznámil. Jeden z inštruktorov, pán Viačeslav mi poukazoval všetky zaujímavé miesta na detskej železnici a opäť som sa mohol previezť na mašine, rovnako ako v Peterburgu. Učebne a učebné pomôcky, ktorými je miestna detská železnica vybavená sú ohromné. Dostal som možnosť vyskúšať aj simulátor, v ktorom jazdíte na miestnej trati. Po vrelej rozlúčke som sa pobral tentoraz už na električku, ktorou som sa odviezol priamo do hostela vedľa hlavnej železničnej stanice. Linka bola obsluhovaná prerozchodovanou a chabo udržiavanou T3 zakúpenou v Bratislave. Jej pôvod som spoznal vďaka slovenským nápisom, ktoré sa po prebratí vozidla neobťažoval nikto odstrániť. Pôvodný bol dokonca aj systém zobrazujúci zoznam zastávok. Na displeji vo vnútri bol dokonca zaseknutý nápis hlásiaci konečnú jednej z bratislavských liniek. Zvyšok dňa som strávil objavovaním Charkova. Mesto Charkov disponuje aj svojim metrom. V automate si cestujúci zakúpi cestovný lístok vytlačený na termocitlivom papieri s čiarovým kódom, ktorý mu potom zhltne a nevráti turniket. Zjavne je to lacnejšie riešenie ako žetóny, no žetónového postupu pri odbavení cestujúceho sa miestny dopravný podnik nechce vzdať. Napadla ma aj taká šialená myšlienka, či tie lístky tiež nemajú svoj obeh, ako to možno majú žetóny v Kyjeve. Samotné centrum Charkova tvoria v mnohých prípadoch megalomanské sovietske budovy so strohým zdobením všadeprítomnými kosákmi a kladivami, či hviezdami zdobenými ratolesťami. Našiel som tam aj prevádzku siete Puzata chata, kde som sa okamžite zastavil. Po obedo-večeri som sa pobral na hostel a do obchodu kúpiť si nejaké zásoby na ďalší deň.

22.8.2018, Detská železnica Charkov © Oliver Dučák

Večer som v obchode s potravinami natrafil na partiu Poliakov, ktorých som mal tiež na hosteli. V Charkove boli v rámci nejakého panslávistického stretnutia zloženého z poľskej, ruskej a ukrajinskej „delegácie“. Názov to malo, ak si dobre pamätám Slovanská trojica. Pri tom mojom panslávizme som uvažoval, ži z trojice nespraviť štvoricu, avšak môj program rozhodol ináč. Neskôr som na nich natrafil priamo v hosteli majúc konflikt s recepčnou, ktorá na nich kričala kvôli pivu, ktoré si otvorili. V hosteli platil zákaz požívať alkoholické nápoje, z čoho si Poliaci a Rusi ťažkú hlavu nerobili. Po tom, čo ich uzemnila zbadala mňa. Tiež som mal v ruke plechovku, no skôr než na mňa stihla zrúknuť, upozornil som ju, že ja mám kvas, čím som si vyslúžil úsmev, ako keď učiteľka v škôlke ukazuje ostatným deťom príkladne sa správajúceho jedinca. Dlho som sa tam však nezdržiaval a spať som išiel zavčasu, keďže ma na druhý deň čakala cesta vlakom do Kyjeva skoro ráno. Ak by som ho zmeškal, nestihnem ani priame lôžko z Kyjeva do Košíc. Zavčasu som sa teda pobral spať, aby som si na druhý deň nezopakoval situáciu z Peterburgu.

23.8.2018, HRCS2-003 na čele vlaku 725O v žst. Charkov pass. © Oliver Dučák

Ráno som po príchode na stanicu rýchlo zdokumentoval súpravu HRCS2 – 003 nasadenú na spoj 725O kategórie Intercity+. Miestenku som mal zakúpenú do prvej triedy (tých 15€ oželiem aj bez uplatnenia cestovných výhod), keďže sú tam výrazne lepšie sedadlá a nižšia kapacita bez sparťanského usporiadania sedadiel 2+3, ako je to v druhej triede. Opäť nastala situácia, kedy som sa musel v mojej dobráckosti vzdať miesta pri okne v prospech staršieho pána, ktorý mal problémy s kolenom a tým pádom mu spôsobovala problémy v sedení tyčka držiaca stôl v jednej z dvoch štvoríc sedadiel vo vozni. Namrzene som si teda sadol k uličke a čakal na odchod. Cesta bola v istých miestach celkom zaujímavá, nakoľko na jednom z úsekov rovina zmizla a objavili sa mierne kopce, takže sme prešli aj cez dolinu jednej z riek. Impozantný bol príchod do Kyjeva, kedy človek prechádza vlakom cez Dneper a v diaľke vidí gigantickú sochu Matka vlasť. V Kyjeve som mal zhruba 4 hodiny na prestup, no do mesta ma to vôbec nelákalo. Navštívil som teda notoricky známu prevádzku občerstvenia, ktorú som našiel oproti kyjevskej hlavnej stanici pri múzeu. Po obede som sa ešte zastavil v spomenutom múzeu, ktoré za tým charkovským výrazne zaostáva, avšak naúčtujú vám tam aj fotografovanie. Zostatok času som využil na dokúpenie zásob do vlaku a pobral som sa na nástupište k vlaku 14, v ktorom bol zaradený aj priamy vozeň do Košíc. Ako som si tak zamyslene kráčal po nástupišti popri vlaku, pri mojom vozni som začul pobavenú otázku: Zase vy? Zhodou okolností môj vozeň sprevádzali tie isté dežurné, s ktorými som pred necelými dvoma týždňami cestoval z Košíc do Kyjeva. Po radostnom zvítaní sa som si zložil veci v kupé (tento raz si jedna dežurná všimla, že mám kľúč a kupé si zamykám, čo bolo sprevádzané potmehúdskym úškrnom) som sa pobral z tej pece na nástupište čakať na odchod a podeliť sa s mojimi kamarátkami o zážitky a cukríky z Ruska.

23.8.2018, Železničné múzeum v priestoroch žst. Kyjev pass. © Oliver Dučák

Po odchode sa ku mne z vedľajšieho kupé prikmotril jeden dedko Ukrajinec, ktorého som pohostil pivom. O chvíľu sa u mňa objavil ďalší s ďalším pivom. Takto popíjajúc a besedujúc nás našla po asi hodine jedna z dežurných, na čo sa dedkovia hneď, no márne pokúsili fľaše piva skryť (ja som sa o to vôbec nepokúsil). Keďže sme počas celej besedy disciplinovane a slušne sedeli v kupé bez nejakých cirkusov, iba výstražne vztýčila ukazovák a pohla sa ďalej. Jeden z dedkov sa po chvíli pobral spať, no ten druhý sa do môjho kupé po chvíli vrátil s (v mojom dialekte povedané) dvadecoškou Kozáckej rady (jedna z ukrajinských značkových vodiek). Tým sme si dežurnú na pár hodín pohnevali úplne, a tak som jej dal do večera času upokojiť sa. V jednej zo staníc (ak si dobre pamätám bola to stanica Kazatin) som ešte utratil posledné Hrivny za jedlo u bábušky a pobral som sa spať.

23.8.2018, ČS4-100 na čele vlaku 013K vezúci priamy vozeň z Kyjeva do Košíc v žst. Kyjev pass. © Oliver Dučák

Ráno som sa zobudil niekde za stanicou Sianki, odkiaľ som pozoroval východ Slnka v malebnom Užockom priesmyku. Pozorujúc miestnu krajinu a dediny som usúdil, že sa tu od prvej ČSR zastavil čas. Pomalým tempom sme sa cez ostré oblúky doknísali do Užhorodu, kde som sa začal pripravovať na pasovú kontrolu v Čope. Tam nám tentoraz všetky pasy zobrali hneď po príchode vlaku, čím zapríčinili naše dvojhodinové uväznenie vo vozni počas preväzovania podvozkov. Tesne pred odchodom Os 8861 sme svoje pasy dostali naspäť. Kontrola na slovenskej strane bola bezproblémová. Po príchode do Košíc som svoje ukrajinské kolegyne chcel pozvať na kávu, no prekvapilo ma ich odmietnutie spôsobené tým, že sa o pol hodinu vracajú do Kyjeva. Počas pobytu v Košiciach upratovali vozeň, s čím začali už pred príchodom do Košíc. Takto teda 5 dní v kuse pendlujú medzi Kyjevom a Košicami, keďže som sa od nich dozvedel, že majú turnus 5 dní v robote a 5 dní doma. Obávam sa, že za takéto pracovné nasadenie nedostanú ani 300€, keďže podľa mojich informácií, ktoré mám od mojich známych z Ľvova patrí u UZ k najepšie plateným radovým železničiarom rušňovodič a aj ten údajne zarába v prepočte priemerne len okolo 270€ (neočakávam, že sa to za rok od obdržania tej informácie zmenilo). Tak som im teda poprial veľa šťastia a po krátkej rozlúčke som sa pobral domov.

Mapa precestovanej oblasti (červená - tam, zelená - späť)

Túto dovolenku by som zhrnul zhruba takto: Za 12 dní som prešiel zhruba 8000 kilometrov. Počas tejto cesty som natrafil na úžasné miesta a stretol som plno úžasných ľudí. Mimo Fínska ma miestni po zistení, odkiaľ som skoro okamžite brali za vlastného, čo som najviac pocítil práve v Rusku. Verím, že sa mi tieto miesta a týchto ľudí podarí navštíviť ešte niekedy v budúcnosti. Za celé trvanie dovolenky som nezažil jediný konflikt s kýmkoľvek, ak nerátame ten pokus o okradnutie v kyjevskom metre na začiatku cesty. Celá cesta ma stála približne 800,00€, čo považujem za veľmi nízku cenu vzhľadom k množstvu prejdených km, nadobudnutých zážitkov a navštívených miest (šetril som si na to vyše pol roka). Ak by niekoho zaujímali ubytovacie zariadenia (všetky v centre mesta), v ktorých som spal, môžete si ich pozrieť na týchto odkazoch:

• Abrikos Hostel Lubyanka, Moskva (7,00€/noc)
• Sweet Village Hostel Ligovskiy, Sankt Peterburg (7,00€/noc)
• Station Hostel, Charkov (6,00€/noc)

Úvodná snímka: 22.8.2018, Železničné múzeum v Charkove © Oliver Dučák