Miestna železnica Plešivec – Slavošovce

Vybudovaním železničnej trate Bánréve – Rožňava – Dobšiná v roku 1874 bola vyriešená doprava len v jednom zo stredísk železiarskej výroby Gemera. O vyriešenie dopravy sa uchádzali aj ďalšie dve strediská a to údolie rieky Štítnik a údolie rieky Muráň. V týchto strediskách sa železnice budovali o dvadsať rokov neskoršie a z prostriedkov zmobilizovaných u miestneho obyvateľstva.

Pre získanie prostriedkov na stavbu železnice Plešivec – Slavošovce sa v roku 1892 utvorila účastinná spoločnosť „Miestna dráha v údolí rieky Štítnik účastinná spoločnosť“ (Csetnekvolgyi helyi érdekú vasut részvénytársaság) s účastinným kapitálom 1 055 200 zlatých (po prepočítaní na koruny 2 110 400 korún). Sídlom spoločnosti bola Budapešť a jej stanovy boli schválené 30. septembra 1893. Trvanie spoločnosti sa počítalo na 100 rokov. Účastinná spoločnosť vydala 3 série účastín:

• 3 184 kusov kmeňových v hodnote 318 400 zlatých
• 7 025 kusov prioritných, zlosovateľných v hodnote 702 500 zlatých
• 343 rezervných v hodnote 34 300 zlatých
• spolu 10 552 účastín v hodnote 1 055 200 zlatých

Najviac účastín zakúpila Gemer-Malohontská župa, Slavošovské papierne, železiarsky podnikateľ Sárkány, mestečko Štítnik a ďalšie účastiny kúpili miestni živnostníci a obchodníci.

O túto železnicu bol veľký záujem medzi politikmi i bankármi. Na zakladajúcej schôdzi spoločnosti bolo prítomných viac poslancov uhorského snemu, redaktor vládneho časopisu Nemzet (Národ), zástupca hamburgských bankárov Burchard a ďalšie osobnosti. Za predsedu spoločnosti zvolili hlavného župana Ladislava Hámoša, za popredsedu podžupana Ladislava Bornemiszu, za členov správnej rady boli z miestnych podnikateľov zvolení Maxmilian Sárkány, Pavel Sontág a Jozef Sulyovský a ďalšie osobnosti. Predsedom dozornej rady bol zvolený Július Bodnár. Koncesiu na prevádzkovanie železnice dostal Rafael Neumann, ktorý stavbu zadal novoutvorenej spoločnosti „Uhorská stavebná účastinná spoločnosť pre výstavbu miestnej dráhy v údolí rieky Štítnik“.

Zástupcovia dodávateľskej stavebnej spoločnosti vytvorenej zvlášť pre túto stavbu prišli v lete 1893 so štábom inžinierov a odborníkov do Štítnika. Vytýčili trasu železnice, vypracovali projekty a onedlho začali prichádzať aj prví robotníci zo stavby železnice Plešivec – Muráň, ktorá sa už dokončovala. Vyvlastňovanie pozemkov tu šlo bez ťažkostí. Trať bola 24 km dlhá, mala 8 staníc a 2 zastávky. Práce začali už v lete 1893 a pokračovali veľmi rýchlo. Vykonávali sa ručne, jediným pomocníkom na stavbe bolo niekoľko koní a v záverečnej fáze pri pokládke zvršku malé parné lokomotívy na rozváženie štrku. V rekordnom čase jedného a pol roka bola stavba pripravená na odovzdanie. Kolaudačná komisia začala pracovať začiatkom novembra 1894 a pretože nijaké závažnejšie nedostatky nezistila, k slávnostnému otvoreniu železnice došli aj úradní zástupcovia Ministerstva dopravy, hlavný župan Hámoš ako aj predseda učastinnej spoločnosti, zástupcovia miest a obcí do Plešivca 12. novembra 1894.
Členovia komisie a hostia nastúpili za zvukov Rákocziho pochodu do pripraveného vlaku vyzdobeného zástavami a kvetinami a vlak sa vydal na cestu do Slavošoviec. Každá stanica bola vyzdobená a na každej čakali zástupy ľudí, predstavenstvá obcí, školské deti a ľudia z okolia, ktorí prišli vlak pozdraviť. Všade sa rečnilo a školské deti spievali. Prvá zastávka bola v Paškovej, druhá v Kunovej Teplici. V Štítniku úradní hostia z vlaku vystúpili, zhromaždené obyvateľstvo ich srdečne vítalo a pozdravovalo, potom prešli špalierom, ktorí pre nich vytvorili miestni hasiči a po prejave richtára vlak pokračoval v ceste na Roštár, Ochtinú, Rochovce a na konečnú stanicu Slavošovce. Tu vlak čakal najväčší húf ľudí, všetci zamestnanci papierne, mnoho ľudí z obce a z okolitých obcí a školská mládež. Tu hostia z vlaku vystúpili, spísala sa zápisnica o prevzatí stavby a tu bol aj slávnostný obed, na ktorom zdravicu predniesol Pavel Sontág.

Dňom 13. novembra začala na trati riadna prevádzka. Denne šli dva osobné vlaky z Plešivca do Slavošoviec a dva zo Slavošoviec do Plešivca. Technickú prevádzku železnice riadila správa štátnych železníc, ktorá viedla aj účtovanie príjmov a nákladov na prevádzku, ináč trať spravovala správna rada účastinnej spoločnosti. Na tomto sa nič nezmenilo ani po roku 1918. V roku 1918 získala zahraničná železničná rentová banka vo Frankfurte nad Mohanom 65 % účastín účastinnej spoločnosti miestnej dráhy. To na situácii nič nemenilo a v roku 1919 trať prevzali Československé štátne dráhy do svojej správy. Sídlo účastinnej spoločnosti bolo preložené z Budapešti do Bratislavy, predsedom správnej rady spoločnosti sa stal Dr. Moric Mezei.

Miestna dráha Plešivec – Slavošovce bola len slabšie využitá. Napr. v roku 1914 prepravila 75 708 osôb (210 denne) a 94 333 ton tovaru. Boli to hlavne železiarske, papierenské a drevárske výrobky. Železnica vykazovala každý rok čistý zisk 50 až 90 tisíc korún a účastinárom platila dividendu od 6 do 10 korún za účastinu, len v rokoch 1920 a 1942 táto trať nevykázala zisk, ale stratu (okolo 20 tisíc korún). Predsedom správnej rady účastinnej spoločnosti sa v roku 1927 stal Dr. Adolf Soukup a v roku 1939 Ing. Aladár Dérer.

Trať Plešivec – Slavošovce bola v novembri 1938 medzi Štítnikom a Kunovou Teplicou preseknutá štátnou hranicou. Severnú časť železnice spravovali Slovenské železnice a južnú Maďarské štátne železnice. Na právach majiteľa účastinnej spoločnosti sa tým nič nezmenilo. Z tohto dôvodu sa rozhodnutím vlády Slovenského štátu začalo s výstavbou trate, ktorá mala spájať Slavošovce-Revúcu a Tisovec. Táto trať nakoniec po II. svetovej vojne ostala nedostavaná, i keď bola na 80 % dokončená. To je, ale iná kapitola. Účastinná spoločnosť Miestna dráha v údolí rieky Štítnik zanikla v roku 1945 znárodnením, prevádzka však pokračovala a pokračuje dodnes. Samozrejme v oklieštenej podobe, keď od roku 2003 je tu osobná doprava zastavená. V pracovných dňoch tu jazdí jeden pár Mn vlakov. Väčšiu časť záťaže tvoria vozne pre papiereň v Slavošovciach. I tu je však rapídny nárast kamiónovej dopravy a tak budúcnosť železničnej dopravy v tomto krásnom kúte Gemera je otázna.

Stručná charakteristika trate:

Je to jednokoľajná, neelektrifikovaná, 24 km dlhá trať vedúca pod najvyšší vrch Stolických vrchov-1477 m vysokú Stolicu. Je romanticky kľukatá. Priemerné promile stúpania je 9,69. Za žst. Ochtiná železničná trať stúpa už väčšinou nad 20 promile. Najvyššie stúpanie je 25 promile. Max. traťová rýchlosť je 50 km/hod. Výhybky v jednotlivých staniciach tejto trate sú väčšinou staršieho typu, t.j. stupňové a tvar koľajníc A, položené sú na oceľových podvaloch. Je ich spolu 21 kusov, ku ktorým patria ešte 3 kusy novšie – pomerové, tvar koľajnice S49, na drevených podvaloch. Tieto sa nachádzajú v žst. Slavošovce. Spolu je tu 14 mostných objektov a 53 priepustov.