2 noci v ukrajinských vlakoch (I. časť)

Ostatné vlaky, napr. rýchliky je možné nájsť na stránke www.peozda.net. Síce som mal pochybnosti, či tie vlaky skutočne jazdia tak ako je napísané, ale ten cestovný poriadok naozaj sedí a je to neoceniteľná vec, keďže v staniciach sú len odchody vlakov, takto je možné vedieť presne, kde sa vlak práve nachádza, čo je veľmi dôležité najmä v noci. Jediná nezrovnalosť je v tom, že v tomto CP pri mnohých staniciach je namiesto časového údaja len pomlčka, čo som si vysvetľoval ako to, že vlak tam nezastavuje, ale vlak stojí naozaj všade. A s takýmito presnými údajmi sa dá veľmi dobre naplánovať cesta (samozrejme v rámci možností nie príliš častého vlakového spojenia). Vlaky navyše jazdia načas, maximálne do 10 minút meškania. Odchody vlakov z niektorých staníc a cenník cestovného som zaradil do fotografií.

Zo Žiliny sme vyrazili v nedeľu. Použili sme R 605 Dargov. Tento vlak síce premáva až do Čiernej nad Tisou, my sme však vystúpili už v Košiciach a pozreli si mesto, pretože by sme v Čiernej aj tak nemali čo robiť (vlak na Ukrajinu odchádza až večer). Z Košíc do Čiernej sme pokračovali vlakom Os 8809. Hneď po našom príchode som si všimol vlak zložený z rušňa radu 163 a motoráčika 810. Dozvedel som sa, že je to služobný vlak do Čopu pre zamestnancov železníc. Vo vlaku prebieha klasická kontrola dokladov a colná kontrola. Asi za trištvrtehodinu sa 810-ka vracia sama naspäť, opäť so železničiarmi, ktorí sa vracajú z Ukrajiny. Po siedmej prišiel trocha zmeškaný rýchlik z Kyjeva do Bratislavy. Z Čiernej tento vlak odchádza zmeškaný už o 15 minút. Zrejme je to dosť časté, že sa tento vlak nestihne za tých 50 minút pobytu v stanici skontrolovať, opäť mal niekto problémy s dokumentami. Colník navyše preliezol aj celú lokomotívu. My konečne nastupujeme do nášho vlaku Os 8856 do Čopu s odchodom 20:15. Je to rýchlikový vozeň, ktorého polovicu tvorí služobný oddiel. Okrem nás dvoch sú vo vlaku len tri ukrajinské ženy, takže kontrola v zložení dvaja policajti, traja colníci v civile a traja uniformovaní colníci je v početnej prevahe. Je zaujímavé, že kedysi so sebou policajti nosili vreckové počítače, teraz si len opisujú nejaké údaje z pasov na lístočky. Na rozdiel od predošlej skúsenosti tentoraz sprievodca ešte v stanici skontroluje lístky a potom opäť nastúpi do rušňa a odchádzame.

Pri strážnej veži hneď za hranicou vlak zastaví a do vlaku nastúpi mladý ukrajinský pohraničiar, ktorý svojou postavou vzbudzuje rešpekt a policajtka. Tá nám rozdala imigračné kartičky, ktorá vypisujeme. Popri tom sa stále ozýva nejaké hlásenie a brechot policajných psov. Po chvíli sme sa zase pohli a prišli sme do stanice Čop. Ešte počas cesty sa stihla celá pasová kontrola, takže v Čope sme vystúpili bez akejkoľvek ďalšej kontroly. Je zaujímavé, že naši policajti si údaje z pasov opisujú na papierové lístočky, zatiaľ čo ukrajinská policajtka disponovala malým vreckový, počítačom. A čo je na miestne pomery veľmi nezvyklé, bola celkom prívetivá a nepôsobila tak sovietsky stroho, takže celá cesta cez hranicu bola úplne pohodová (o tom, aká protivná bola cesta nasäť, napíšem ďalej). Tentoraz sme v obrovskej tmavej staničnej budove nestretli žiadnych vekslákov (nepochybujem však, že by nebol najmenší problém nejakého okamžite zohnať), ich služby sme ani nepotrebovali, lebo v staničnej budove je otvorená zmenáreň („obmin valjuty“). Zmenili sme peniaze a presunuli sme sa do druhej, novej staničnej budovy, kde sa predávajú lístky na prímestké vlaky („primiski pojizd“). Pani v pokladnici nám vydala lístok s upozorením, že je na ňom síce napísaná stanica Dibravka, ale že to platí až do Solotviny. Tiež nás upozornila na to, že v stanici Koroleva je „peresjadka“ a 2,5 hodinová prestávka. Lístok Čop-Solotvina stál 4,10 UAG, čo je okolo25 Sk za cca 160 km trať! Ešte lacnejšie to vychádza v porovnaní s cestovným do Užhorodu, kde lístok stojí 1,75 UAG, pričom ide asi o osemkrát menšiu vzdialenosť. Jednoznačne je teda výhodnejšie cestovať na dlhšie úseky. Na piatu koľaj nám akurát prišiel vlak 6556 z Užhorodu do Mukačeva. Je to motorová jednotka, ale aj tak pre to platí zaužívaný výraz „električka“. Mnoho ľudí v ňom necestovalo. Pri pozorovaní krajiny som toho aj tak veľa nevidel, lebo máloktorá ukrajinská obec má (fungujúce) verejné osvetlenie, takže až na pár svetielok je možné vidieť len ako-tak osvetlenú stanicu a za ňou skôr len tušiť obrysy domov. Tieto prímestské vlaky nemajú žiadne označenie smeru jazdy, v pochybnostiach je preto dobré opýtať sa miestnych.

Po polhodine sme prišli do stanice Batevo. Tu sa z hlavnej elektrifikovanej trate s smere na Mukačevo a ďalej do vnútrozemia odpája trať bez elektrickej trakcie cez Korolevo, Chust, Teresvu až na rumunské hranice a do Solotviny, kde trať končí. Máme polhodinu čas na prestup. V Bateve bolo veľa cestujúcich, mnohí pokračovali vlakom do Mukačeva. Za pozornosť stojí návšteva miestneho WC, je to taká búda s nápisom „M“ a „Ž“ na každej strane a vnútri sú len 2 diery, ktoré sú skoro po okraj naplnené nevábnym obsahom. Samozrejmosťou je roj múch a príšerný zápach, v noci je to navyše úplne ponorené do tmy, takže riziko spadnutia niekam je dosť veľké. WC takéhoto typu sú aj na ostatných menších staniciach. Trocha problematické je označenie staníc, meno stanice je totiž len na jednej tabuľke a nie z každej strany staničnej budovy ako u nás, naviac v noci niekedy absolútne neviditeľný. Zaujímavosťou je dvojjazyčný nápis na stanici Berehovo, popri ukrajinskej verzii je aj maďarský názov Beregszaszag.

 23:05 prišiel vlak 6588 do Koroleva. Hoci podľa cestovného poriadku sa to tvári ako jeden vlak až do Solotviny, treba v Koroleve vystúpiť a počkať si na ďalšiu súpravu. Nastúpili sme  a po čase sme sa uložili na spánok, keď sme videli, že tak činia aj ostatní spolucestujúci (tzn. natiahli sme sa na tej drevenej lavici, keďže šírka UZ vozňov to umožňuje). Samotné ukrajinské vozne sú veľmi zaujímavé  - drevené lavice poskytujú rovnako pohodlné sedenie ako taká jednotka 810. WC je len v prvom a poslednom vozni elektrickej alebo motorovej jednotky a väčšinou býva v tureckom prevedení, niekedy s klasickou misou, avšak doska sa nedá odklopiť, takže je to jedno. Voda alebo papier samozrejme nie sú a v noci sa tam nesvieti (aspoň ja som mal to šťastie). Napriek všade prítomným nápisom „Ne smititi“ v celom vlaku nie je ani jeden odpadkový kôš, takže odpadky sa jednoducho hádžu na zem alebo z okna (preto je životunebezpečné vykláňať sa z okna inde ako na začiatku vlaku). Nápisy „Ne paliti“ a „Ne kuriti“ majú tiež len čisto formálny význam, pretože všetky vlaky sú de facto fajčiarske. Je dobrým zvykom fajčiť pri dverách vozňa (špaky buď na zem alebo z okna), ale nič sa nestane, ani keď niekto fajčí uprostred vozňa (nadránom sme sa zobudili na veľký chlad, keďže partia chlapov pri nejakej hre o peniaze fajčila o závod a otvorili niekoľko okien). Niektoré vozne sú trocha „reko“ – majú osadené plastové okná, také ako sa normálne dávajú na domy. Väčšina kľučiek je však aj tak už vytrhaná, takže pri vysokej vonkajšej teplote a cca 30 km/h rýchlosti je vo vlaku na nevydržanie až od neskorých nočných hodín.

Celkovo vlaky jazdia veľmi pomaly, v priemere odhadom tak 30 km za hodinu. Rozdiel je v rozbehu, elektrické majú veľmi prudký rozbeh, v motorových naopak inak ako zrakom ani nemožno zistiť, že sa vlak pohol, lebo sa rozbieha veľmi pomaly a nehlučne. Zaujímavé je, že sprievodcovia u nás nedávajú rušňovodičovi alebo výpravcovi znamenie pripravenosť na odchod, ani sa nevyklonia z vlaku. V elektrických vlakoch pred zavretím dverí sa ozve výstražný signál a v motorových rušňovodič zatrúbi a nato zavrie dvere. Výpravcovia majú v ruke taký malý biely terčík s čiernym orámovaním, v noci len zdvihnú zelené svetlo (nemávajú s ním ako u nás). Popri trati, najmä pri priecestiach sú strážne domčeky, kde zriadenec dáva znamenie prechádzajúcemu vlaku – počas celého prejazdu drží vo vystretej ruke žltú palicu, v noci svieti svetlom (pokiaľ nie je na baterky, je napichnuté káblom z rozvodnej skrine). Prepravu v Zakarpatskej oblasti zabezpečuje Ľvovská železnica („Lvivska zaliznica“), len trať Rachov – Jasiňa v najvýchodnejšej časti oblasti obsluhuje Ivano-Fankivská železnica.

1:13 nadránom sme prišli do Koroleva a mali sme 2,5 hod. času. Je to stanica, kde odbočuje trať smrom na Djakovo a ďalej do rumunského Halmeu (CFR). Až z Čopu do Halmeu vedie aj trať s normálnym rozchodom, ktorá je „posadená“ do koľaje so širokým rozchodom. Do Rumunska žiaden osobný vlak nejazdí, len ráno a večer jeden vlak do poslednej ukrajinskej stanice Djakovo.

Tohto nočného pobytu v Koroleve som sa obával najviac, nemal som totiž ani tušenie ako to tam uprostred noci vyzerá – či je stanica otvorená, či tam niekto bude, či to nie je niekde uprostred poľa a pod. Našťastie to všetko dobre dopadlo. Čakáreň je otvorená non-stop, zopár ľudí tam čakalo na ďalší vlak (na Ukrajine totiž osobné vlaky jazdia aj cez noc, samozrejme s takýmito dlhými prestávkami a pod. a ľudia, ak sa chcú niekam dostať, musia takto stráviť aj deň a noc po staniciach a vlakoch, aby sa niekam dostali). Nie je to ani nebezpečné, našlo sa zopár ľudí, ktorým sa človek na prvý pohľad radšej vyhne, ale nakoniec sa zistilo, že sú vcelku slušní – buď sa chceli len rozprávať alebo chceli cigarety a po jednom odmietnutí to rešpektovali a nepokúšali sa otravovať ďalej ako napr. u nás. Asi po hodine sa dovalili nejakí mladí ľudia, podľa oblečenia a stavu zrejme z nejakej diskotéky. Keď už boli priveľmi hluční, prišiel ich skrotiť nejaký železničný policajt (vo všetkých staniciach, kde sme prestupovali, sme takýchto „železničných policajtov“ videli a naozaj dozerajú na cestujúcich a pravidelne sa medzi nich chodia prechádzať) a potom ešte pobudil pár spiacich ľudí a vynadal im, že na stanici sa nemá čo vyspávať. Na stanici je aj vodovod, vodu sme pili a nestalo sa nám nič. Sú tam aj rôzne stánky s občerstvením, tak ako na každej stanici a otvorené non-stop.

Po pol štvrtej pristavili vlak do Solotviny a my sme sa uložili k ďalšiemu spánku. Po čase sa začal vlak napĺňať, ale nebol plný. Za mestom Tjačev sa vlak priblížil k rumunskej hranici, je možné vidieť ukrajinské modro-žlté hraničné stĺpy a za riekou Tisou sa zdvíhajú rumunské hory. Za mestom Teresva odbočuje trať do Rumunska, pred hraničným mostom je plotom ohradený priestor, kde sa zrejme vykonáva kontrola. Podľa informácií z internetu tade premáva vlak do Rumunska, prechod však slúži len pre občanov Ukrajiny a Rumunska.

Pred pol siedmou sme vošli do Solotviny. Samotná Solotvina má 3 železničné zastávky, všetky sú však označené rovnako (to isté aj napr. v Chuste – „hlavná“ stanica a niečo ako „Chust-mesto“ sú označené rovnako – „Chust“). 6:39 sme dorazili na úplne konečnú stanicu v Solotvine, tu koľaje končia.

Pokračovanie nabudúce...

Foto: Jakub Ulaher a Blanka Ulaherová