Keď sa oxid uhličitý zmení na pomaranč

Kto hádal najväčšie útočisko nezávislej trakcie, domov „pigľajzní“ a „baterkáčov“, dovozcu oranžového exotického ovocia alebo menej presne producenta pancierových vlakov, dopravný uzol na juhu stredného Slovenska či sídlo deviatkového HSS, tak hádal správne. Uznal by som však aj Zvolen. Ideme na výlet do zvolenského depa.

Pár rokov späť bolo dobrým zvykom vyraziť v septembri na výstavu lokomotív do Zvolena. S tým úzko súvisela nutnosť presvedčiť otca alebo starého otca aby ma tam vzal. To však až také ťažké nebolo. Viac snahy bolo nutné prejaviť pri presviedčaní starého otca, bývalého rušňovodiča, aby ma vzal do depa len tak, „mimo sezónu“. To bolo možné len cez leto, keď nebola doma v pláne žiadna práca a zároveň stopercentná istota, že domov sa nevrátime už osprchovaní. Slovami starého otca: „Neplánuj, schytíme sa a pôjdeme.“

Domáci stroj počas výstavy lokomotív v roku 2011

Ak všetko klaplo, tak sme v predom nevytipované ráno sadli do ktoréhosi doobedňajšieho rýchliku smer Zvolen osobná stanica a išlo sa. Za zmienku stojí zloženie výpravy: starý otec – vedúci, ja – nadšenec, brat – brat, stará mama – opatrovateľka. Cesta ubehla rýchlo, za počúvania spomienok vedúceho a ukazovania zaujímavých miest mihajúcich sa v okne. Po príchode do Zvolena vyťahujem z puzdra fotoaparát a na osobnej stanici padnú prvé snímky. Pri filme s počtom okienok 36+1 však bolo treba dobre rozmýšľať čo odfotím, s SD kartou už ani nie.

Jedno z vozidiel hodných aj obetovania filmového okienka.
MVTV 02-23 „LUCKA“ na osobnej stanici

Po zastavení sa v stánku s občerstvením vyrážame na cestu do depa, už po vlastnej ose. Prechádzka cez mestský park si vyžiada zastávku pri replike pancierového vlaku, 1 fotka, ide sa ďalej. Prechod cez most pod zámkom poskytne skvelý výhľad na náš cieľ. Pre mňa pomalým tempom sa konečne dostávame k vchodu do depa. Vedúci sa rozhoduje pre prienik popod stavadlo č.5, opatrne prechádzame cez triangel. Popri prechode vedúci zdôrazňuje zásady bezpečnosti: „Nebehaj, neloz na rušne, nestúpaj na chrbát koľajnice.“ Ocitáme sa v depe.

Stavadlo č.5

Pred tým než sa rozbehneme depom musím podotknúť jednu vec. Sprvu som fotil rušne len vtedy ak som chcel zachytiť niečo nezvyčajné, alebo keď som chcel zachytiť konkrétny náter, ktorý som následne aplikoval na svoje papierové modely vyrábané vo vlastnej réžii. Čísla a dátumy som začal zbierať až neskôr a kompozícia a pod. je stále dosť otázna, hlavne pri menej obľúbených typoch.

Takže stojíme pred budovou strojmajstrov a ja neviem kam skôr ísť, eR-nuly alebo hranica? Vedúci má predstavu, že proste ideme len ďalej, ako na prechádzke. Tento omyl mu však rýchlo vyvraciam. Vyrážam teda k hranici, tu stávajú „pigľajzne“, neskôr „esá“ a „laminátky“ a dnes už skoro nič. Ešte pár záberov pri pieskárni a ide sa k eR-nulám. Tam je už cítiť, že sme v motorovom depe.

Nie tak dávno pri hranici depa, „pigľajzne“ 210 007 a 210 012

Vedúci ma však zbrzdí, ideme skôr navštíviť strojmajstrov.

„Daj mi niečo odviezť.“
„Vedúci! A ty čo tu robíš?“
„Ale, prišli sme to tu poobzerať.“
„Tu už nieto veľmi čo obzerať.“

Alebo:

„Dobrý deň.“
„Pán dôchodca, čo vy tu? Dám ti nejakú mašinu?“
„Nie, prišli sme to tu poobzerať, že by sme to tu kúpili.“
„Tie vraky? Počuj, koľko si už na dôchodku?“
„No pár rokov to už bude.“
„No, mne ešte toľko ostáva.“
...
„Tak mi ideme, drž sa.“
„Aj vy.“

A rôzne podobné dialógy. Netrpezlivo vychádzam von, vedúci je skutočný majster napätia. Preňho denný obraz je pre mňa niečo výnimočné. Fotím rušne stojace v okolí eR-núl (Po prezretí mojich foto-fondov som zistil, že eR-nuly sú pre mňa vcelku príťažlivým miestom.). Vedúci aj s opatrovateľkou, ktorá tiež istú dobu robila na železnici, sa zatiaľ zhovárajú s ktorýmsi bývalým kolegom.

ER-nuly alebo klietka na „papúchy“?

752 018 v priestore eR-núl

Po obehnutí a vyfotení všetkého čo tu bolo vystavené ideme na pochod v tvare ruského P okolo presuvne. Pár pohľadov na rušne odstavené ďalej od eR-núl, vodný odpor, depoposun v žltej, až sa dostávame k nádržiam s naftou a koľaji vrakov. Mojou veľkou slabosťou boli rozmlátené drevené vozne, zhorené rušne, či vraky všeobecne. Kým som ja vbehol do „raja“, vedúci si zapaľuje cigaretu a brat oznamuje opatrovateľke, že má smäd. To „potešilo“ fajčiaceho vedúceho, nakoľko vodu má v batohu on, a batoh je kameňom úrazu a zdrojom násilia. Z extázy ma vytrhne opatrovateľka s nanúteným doplnením tekutín.

757 006 v tieni vodného odporu

Vrakovisko, zhoreným strojom je podľa všetkého 753 147

Po občerstvovacej zastávke pokračujeme po druhej strane presuvne k hale opráv. Vedúci mi ukazuje sústruh dvojkolí a vysvetľuje ako to funguje. Až sa dostávame k srdcu depa – dielňam. Tu mi však vedúci opäť predostrie svoj skvelý plán. Pôjdeme cez dielne rovno k malej točni. Týmto by sme však vynechali všetko čo stojí na boku haly opráv, preto trochu upravím tento plán a nasmerujem výpravu skôr na bok, s tým, že do dielní sa potom vrátime. Tu toho už veľa nestojí, na čo reaguje vedúci poznámkou, že v minulosti, keď prišiel do depa z výkonu, tak bolo problémom vôbec niekde odstaviť stroj.

„Ceckaňa“ 751 129 na sústruhu dvojkolí

Neodmysliteľná súčasť nehodového vlaku, žeriav EDK-300 292, oproti boku haly opráv

Po vnútenej prechádzke sa vraciame k vstupu do haly od presuvne. Z haly sa ozýva oceľové dunenie a klepkanie, výkriky či povely mechanikov, tichý zvuk navijaku žeriavu, vrzgot vozíkov a iné zvuky, ktoré sa vám spájajú s dielňami. Majstri v dielňach na nás pozerajú s údivom, naša výprava totiž nevyzerá ani ako inšpekcia a ani ako rušňová čata. Kým ja fotím, vedúci si podá ruky s pár chlapmi. Hovorí, že veľa tvárí je už nových, no stále sú tu aj tí, s ktorými robil. Občas mi niečo vysvetlí, popri tom ako obchádzame rozobrané rušne.

Jeden z miestnych „štamgastov“, 736 016

A nejaké to retro 80’s, 751 114 v hale opráv

Po prehliadke rušňov v dielňach a inšpekcii dodržovania BOZP ideme k východu. Keď prechádzame okolo pracoviska zámočníkov a elektromontérov, vedúci spomenie, že dakedy tu bývalo viac ľudí, dnes tam nie je nikto. Pred opustením haly sa však ešte stavíme v kováčskej dielni. Tu sa nachádza skoro vždy niekto s kým sa vedúci pozná. Je to taká malá dielnička s vyhňou a bucharom, zariadená vcelku útulne. Tu si na chvíľu dáme oddych, vedúci prehodí pár slov a až potom sa dáme na cestu k malej točni, cestou mi vedúci dáva do pozornosti budovu riaditeľstva, kde pracovala opatrovateľka, no ja už bežím s fotoaparátom k točni.

Pohľad na malú rotundu

Po malej rotunde ostáva už iba jedno miesto, ktoré sme doposiaľ nenavštívili – veľká rotunda či zadná točňa. Vedúci sa samozrejme stavil na stavadle pri malej točni, kde mal opäť bývalého kolegu. S bratom a opatrovateľkou naňho čakáme vonku. Konečne vychádza von, ide sa k veľkej točni. Cestou sa začínajú míňať ďalšie okienka filmu a na točni samotnej cítiť, že číslo 36 je skutočne malé. Tu sa zbierajú vraky, ale aj prevádzkové lokomotívy, no neskôr sa z veľkej rotundy stáva útočisko pre historické rušne, ktoré opatruje KHT. Vedúci spomína na časy, keď ešte depo nebolo oplotené, rotunda sa tiahla ďalej ako dnes a rušne odchádzali na výkony aj z tejto strany depa. Pre mňa čosi nepredstaviteľné. Výprava opäť dopĺňa pohonné hmoty, zatiaľ čo ja znižujem počet prázdnych okienok filmu. Treba si však ešte čosi pošetriť na nákladnú stanicu.

Budúci príspevok Slovenska do Légiovlaku, o ktorý sa postará KHT

Už zvolenský „štoker“ asi predstavovať netreba

„Tak Miško, napíš nám vzorec oxidu uhličitého.“ Miško pri tabuli: CO.
Učiteľ: „To je Cé-nula?“ Vždy keď uvidím tento stroj,
tak si spomeniem na túto vtipnú scénku zo školy

Tak, ešte nám ostáva asi šesť okienok filmu k dobru. Opúšťame depo a ide sa na koledu. Pod mostom pre peších som totiž zazrel pár zaujímavých rušňov, takže na stanicu sa ide popod most čím si koledujeme u zelených „človeče nezlob se“ o odľahčenie peňaženky. Vedúci však predpokladá, že nič také nehrozí a vedie celú exkurziu cez koľajisko za ďalšími úlovkami. Predpoklad je správny, posledné okienka míňam na traťové stroje odstavené na okraji stanice, tie sú v tej dobe pre mňa tiež dosť zriedkavé. 36-ka padla a nám už ostáva iba čakať na vlak a popri tom zjesť rožky, ktoré pripravila opatrovateľka.

Posunujúci „malý čmeliak“ 742 326 aj napriek usilovnej práci skončil pod mostom

Pozornosť vždy pútali zváračky na okraji stanice, v popredí PRSM3-086

Tu už je však definitívny koniec nášho výletu. Rožky už došli, vedúci dofajčil cigaretu a už prichádza osobný vlak smer domov. Veselo nastupujeme dnu, ja už v duchu rozmýšľam o sume, ktorú bude nutné vynaložiť na vyvolanie fotiek a vtedy si uvedomujem, že ešte mám bonusové okienko. Ako ho využiť? Odfotím mňa a výletníkov aby mala dcéra vedúceho radosť, že som spravil aspoň jednu fotku vhodnú do rodinného albumu? Určite nie.

Tu je príklad jednej vysoko kvalitnej snímky, asi z Vlkanovej

Radšej odfotím super kvalitný záber z okna vlaku, ktorý sa bude vyznačovať skvelou kompozíciou a vysokou ostrosťou. Tak možno zase na ďalšom výlete.

Úvodná snímka: „Okane“ pod zvolenským zámkom. 6.9.2018