Veľká balkánska odysea vol.3 (Časť 1: Zdolávanie výluk v puszte)

Na začiatok dovolenky sme posledný týždeň pred odcestovaním čakali mierne napätí, nakoľko sa Saši objavil na nohe absces, ktorý bolo potrebné rozrezať, čo predstavovalo nečakanú a hlavne neželanú komplikáciu. Vďaka rýchlemu zásahu nášho zdravotníctva (tentoraz so šťastným koncom) a Sašinej drsniackej a dobrodružnej povahe (nejaká týždeň stará, jeden a pol centimetra hlboká a tri centimetre dlhá nezašitá operačná rana na predkolení nie je ani náhodou dostatočný dôvod neriskovať zhoršenie stavu, a preventívne ostať doma), sme ale 13.7.2022 vyrazili ranným vlakom EC 189 Hornád, mieriac do stanice Budapest keleti pályaudvar, odkiaľ sme plánovali pokračovať vlakom IC 732 Napfény do Szegedu. Náš vlak ale utrpel mierne meškanie, pravdepodobne kvôli sledu vlakov na jednokoľajnom úseku Hidasnémeti - Felsőzsolca, čo nám ukrojilo z času potrebného na presun do stanice Budapest-Zugló, kde sme chceli na IC 732 nastúpiť. S možnosťou meškania a straty prípoja som ale rátal a práve preto som naplánoval odchod z Košíc už prvým ranným vlakom, nakoľko sme potrebovali stihnúť NAD (ak to číta osoba odbornej terminológie neznalá, NAD = náhradná autobusová doprava) zo Szegedu do Kelebie a následne osobný vlak do Subotice.

13.7.2022, 431 372 v žst. Budapest keleti pu ©Oliver Dučák

Nakoľko sme ale Saši kúpili na webe H-START akciový lístok START EUROPA SK, ktorý je viazaný na konkrétne vlaky, musel som vo vlaku vyhľadať vlakvedúceho so žiadosťou o vydanie potvrdenia o meškaní vlaku, aby sme daný lístok mohli použiť aj na nasledujúce vlakové spojenie. Vlakvedúceho elektronické zariadenie ale nedokázalo stiahnuť informácie o meškaní vlaku, ktoré by mi vytlačil, preto ma po asi desiatich minútach zápasu so svojou “popkou” odkázal na osobnú pokladnicu na konečnej. Vrátil som sa teda na svoje miesto sledujúc vývoj situácie. Ešte na predmestí Budapešti som v hlave prehodnocoval možnosť objednávky taxíka, avšak keď sme sa pomalým tempom začali presúvať okolo vchodového návestidla stanice Budapest keleti pu zhruba pätnásť minút pred pravidelným odchodom IC 732 zo stanice Zugló, usúdili sme, že bude jednoduchšie a menej stresujúce, ak sa predsa len zastavíme v pokladni po spomínané potvrdenie a pokračovať budeme ďalším vlakom. V Szegede sme aj tak mali dostatočnú časovú rezervu.

V staničnej budove na keleti, v ktorej stále prebieha jej rekonštrukcia sme si teda z automatu pri pokladni vytiahli lístoček s poradovým číslom a čakali, kedy na nás príde rad. Medzitým sa s nami dala do reči jedna pani z Ukrajiny idúca do Bukurešti. Medzi rečou sa nás spýtala, či nevieme, či vlak, ktorým chcela ísť do Bukurešti v daný deň naozaj ide. Profesionálna deformácia z práce sa u mňa prejavila naplno a tak od nás pani po chvíli odchádzala aj s papierikom, na ktorý som jej po maďarsky napísal všetko, čo chcela povedať pokladníkovi a čo som bol pri mojich znalostiach maďarského jazyka schopný preložiť (niet nad legendárnu neochotu Maďarov komunikovať v inom jazyku – to sa už ale v niektorých prípadoch mladej generácie veľmi pomaly, ale isto mení k lepšiemu).

13.7.2022, Po príchode do žst. Szeged ©Oliver Dučák

Konečne, po zhruba dvadsiatich minútach čakania, prišiel rad aj na nás. Saša z praktických dôvodov ostala na chodbe na lavičke strážiť batožinu, zatiaľ čo ja som sa vydal k pokladni vybaviť potrebné tlačivo. Mojej maďarskej kolegyni ale systém z nejakého dôvodu tiež štrajkoval. Číslo vlaku jej do potvrdenia systém umožnil napísať, názov východzej stanice vlaku jej ale neumožnil napísať ani v slovenskej verzii (Košice), ani v maďarskej (Kassa). Vyriešila to teda svojsky. Číslo vlaku v hlásení ponechala, avšak namiesto trasy Košice - Budapest keleti do potvrdenia uviedla Budapest-Zugló - Szeged. Potvrdenie som si rozpačito prevzal a pobral sa za Sašou, skladajúc potrebné vysvetlenie vlakvedúcemu nasledujúceho vlaku v maďarčine pre prípad, že by ho údaje na potvrdení o meškaní vlaku zmiatli.

Autobusom sme sa teda prepravili ku stanici - respektíve zastávke - Budapest-Zugló, kde som si uvedomil, že na nasledujúci vlak – IC 704 Arányhomok - potrebujeme aj povinné miestenky. Tie som urýchlene zakúpil prostredníctvom aplikácie H-START. Do odchodu vlaku nám zostávalo necelých pätnásť minút. Po jeho príchode sme zaujali svoje miesta a upadli do prerušovaného spánku. Kontrola cestovných dokladov našťastie prebehla bez komplikácií, keďže vlakvedúci patril medzi chápavých jedincov. Ani sme sa nenazdali a už sme vystupovali v konečnej stanici Szeged, kde sme mali do odchodu NAD do Kelebie zhruba hodinu času. Tú sme využili na zahnanie hladu v neďalekom bistre pri kruhovom objazde.

13.7.2022, ukážka vozového parku dopravného podnuku v Szegedu ©Oliver Dučák

Zastávka NAD sa nachádza, ako to už je zvykom, pred staničnou budovou. Na zhruba päťdesiatkilometrovom úseku zo Szegedu do Kelebie sme sa odviezli gumokolesovým premiestňovadlom značky Volvo. Cesta ubehla pomerne rýchlo a po hodine cesty sme už hrkotali na úzkej hlavnej ceste v obci Kelebia smerujúc na miestnu železničnú stanicu. Na nej nás privítal transparent informujúci o čínskych investíciach do železničnej infraštruktúry v Maďarsku a Srbsku a dokonca sme natrafili aj na skutočných Číňanov v helmách dozerajúcich na – v danom momente – neprebiehajúce práce. Na tretej koľaji nás už čakala jednotka rady 711 srbského štátneho dopravcu SrbijaVoz, od ruského výrobcu Metrovagonmaš. Pohodlne sme sa v nej usadili čakajúc na hraničnú kontrolu. Tá prebehla bez komplikácií. Hneď na to nás načas vypravili do stanice Subotica. Vďaka vysokému plotu z ostnatého drôtu (alebo žiletkového?...na detail som nezaostril), ktorý bol postavený z iniciatívy maďarského premiéra Viktora Orbána počas migračnej krízy v rokoch 2015 a 2016 je prechod cez hraničnú čiaru veľmi zreteľný. Plot je dokonca opatrený bránou, ktorou je uzavretá železničná trať a ktorú tým pádom musia pohraničné orgány otvoriť, aby tadiaľ mohol vlak prejsť.

 Po príchode do Subotice náš vlak najprv zastavil pár desiatok metrov od nástupíšť, aby mohla prebehnúť hraničná kontrola. Srbi sa od roboty pretrhnúť nešli a jediné drobné zdržanie predstavoval akýsi mladý Ind, ktorého pas si zobrali na bližšie preskúmanie, kvôli vízam. Colník sa k nám neobťažoval prísť. Po prebehnutí hraničnej kontroly bola súprava prepustená na nástupište, aby mohli cestujúci vystúpiť (pri tejto hraničnej kontrole mi neunikol fakt, že sa v mojom pase ocitla srbská vstupná pečiatka hneď pod vstupnými pečiatkami z Ruskej Federácie z roku 2018 napriek tomu, že mnohí pohraničiari veľmi radi načnú pečiatkou nové stránky v pase, nad čím som sa v duchu pousmial – naši srbskí bratia sa skrátka nezaprú – alebo to tak možno pripadá iba mne).

13.7.2022, Ospalá atmosféra na autobusovej stanici v Subotici ©Oliver Dučák

V stanici Subotica sme sa u službukonajúcej pokladníčky informovali o ceste na autobusovú stanicu, nakoľko je na úseku Subotica – Novi Sad železničná doprava zastavená bez náhrady - tiež by ma zaujímalo, aké množstvo práce tam pri súčasnej hustote dopravy má. Napriek tomu, že je možné do Noveho Sadu cestovať vlakom cez Sombor, z praktických dôvodov sme sa rozhodli cestovať linkovým autobusom. Autobusová stanica je od tej železničnej nanešťastie vzdialená asi kilometer, čo síce ďaleko nie je, ale kombinácia horúčavy, ťažkých batohov na chrbte a u polovice výpravy aj rozrezanej nohy, predstavovalo nepríjemnú komplikáciu.

Autobusová stanica v Subotici je krásnym indikátorom toho, že sme sa ocitli v obkolesení tvrdej balkánskej reality. Extrémne zanedbaná budova vyvoláva v človeku neochotu vstúpiť do nej. Pred odchodom autobusu sme si ešte museli poctivo vystáť rad pred osobnou pokladnicou, nakoľko nákup cestovných lístkov nebol cez internet možný a o pol hodinu sme už vyrážali pravidelným autobusom do nášho cieľa pre tento deň - Noveho Sadu - všetko podľa plánu. Cestou som sa skontaktoval s vojvodinským Slovákom Veľkom, u ktorého sme mali cez portál couchsurfing dohodnutý nocľah, aby mi zaslal inštrukcie potrebné na dostavenie sa na jeho adresu.

13.7.2022, JŽ 51-007 na pomníku pred zrekonštruovanou žst. Novi Sad ©Oliver Dučák

Autobusová stanica v Novom Sade je našťastie hneď vedľa tej železničnej, kam sme sa pobrali hneď po príchode, nakoľko Saša potrebovala cestovný lístok na cestu z Noveho Sadu do Belehradu a na nočný vlak z Belehradu do Baru, na ktorom sme chceli vyraziť nasledujúci deň. Ležadlá na nočný vlak sme mali zakúpené prostredníctvom Rezervačného pracoviska ZSSK, s ktorým pravidelne spolupracujem pri mojom cestovaní vlakmi, na ktoré nie je umožnený výdaj rezervácií z KVC, a ktorého zamestnankyne ma ešte nikdy nesklamali (týmto by som kolegyne aj rád pozdravil). Keďže ale na cestovné lístky z druhej do tretej krajiny nie je v pokladnici ZSSK možné uplatniť žiadnu zľavu, rozhodol som sa, že cestovný lístok na tento úsek zakúpime Saši v Srbsku, nakoľko v takom prípade za lístok zaplatíme iba 21,00€. Ku pokladni som pristúpil s malou dušičkou, očakávajúc konflikt so srbským pokladníkom. Potom, čo som mu ukázal doklady a upresnil, ktorý mi ešte chýba, mi na moje prekvapenie bez zbytočných rečí okamžite vydal požadovaný cestovný doklad (najprv do príslušného programu naťukal trasu, potom vložil do tlačiarne PÚT - presne účtované tlačivo - na ktoré vytlačil doklad a následne ešte predaj zaúčtoval v registračnej pokladnici v osobitnom zariadení - hotový pravek). Jeho už aj tak temná tvár potemnela, keď som mu oznámil, že chcem platiť kartou (tento moment bol sprevádzaný pokladníkovým hlasným komentárom ,,Kartica, u p**ku materinu.”), nakoľko to znamenalo, že po obsluhe dvoch elektronických zariadení pri výdaji jedného cestovného lístka sa musí načiahnuť za tretím - platobným terminálom. Po zaplatení a skontrolovaní údajov na cestovných lístkoch, som sa teda pre istotu rýchlo odpratal ku Saši, aby sme si zavolali taxík, ktorým by sme sa odviezli k Veľkovi. Pred odchodom na taxík som ešte vybral nejaké Dináre z bankomatu a následne sme sa pobrali nejaký pohľadať.

13.7.2022, Potulky centrom Noveho Sadu ©Alexandra Michelčíková

Na náš príchod už Veľko čakal pred svojim bytom. Hneď po príchode sme sa trošku osviežili a ošetrili Sašinu ranu, nakoľko tá vyžadovala každodennú výmenu drenáže. Po všetkých týchto úkonoch nás Veľko zobral na prehliadku večerného Noveho Sadu. Tentoraz som pri hľadaní ubytovania prostredníctvom couchsurfingu použil inú stratégiu hľadania nocľahu a namiesto oslovenia konkrétnej osoby som vycapil verejný oznam, že by sme radi stretli nejakého miestneho Slováka, nakoľko nás oboch zaujíma, ako si žijú potomkovia našich krajanov vo Vojvodine. Ponuku sme dostali práve od Veľka, čo považujem za ohromné šťastie, nakoľko sa Veľko angažuje v miestnom slovenskom spolku a na svoj slovenský pôvod je patrične hrdý. Prehliadku mesta sme ukončili v rusínskej krčme. Rusíni patria tiež k národom, ktoré obývajú Vojvodinu. Nárečie panónskych Rusínov je ale výrazne odlišné od tých karpatských, ktorí žijú na území Slovenska a viac sa podobá na šarišský dialekt slovenčiny. V miestnej krčme som natrafil na mapu východného Slovenska, kde boli označené obce, v ktorých bolo možné v priebehu časov dávno minulých natrafiť na príslušníkov rusínskeho etnika na Slovensku. Najväčším prekvapením pre mňa bolo to, že som na danej mape našiel moju rodnú obec Trebejov, čo som nezabudol miestnemu osadenstvu oznámiť. Zvyšok večera sme strávili príjemným rozhovorom nad chmeľovou polievočkou zo Zaječaru. Po skonzumovaní niekoľkých pív sme sa pobrali naspäť k Veľkovi spať. Na druhý deň nás čakala dlhá cesta.

Úvodná snímka: 13.7.2022, 711 077-6 na R 341 v žst. Subotica ©Oliver Dučák