Okolo Dobšinskej Ľadovej Jaskyne (II. časť)

O trištvrte na osem už vystúpení na Červenej Skale sme čakali na ďalší osobák, na ktorom ako jedinom nechodia 812-ky, ale najnovšie motorové vozne ZSSK radu 840. Keďže sme mali asi 45 minút, kým príde 840-ka zo Zvolena, využili sme tento čas pofotením celého okolia stanice. Najväčšou zmenou od mojej poslednej návštevy na Červenej Skale, čo je asi rok dozadu, je práve čerstvo dokončované vyvýšené nástupište na hlavnej koľaji, ktoré konečne umožní nastupovať a vystupovať ľuďom do vlaku bez väčších problémov.

Potom sme hľadali bývalé depo s točňou, ktoré je už dnes poriadne zarastené trávou. Vďaka starým stĺpom osvetlenia to nebol problém zistiť, kde sa nachádzala točňa. Stanica dýchala pokojným nedeľným ránom, len zopár odstavených nákladných vozňov čakalo na naloženie dreva po minuloročnej kalamite. Okrem nás a bežných cestujúcich tam bola skupina študentov zo Škótska, ktorý cestovali po Európe a keď nás videli ako sme fotili, opýtali sa či je našim koníčkom niečo ako v Británii obľúbený trainspoting.

O 8.26 na minútu presne prichádzala 840.003 po poslednej zmene už ako priamy MOs 7312 Zvolen os.st. - Červená Skala a my sme v nej odišli o 8.32 tiež priamym MOs 7347 do Zvolena, ale len po Brezno. Tu sme chceli vyfotiť jedni z posledných prevádzkovaných rušňov radu 753 u ZSCS a iné odstavené rušne v bývalom RD.

To sme ešte ani netušili, že naša cesta do Bratislavy bude nakoniec trvať takmer celých 14 hodín. Otázka, či by sme nemohli ísť cez Kremnicu a Hornú Štubňu nás hneď nadchla. Stačilo pozrieť v cestovnom poriadku možné prípoje a keď sedeli, možno lepšie ako priamou cestou, tak sme sa dlho nepotrebovali rozhodovať. V Brezne sme sa rozlúčili s Mirom, ktorý pokračoval ďalej domov a nás čakali necelé tri hodiny do odchodu ďalšieho osobáku. Prehliadka depa netrvala dlho, lebo pre ďalší lejak to nebolo možné. Ale čo bolo treba, sme pofotili.

Tesne pred dvanástou nás čakal pristavený MOs 7436 s prototypom 812.001 a dvoma prívesnými vozňami 011. Usadili sme sa do posledného, aby sme mali výhľad cez zadné špinavé a mokré okno. O 12.01 sme sa vydali do Banskej Bystrice. Veľkú zábavu musel z nás mať sprievodca, keďže MartinTT s wlachom na každej stanici vystúpili a rýchlo odfotili každú stanicu. Fotky sa už objavili v galérii staníc. V Slovenskej Ľupči sme vystúpili viacerí, aby sme si odfotili križovanie s Os 7439, ktorý ťahal zvolenský okuliarnik 750.185.

O 13.10 sme vystúpili v Banskej Bystrici a rozlúčili sme sa s MartinomTT, ktorý šiel ďalej domov cez Vrútky. Rýchlo sme prestúpili do Os 7305 z Vrútok s okuliarnikom 750.148, ktorým sme pokračovali do Zvolena. Užívali sme si pohodlie vozňa BDmee, asi najpohodlnejšieho počas celej cesty. Zato na najkratšom úseku. Cestou sme pozorovali ako pokračujú práce na elektrifikácii traťového úseku Zvolen – Banská Bystrica. Po príchode do Zvolena sme narýchlo doplnili zásoby jedla, veď nás čakal ešte riadny kus cesty.

O štvrť na tri sme sa pohli v Os 7506 zo Zvolena. Tri vozne ťahal ďalší okuliarnik 750.272. Viezli sme sa opäť pre zmenu v poslednom vozni Bt, aby sme mohli fotiť trať prezývanú Slovenský Semmering s krásnymi tunelmi a hlbokými zárezmi a odvážnymi násypmi. Pomaly sme stúpali do najvyššie položenej stanice na trati – do Kremnických Baní vo výške 775 m n.m., odkiaľ trať už ďalej klesá. Vystúpili sme na konci jednokoľajného úseku v Hornej Štubni. Odtiaľ má trať dve koľaje až do Vrútok.

Nastúpili sme do ďalšej motorky 810 s jedným prívesným vozňom, ako ináč, dozadu do prívešáku. Tentokrát sme ale cez špinu na okne nevideli takmer nič. Cesta nás natoľko unavila, že sme si podaktorí aj zdriemli a tak sme čochvíľa vystupovali v Prievidzi. Tu nás už čakal pristavený R 1520 Tríbeč s bratislavským okuliarnikom 754.084, tak sme sa rovno usadili vo vlaku. Keďže sme mali skoro 50 minút čas, šlachtičná si šla uvariť na nakladaciu rampu špagety, urobili sme zopár záberov a už sme čakali na odchod nášho posledného vlaku. Cesta ubiehala bez nejakých mimoriadností. Štyri minúty pred ôsmou hodinou sme dorazili do Galanty a Pio sa rozhodol, že prestúpi do Považana, ktorý nás predbiehal, keďže to má z hlavnej stanice bližšie domov. Na Považan stačilo privesiť na koniec laminátku, náš rušeň musel prejsť z jedného konca vlaku na druhý, tak to trvalo dlhšie. Chvíľu po Považanovi sme sa vydali na posledný úsek cesty aj my. Na predmestí vystúpili šlachtičná s wlachom a ja s kokom sme sa šťastne doviezli až do Petržalky.

Cesta to bola dlhá, ale stála za to. Zaujímavosťou je tiež, že celú cestu sme my dvaja s kokom ani raz nepoužil vlak ťahaný elektrickým rušňom. A tak mi iné neostáva, len sa tešiť na ďalšiu akciu so super zážitkami a zaujímavé cestovanie.