Návšteva RD Nové Zámky (II.časť – postrehy z cesty domov)

Tak sme to skúsili v miestnej staničnej reštaurácii, ktorá nás celkom milo prekvapila svojou útulnosťou a hlavne pestrou ponukou jedál. Zvolili sme si len menšie občerstvenie, lebo do odchodu vlaku nám ostávala necelá polhodina. Posedenie bolo natoľko príjemné, že sme ani nezbadali, ako rýchlo uteká čas a tak sme akurát na poslednú chvíľu stihli náš prvý vlak s odchodom 11.55 do Komárna – samozrejme behom.

Súpravu s dvomi vozňami Bdt ťahala domáca laminátka 240.098. Usadili sme sa v zadnom vozni a nenechali sa ničím rušiť. Iba Wlacho si odskočil odfotiť každú stanicu, v ktorej sme zastali. Dokonca mu pri tom pomohol aj sprievodca, keď zdržal výpravcu, aby to všetko v poriadku stihol. Ani nie polhodinová cesta ubehla rýchlo a už sme vystupovali v Komárne, kde sme mali dve hodiny do odchodu ďalšieho vlaku do Dunajskej Stredy.

Vybrali sme sa teda k železničnému mostu cez Dunaj. Cestou sme fotili to, čo nám prišlo do cesty. Odstaveného kocúra 742.002, mechanické návesti, či mechanické závory pri zastávke Komárno-závody. Odtiaľ to už bol len kúsok k Dunaju, ale celodenné chodenie sa začínalo prejavovať stále väčšou únavou a tak dunajská hrádza sa približovala veľmi pomaly. Konečne sme dorazili k mostu, ktorý spajá náš breh Dunaja s maďarským v Komárome. Naša radosť bola o to väčšia, že po pár minutách prechádzal mostom nákladný vlak s laminátkou smerujúci na Slovensko. Náš príchod k mostu bol načasovaný ako keby sme to mali vopred dohodnuté. Ešte zopár záberov mosta zblízka a už sme sa museli ponáhľať na vlak, na zastávku Komárno-závody. Celkom nás pobavil oznam o zatvorenej výdajni cestovných lístkov.

Dosť ťažko sme si ju vedeli predstaviť otvorenú, keď zastávka je len obyčajná plechová búda. O chvíľu šli dole závory a v diaľke sa objavil prichádzajúci vlak. Len čosi na ňom nesedlo. Bola to súprava 810+011+011+810 ťahaná kocúrom 742.038. Márna bola naša snaha dostať sa do zadného vozňa, posledné dva boli proste zamknuté. O to väčšie bolo naše prekvapenie, že vlak bol dosť zaplnený, ale miesto na sedenie sme predsa len našli. Vo vozni radu 011, v ktorom sme sa viezli boli zrekonštruoavné sedadlá potiahnuté látkou, ale o nejakom zlepšení komfortu cestovania sa ani trochu hovoriť nedá. Odhliadnuc od sedenia 2+3 nám akosi chýbali opierky na hlavy a to by sa nám veru zišli. Únava nás dosť začínala premáhať. O to horšie, keď je takáto súprava nasadená na vlak, kde vôbec nemá čo robiť.

Dve a pol hodiny alebo skoro 100 km v takom vlaku musia odradiť od cestovania aj tých najväčších fanúšikov železnice. Nás neodradili, možno aj preto, že sme šli zatiaľ len po Dunajskú Stredu. Hoci sme vedeli, že ďalej nás čaká to isté. Cesta ubiehala dosť rýchlo, len občas sme nechápavo krútili hlavami nad zbytočne dlhými pobytmi v niektorých staniciach, nakoľko sme sa so žiadnym vlakom nekrižovali. Po vyše hodinovej ceste sme boli v Dunajskej Strede. Pio so Šľachtičnou a Kokom sa šli občerstviť do neďalekého stánku a ja s Mayom a Wlachom sme šli pofotiť všetko, čo stálo na stanici. Mali sme asi polhodinu do odchodu ďalšieho vlaku do Bratislavy. Okrem 751.075 s kontajnerovým vlakom nás zaujal hlavne hektor 721.1551 v netradičných farbách. Ale najviac špagát natiahnutý zo strojovne po zábradlí do kabíny a priviazaný na kus dreva. Vôbec sme netušili na čo to je, ale rušňovodič nám to celkom ochotne vysvetlil. Išlo o provizórne riešenie pokazenej regulácie otáčok motora zo stanovišťa rušňovodiča. Taktiež sme sa dozvedeli, že rušeň patrí vlečke miestneho cukrovaru, keďže logo majiteľa časom odpadlo.

Medzitým odpojili kocúra z nášho bývaleho vlaku a urobili z neho náš ďalši vlak v radení 810+011+011+810. Opäť so zamknutými poslednými dvoma vozňami. Dosť nepochopiteľne sa preváža vozeň a naštartovaný motor, uzamknuté a prázdne, nejakých 95 km. Ako ubiehala cesta a pribúdalo cestujúcich, dva vozne prestávali kapacitne stačiť. A tak sa nejakí cestujúci objavili aj v zadných vozňoch. Otvorili si ale zrejme nasilu – asi nejakí miestny zvyk. Nikto sa však nad tým zvlášť nepozastavoval. Už sme si mysleli, že nás vôbec nič nemôže prekvapiť, ale mýlili sme sa. Zopár dlhších pobytov na stanici bez križovania sme si už ani nevšímali. Ale ten posledný v Bratislave-Novom Meste stál za to. Desať minút státia bolo o to horších, že keby ich nebolo, tak Wlacho stihne vlak na Trnavu a neminie ho len o nejaké štyri minúty. Takto mu zamával na výhybkách a musel čakať hodinu na ďalší.

Myslím si, že ako fanúšikov železnice, nás to neodradilo od ďalšieho cestovania vlakom, ale či si takéto skutočnosti získajú nejakých zákazníkov medzi bežnými cestujúcimi možno pochybovať. Ešte raz sa chceme Dodovi poďakovať za zorganizovanie celej návštevy a prehliadky RD Nové Zámky, bez ktorej by sa neuskutočnila ani táto cesta.