Jaklovce - Zastávka

Ďalšie informácie

Železničná zastávka Jaklovce  leží v km 4,160 trate ŽSR č. 173 Červená Skala - Margecany. Má obrubníkové nástupište v dĺžke 250 m, prístrešok pre cestujúcich. Elektrické osvetlenie. Zastávka nie je obsadená.

Obec Jaklovce leží v severovýchodnej časti Slovenského Rudohoria , v doline rieky Hnilec. Územie, na ktorom Jaklovce vznikli, daroval ako donáciu gelnickému mešťanovi Jekulovi ( resp. Hekkulovi ) uhorský kráľ Ladislav IV. ( po matke nazývaný Kumánsky) v roku 1282. V darovacej listine sa toto územie spomína ako neosídlený les a kráľ ho vyňal z rozsiahleho chotára kráľovského mesta Gelnica.
( Listina je v plnom znení uverejnená v diele I. Borsa : Regesta regnum stirpis Arpadianal 11/2 - 3, s. 295, č. 3162.)

       O 10 rokov neskôr v roku 1292 sa prvýkrát spomína mladá obec Jaklovce.
V tom čase už má aj malý kamenný kostol v ranogotickom slohu, ktorý bol zasvätený sv. Antonovi Pustovníkovi.

    Vzhľadom na to, že Jekul získal územie na osídlenie na základe šľachtickej donácie (daru) a nie ako lokátor-šolýs, začal na tomto území uplatňovať uhorské zvykové právo a nie nemecké právo gelnických mešťanov. Jekul sa stal nielen zakladateľom Jakloviec, ale aj zakladateľom zemianskeho rodu Jekelfalussyovcov.     
     Nevyjasnené majetkoprávne vzťahy medzi Jekelfalussyovcami a Gelnicou viedli k potýčkam, ba aj k ozbrojenej výprave gelničanov proti Jaklovciam a následnému vypáleniu dvoch drevených zemianskych kúrií. Do sporu musel zasiahnuť samotný uhorský kráľ Ludovít I. z rodu Anjouovcov.

       V roku 1344 sa obec spomína v listine ako Jakulova ( Jekulova ) obec ( villa Jekel, Jekelfalva ). V roku 1560 sa uvádza pod nemeckým názvom Jokelsdorf.
V roku 1598 je známa pod názvom Jekelfalwa a mala 36 domov, čo na vtedajšie pomery možno chápať tak, že patrila na Spiši k pomerne veľkým obciam. V roku 1787 tu stálo 72 domov a žilo 708 obyvateľov. Obec spočiatku patrila rodine Jekelfalušiovcov, potomkom zakladateľa obce Jakula ( niekedy sa uvádza aj ako Hekul ). Od 16. storočia tu mali svoje majetky okrem nich aj iní šľachtici. V roku 1722 v obci postavili kaplnku zasvätenú sv. Jánovi Nepomuckému.

       Správu obce mal na starosti richtár a 2 - 4 prísažní. Boli volení z radov miestneho obyvateľstva so súhlasom zemepána. Riešili drobné delikty v obci, dohliadali na daňové povinnosti jej obyvateľov.

       V priebehu stredoveku Jaklovce striedali svojich feudálnych vlastníkov. Tak napr. uhorský kráľ Matej Korvín dáva v roku 1460 Jaklovce Imrichovi Zápoľskému.
V roku 1553 dostal Jaklovce do vlastníctva Alexander Thurzo. Po vymretí Thurovcov v roku 1636 jaklovský majetok získali Csákyovci.

      Poslední feudální vlastníci vyvíjali v obci bohatú stavebnú činnosť. V časti obce nazývanej Hušták okrem hospodárskych stavísk vybudovali v klasicistickom slohu jednopodlažný kaštieľ. V roku 1726 vybudovali liehovar. Ešte v prvej polovici 20. storočia sa v ňom pálil lieh zo zemiakov. ( Obe stavby boli asanované v čase budovania Ružínskej priehrady.)
 
  V druhej polovici 18. storočia vybudovali v obci ďalší kaštieľ v tzv. tereziánskom baroku. Staviteľ bol totiž ovplyvnený viedenským stavebným ruchom z čias Márie Terézie. Kaštieľ bol postavený ako jednopodlažná dvojkrídlová budova s pôdorysom v tvare písmena L. poniže kaštieľa vybudovali žrebčín ( na mieste terajšej čerpacej stanice pohonných hmôt) Posledným prejavom stavebnej aktivity Csákyovcov bola rozsiahla renovácia barokového kaštieľa na začiatku 20. storočia. Kaštieľ bol vtedy zrekonštruovaný a v centrálnej časti prestavaný na dvojpodlažnú budovu.  
 
     Do sídelného vývoja obce v 60-tých rokoch 20. storočia výrazne zasiahla výstavba vodného diela Ružínskej priehrady. V zátopovej oblasti Jakloviec zostalo 106 rodinných domov.
 

K tomuto traťovému objektu sa nenašli žiadne prílohy.