Okolo Dobšinskej Ľadovej Jaskyne (V. časť) - Cesta na východ

V sobotu nám upršané počasie nedovolilo uskutočniť všetky plány, preto sa malo o všetkom rozhodnúť v nedeľu ráno. Už prvé pohľady von z okna dávali tušiť, že to nebude o nič lepšie. A tak padlo definitívne rozhodnutie zbaliť si veci a pobrať sa domov. Nakoľko drvivá väčšina bola zo západu (ochádzala MOs 7452, o 7.19 hod. zo žst. DĽJ) ostal som v stanici napokon sám. Najbližší spoj na východ som mal až o 10.18 hod. (MOs 7457) a tak som sa rozhodol voľný čas využiť aspoň trochu zmysluplne.

Pani výpravkyňa, ktorá nemala akosi pochopenie pre naše konanie bola o niečo prívetivejšia a dokonca sa na jej tvári objavil i úsmev. Čoskoro nastalo striedanie zmien a s ním i oveľa zhovorčivejší výpravca, s ktorým som si výborne pokecal. Minúty ubiehali a ja som spoza okna  zbadal i náznaky slnečných lúčov a tak som sa rozhodol urobiť ešte zopár záberov budov na stanici. Vyšliapal som i na blízky kopec, odkiaľ som mal stanicu ako na dlani  a tak vznikli ďalšie zábery z miesta, kde deň predtým Pio točil kamerou. Nasledoval návrat dole, spojenie dvoch motorových vozňov 812.046-1+812.043-8 do vlaku 7457, rozlúčka so staničným personálom a presun na zastávku Stratená. Odtiaľ som sa peši vybral dokumentovať zvyšok našej plánovanej trate do Dediniek.

Za  zastávkou Stratená nasledoval  mostný objekt tvorený dvoma betónovými oblúkmi a kovovou konštrukciou ponad cestu vedúcu zo Stratenej do Rožňavy. Hneď za ním v oblúku sa objavil i  portál Stratenského tunela. Napriek tomu, že je celý v oblúku, vďake jeho malej dĺžke /105,06 m/ v ňom nebola až taká tma, takže sa dal prejsť i bez použitia baterky /neskôr som zistil, že by mi i tak nepomohla/. Za tunelom sa kaňon zúžil a skalný labyrint dával tušiť, že čoskoro bude nasledovať ďalší tunel. Tiahlym oblúkom som sa dostal až k portálu Hamrického tunela /dĺžka 300,24 m/. Nasledovala krátka príprava na jeho peší prechod, pri ktorej som zistil, že batérie sú takmer vybité a tak som musel byť veľmi opatrný, aby som ho absolvoval bez ujmy na zdraví. Pri východe z neho mi pohľad na hodinky vravel, že je treba pridať do kroku, ak chcem stihnúť os. vlak od Dediniek  pri mostoch, kde rieka Hnilec ústi do Palcmanskej Maše. Všade prítomné ticho začali prerušovať dopadajúce kvapky dažďa na vodnú hladinu. Počasie sa znovu ozvalo a dalo pocítiť svoju nadvládu.

Zrýchleným krokom som sa presunul k spomínaným mostom, urobil zopár záberov a vyhliadol si vhodné miesto na odfotenie 812. Čoskoro sa v diaľke ozval zvuk píšťaly a o chvíľku sa v diaľke objavila silueta motorového vozňa. Dážď naberal na intenzite, urobil som vytúžený záber a ihneď kontroloval svoj úlovok. Nebol som s ním ale spokojný, možno to spôsobilo zlé nastavenie parametrov, možno nedostatok svetla. Vrátil som sa naspäť na trať a pokračoval ďalej  v objatí vody  až do zastávky Dedinky. Prvý pohľad po príchode  zanechal vo mne dojem, akoby som sa ocitol     v  rozprávke o Spiacej Ruženke. Všetko pozatvárané, nikde ani živej duše a to v čase vrcholiacej turistickej sezóny. So skracujúcim sa časom do príchodu R 811 HOREHRONEC sa predsa len nejakí cestujúci objavili. Po jeho príchode som stihol urobiť ešte jeden záber a ponáhľal si nájsť miesto  v kupé.

Ani som sa nenazdal a vo dverách sa objavil sprievodca veselej povahy, ochotný zodpovedať na otázky mojich spolucestujúcich (v poslednej dobe si všímam zlepšujúci sa prístup vlakového personálu k cestujúcej verejnosti a toto bol jeden z nich). Prekvapenie ale malo pokračovanie, keď sa asi o 5 min. za ním vo dverách objavil kontrolór osobnej dopravy. Nakoľko všetko bolo v poriadku, nemal s nami veľa práce. Cesta ďalej už pokračovala bez prekvapení, len v Margecanoch som si vyfotil „Okuliarnika“ po príchode vlaku do stanice ešte pred odvesením. I napriek tomu, že som zo žst.  Dobšinská ľadová jaskyňa odchádzal s takmer trojhodinovým odstupom od zvyšku výpravy, domov som dorazil skôr a navyše za pekného slnečného počasia.