2 noci v ukrajinských vlakoch (II. časť)

Podľa rady miestných sme sa vydali neurčitým smerom cez koľaje akejsi vlečky, ktorá vedie do areálu soľnej bane. Je skoro ráno, trocha zamračené a spolu s obrazom zdevastovaných baní a ťažobných zariadení to poskytuje hrôzostrašný pohľad. Nakoniec sme jazero našli, ale išli sme sa ešte pozrieť k rieke Tise, ktorá tu tvorí hranicu s Rumunskom. Po ostnatom drôte, vežiach a psoch ani pamiatky (nevideli sme ani výstražné tabuľky), tak sme sa nerušene pofotili a pokochali pohľadom do Rumunska. Pri jazere existuje niekoľko kempov a chatiek a hlavná pláž je platená, je to však len 1 UAG (dokonca s dokladom o zaplatení). Kúpanie v jazere možno odporučiť, síce to prostredie je možno trocha spartánske, ale tí, ktorí neboli pri Mŕtvom mori, môžu zažiť ten pocit nadnášania vo vode.

 Tesne po obede sme sa vydali na spiatočnú cestu. Na stanici je odstavená súprava lôžkového vlaku do Ľvova a nám o chvíľu prišla súprava, ktorou sme sa vydali na cestu do Chustu. Vo vlaku je príšerné teplo. Hoci súpravy týchto osobných vlakov nevezú jedálenský vozeň, o stravu je postarané originálnym spôsobom. Po vlaku sa totiž prechádzajú babky a predávajú všeličo možné – jedna banány, druhá chipsy, tretia nejaký domáci džús a pod.
 
15:20 sme prišli do Chustu, ktorý sme si vybrali ako zastávku preto, lebo večerný vlak na Slovensko by sme aj tak nestihli a trčať celú noc v Čope sa nám nechcelo. Aj keď je to okresné mesto, pôsobí skôr ako veľká dedina (nachádza sa tu zaujímavý bazár). Vrátili sme sa naspäť na stanicu a kúpili si lístky až do Čopu. Tentoraz bol pri ich predaji akýsi zádrheľ, pokladníčka nám ich nechcela vydať, tvrdila, že aj tak prestupujeme v Koroleve a Bateve, tak si ich môžeme kúpiť na ďalšiu cestu tam (hoci súčet cien by bol vyšší ako priamy lístok). Netreba sa vzdávať, nakoniec sme ju presvedčili. Je zaujímavé, že sa pokladníčka vždy opýta, či mienime použiť ten najbližší vlak (asi to má súvislosť s tým, že vo vlaku sprievodcovia lístky nijak neoznačujú, maximálne trocha pokrčia). Na stanici, tak ako aj na ostatných panuje čulý ruch (tak cez deň ako aj v noci) – ľudia s obrovskými taškami čakajú na vlak a po jeho príchode sa doňho snažia dostať celú svoju batožinu – vrecia s rôznym obsahom, vozík s pivom, zväzok akéhosi raždia, rôzne koše z prútia (jedna babka ich vlečie aj desať), samozrejmosťou je do vlaku natrepať bicykel. Stretávame ten lôžkový vlak, ktorý sme videli ostavený v Solotvine, je plný – soľné jazerá sú vyhľadávané Ukrajincami z celej krajiny. 18:39 nám konečne prišiel náš vlak 6589, zmeškaný asi o 10 minút.

Po asi polhodine sme prišli do stanice Korolevo (ktorú už tak dôverne poznáme v nočnom prevedení), kde tento vlak končí, aj keď podľa cestovného poriadku sa tvári ako priamy vlak. Je tu 80 minútová prestávka, tak sme sa prešli trocha po dedine. Zistili sme, že je veľká – v noci sme z nej nič nevideli, nebola tam ani jedna pouličná lampa. Na stanici zastavil aj miestny rýchlik („passažirskij poizd“) z Užhorodu, oproti osobným vlakom má mäkšie koženkové sedadlá a trocha vyššiu cenu. Slnko zapadlo a nám pristavili súpravu, v ktorej sme cestovali až do Bateva. Vo vlaku bolo neznesiteľne horúco, tri pootvorené okná (viac sa ani pri najväčšom úsilí otvoriť nedalo) vôbec nepomohli. V takej situácii sa dá len natiahnuť sa a spať alebo vystrčiť hlavu z okna a pozorovať stmievajúcu sa krajinu (samá kukurica, ani sopa po povestnej ukrajinskej pšenici), ja som striedavo praktizoval oboje. Vlak išiel strašne pomaly aj tam, kde boli mnohokilometrové rovné úseky. Vlak sa pomaly vyprázdňoval, až došiel na konečnú v Bateve skoro prázdny. Bohužiaľ miestna čakáreň nám neposkytla miesto na sedenie, keďže všetky lavice už boli obsadené cestujúcimi alebo aspoň ich objemnou batožinou. Podľa všetkého to boli obchodníci so všetkým možným. Keďže sa spúšťala už druhá noc bez normálneho spánku, hľadali sme iné miesto aspoň na sedenie. Sedenie na prvom peróne sme hneď zavrhli, jednak kvôli stále patrolujúcim železničný policajtom a hlavne keď sme videli ako sa po prvej koľaji dokáže nehlučne priblížiť obrovský nákladný vlak. Nakoniec sme objavili akúsi veľkú bedňu na konci nástupišťa, tak sme si sadli na ňu. Ja som ešte vybehol aj na mostík, ktorý vedie ponad celé koľajisko a je z neho pekný výhľad na celú stanicu.

1:10 nám konečne prišiel vlak 6513 z Mukačeva do Užhorodu, ktorým sme sa odviezli až do Čopu. Tu po prvý raz za celú cestu po Ukrajine nemám poňatia o tom, kedy nám ide vlak - osobný vlak do Čiernej nad Tisou. Podľa vytlačenej trasy z www.kvc.sk má odchod 03:46 a príchod 03:53, čo je na prvý pohľad nezmysel, keďže za 7 minút ten vlak do Čiernej prísť nemôže, ale povedal som si, že bude asi chyba v čase odchodu a my stihneme osobák do Košíc s odchodom 3:20. Pre istotu som sa išiel pozrieť do starej staničnej budovy, ale tam bol uvedený odchod 04:20. Po tretej hodine rannej sa náš vlak stále neobjavil, takže som sa začal pripravovať na to, že príchod domov sa minimálne o dve hodiny posunie. Z pristavenej slovenskej lokomotívy som videl vyliezať siluetu rušňovodiča (celá stanica v Čope je veľmi slabo osvetlená), tak som sa ho opýtal, kedy je vlastne odchod – odpovedal 04:20. Vida, tak predsa mal pravdu ukrajinský cestovný poriadok a nie náš (teraz je už tá chyba opravená). Vo zvyšnom čase som si ešte prezrel dvadsaťvozňový vlak z Užhorodu do Moskvy, celý radený z lôžkových vozňov RŽD. Len tak pre zaujímavosť som som sa opýtal jednej „dežurnej“, koľko vlastne stojí cesta do Moskvy a povedala, že nevie, koľko je to v hrivnách, ale je to asi skoro 1000 ruských rubľov (čiže približne okolo našej tisícky). Možno by stálo za to urobiť si výlet aj niekam ďalej, keďže tie ceny sú extrémne nízke, no problém by bol podľa všetkého s rezerváciami – kľudne sa môže stať, že vlak bude vypredaný na týždne dopredu. Samozrejme mnoho by zrejme vyriešil párdolárový úplatok pokladníčke alebo „dežurnému“...

Nakoniec mal teda náš vlak do Čiernej teda odchod 04:20. Chceli sme prejsť k pasovej kontrole, ale tam nás odmietli pustiť, pretože sme nemali označený lístok ich staničnou dátumovou pečiatkou. Pritom pred mesiacom o niečom takom nebolo ani pamiatky (je však pravda, že sme išli iným vlakom). Poslali nás „pasirovať“ k pokladnici č. 9, tam si za to ženská vypýtala 2 hrivny za každý lístok. Keďže sme už miestnu menu nemali, zobrala aj dolárovú bankovku a dokonca nám na to aj vydala povrdenie z registračnej pokladne. Keď som sa jej pokúšal vysvetliť, že naposledy po nás nikto nič nechcel, povedala, že táto povinnosť bola vždy (a akosi som sa jej tým dotkol tak, že nám skoro tie lístky odmietla potvrdiť). Síce je to malá suma, ale dosť to naštve, keď už človek nemá žiadne peniaze (našťastie sme mali ešte doláre). Pred pasovou kontrolou sme prešli okolo dvoch colníkov, ktorým cestujúci pred nami ukazovali naše batožiny, tak som sa ich opýtal, či aj my musíme,  na čo sa na mňa jeden z nich pozrel takým pohľadom, že z neho mráz prešiel po chrbte (pritom vôbec nič nepovedal, tak som nevedel ako si mám vyložiť jeho vôľu). Nakoniec sa nás iba opýtali odkiaľ ideme a zrejme boli s odpoveďou spokojní, keďže nás nechali bez všetkého prejsť. Popri našom vlaku sa vykonávala ešte aj pasová kontrola do Maďarska  pre rýchlik Moskva – Budapešť.

 Vo vlaku sme boli jediní Slováci (vlak je tvorený tým istým „poloslužobným“ vozňom čo ide na Ukrajinu predchádzajúci večer), inak cestovali len samé ukrajinské „obchodníčky“ s „pendlerskými“ vízami, ktoré k nám išli predávať najrôznejší tovar – napr. metly, cigarety a iné „harampádí“ dômyselne zabalené v mnohých objemných taškách. Vlak ešte pred odchodom dôkladne skontrolovali ukrajinskí vojaci, vozeň podľa toho tak aj vyzerá – vytrhané opierky, postúpané sedadlá, strop nad WC bol úplne vytrhnutý. Spolu s nami sa zviezol aj vojak a policajtka, ktorí vystúpili tesne pred hraničnou čiarou na kontrolnom stanovišti so strážnou vežou. Tam náš vlak chvíľu pobudol, kým vojak s baterkou preliezol celú lokomotívu a plazením sa pod vlakom zistil jeho nezávadnosť aj zospodu. Celé s tými silnými reflektormi to vyzeralo zvláštne. Po prechode hranice vlak zastavil opäť, aby mohla nastúpiť slovenská patrola. Po príchode do Čiernej sa pasová kontrola vykonávala vo vlaku, ale colná už nie – požiadali nás, aby sme prešli do obrovskej budovy colnice. Tam to istý čas trvá, kým colnící skontrolujú batožinu každej cestujúcej, nám len letmo prezrú, keď vidia, že ideme naľahko. Pri čakaní v rade som si všimol vyhlášky colného úradu, ktoré sú určené pašerákom – asi v nasledovom znení: „CÚ Čierna nad Tisou vyzýva vlastníka 4000 ks cigariet značky Marlboro, nájdených dňa 20.6.2005 v stropnom priestore vozňa v  rýchliku Dukla, aby sa dostavil dňa 1.7.2005 o 9:00 na prejednanie priestupku. Fyzická osoba si so sebou prinesie OP...“ No, snáď nemeškali...

Keďže sme vlak prišiel podľa ukrajinského a nie nášho cestovného poriadku, navyše meškal a colná kontrola zabrala tiež istý čas, nakoniec nám neostalo nič iné ako cestovať R 604 Dargov. Hoci zostávali ešte skoro dve hodiny do jeho odchodu, celí zničení sme sa uvelebili do odstavenej, resp. už pristavenej súpravy a spali sme až po Žilinu.

Celé cestovanie po Podkarpatskej Rusi z Čopu až na rumunské hranice a naspäť nás oboch dohromady stálo len 11 USD a to vrátane poplatku pri výjazde, hodovania v cukrárni a pod., pričom sme sa vôbec neobmedzovali.

Foto: Jakub Ulaher a Blanka Ulaherová