K moru na Ukrajinu (I. časť)

Posledný septembrový deň som teda namiesto do školy zamieril do ukrajinského Čopu. Celý deň pršalo. Bol som prekvapený, že aj v pracovný deň cestovalo dosť veľa ľudí na Ukrajinu. V Čope nás privítala naša už dôverne známa reálnosocialistická odbavovacia hala, z ktorej bol jeden francúzsky inžinier, s ktorým som sa dal vo vlaku do reči, očividne šokovaný. My sme si už tak nejako zvykli. Keďže do imigračnej karty som ako miesto pobytu uviedol Odesa, policajtka sa ma pýtala, kde tam budem bývať. Po pravde som jej povedal, že to ešte neviem, že niečo si tam už nájdeme, tak tam dopísala nejakú adresu, zrejme aby bolo úradne všetko v poriadku. Chvíľu sme museli odolávať vekslákom, ktorí boli v ten deň nezvykle doterní, vymenili sme peniaze a išli riešiť našu cestu ďalej. Prvé prekvapenie bolo, keď som sa pozrel na tabuľu s odchodmi vlakov – z predchádzajúcich ciest som si totiž pamätal, že vlak do Odesy jazdí v párne dni, ale chyba lávky – „po neparnych“. Už som si myslel, že si akurát pozrieme Užhorod a vrátime sa domov, ale v pokladni nám „devočka“ (naozaj, stará baba, ale každý cestujúci začal svoju požiadavku „devočka, pažalsta, mne nado...“) zistila spojenie s prestupom v Ľvove, čiže sme nič nestratili. Kúpili sme si hneď aj lístky pre cestu naspäť, tentoraz už priamym vlakom. Pred nami si jeden cestujúci z Kazachstanu kupoval lístok až do mesta niekam v kazašskej stepi s niekoľkými prestupmi a v pohode mu pokladníčka za pár minút vyhovela, čo ma zvádza k domnienke, že už v Čope je možné si kúpiť lístok kamkoľvek v bývalom ZSSR. Nebolo to ani drahé, cez Moskvu to vyšlo na nejakých 1200 Sk (!). S týmto zaujímavým človekom sme sa dali do reči. Bolo cítiť, že nejaký ten stakančok vodečky už v sebe má a rozprával o Kazachstane neuveriteľné veci – akú tam majú politickú demokraciu, prezident Nazarbajev je stelesnenie dobra, kto chce pracovať, ten pracuje, za pol Eura si u nás kúpime jeden chlieb, ale u nich osem, ako ich krajina kvitne, minimálny dôchodok je 300 USD, jablká sú také veľké, že ich piati nezjedia, atď. atď. Zaujímavé počúvať, najmä v porovnaním so správami o stave v tejto krajine. A Československo si samozrejme pamätal – v roku 1968 bol v Brne, ako inak ako vojak intervenčných vojsk.

Skoro sme nestihli odchod vlaku, pretože zo staničnej budovy som stále nevidel pristavený vlak, dovtedy ho vždy pristavili tak, že ho bolo vidieť. Ale náš kazašský známy sa v tom vyznal, preto sa radšej vyšiel pozrieť von a naozaj, ten vlak tam stál, o kus posunutý a pripravený na odchod. Tak sme nastúpili, bol to R 8 Dukla (nielen na Slovensku, ale aj na Ukrajine má takéto pomenovanie), ten, ktorým sme ráno prišli z Košíc, v Čope z neho odpoja slovenský vozeň a pripoja ukrajinské (jadro samotného R Dukla je tvorené jedným lôžkovým vozňom, ktorý ide po celej trase až do Kyjeva). Keďže sme lístky kupovali až na poslednú chvíľu, ušlo sa nám už len do triedy kupejnyj. Stálo to 24 hrivien, čo je cca 150 Sk. Za Mukačevom sa ozvalo hlásenie vlakového rozhlasu v ukrajinčine a ruštine, v ktorom sa oznamovalo, čo všetko je vo vlaku zakázané (stáť na prechodových mostíkoch medzi vozňami, fajčiť inde ako na vyhradených miestach, používať WC v staniciach a tuneloch) a odporúčania (nehrať hazardné hry a nepopíjať s neznámymi ľuďmi a pod.). V prípade problémov sa cestujúci môžu obrátiť na „načaľnika poezda“, ktorý sedí v dvanástom vagóne alebo na príslušníkov milície. Potom vyhrávali ruské pesničky, ktoré sa k tomu všetkému veľmi hodia a dotvárajú tú správnu atmosféru. Až do Ľvova vo vlaku veľa ľudí necestovalo, ľudia povystupovali v Karpatoch. Mali sme len dvoch spolucestujúcich, jedným bola babka s taškami plnými papriky a iných vecí, ktorá si sadla, vytiahla mobil a začala ďatlovať SMS-ku. Na chodbe som videl, že pohraničiar v uniforme, čo stál v Čope za nami v rade na lístky, si rýchlo našiel partiu kamarátov pri fľaši, najprv išiel po chodbe dosť neistým krokom a na koniec už len bezvládne ležal v kupé. Počas celej cesty stále pršalo, vo vlaku sa nekúrilo, tak prišiel vhod čaj, ktorý sme si pripravili z horúcej vody zo samovaru. Cestou cez Lavočne som si všimol, že od našej poslednej návštevy v tejto dedinke výrazne pokročili s prestavbou miestneho obchodíka.

Do Ľvova sme prišli už za stmievania sa. Ľvovská stanica je nádherná, čistá a v čakárni je veľká plazmová obrazovka, kde si môžu cestujúci krátiť čas pozeraním TV. Moc sme toho z Ľvova nevideli, pretože sme mali len hodinu času. Keď sme si prezreli stanicu, odobrali sme sa k nášmu vlaku. Bol to veľmi dlhý vlak Ľvov – Odesa, ktorý prevádzkuje tzv. Odesská železnica (zrejme organizačná zložka UZ, podobne ako napr. Ľvovská, Ivano-frankovská železnica). Dostali sme lístky do triedy plackartnyj (teda taký, čo nemá kupé – všetci cestujúci cestujú ako jedna veľká rodina), ale boli to už posledné miesta – na úplnom konci pri záchode a navrchu, na čo nás upozornila aj pokladníčka v Čope (až vo vlaku sme zistili prečo). Tu by bolo možno vhodné povedať niečo o ukrajinských vlakoch (je to však platné v celom ex-ZSSR i v Mongolsku). O poriadok vo vlaku sa starajú dvaja sprievodcovia (dežurnyj, provodnik, dežurnyj provodnik/provodnica), ktorí sa vo výkone svojej práce striedajú – prvý deň je jeden v uniforme, víta cestujúcich, kontroluje lístky a ten druhý zatiaľ spí a na druhý deň si to vymenia. Provodnici tiež majú metlu a vedro s vodou, takže dbajú aj o čistotu podlahy. Ich úlohou je aj prikladať vodu a drevo do samovaru – každý vozeň má totiž samovar, z ktorého si každý cestujúci môže nabrať vriacu vodu, čo je veľmi dobré na prípravu čaju či instantných polievok (preto si treba tento sortiment zobrať v dostatočnom množstve). Po odchode vlaku príde provodnik za každým cestujúcim a opýta sa ho, či si želá posteľné prádlo („budete brať postel?“). Nie je to drahé (asi 40 korún), za to cestujúci dostane obliečky na vankúš a deku, plachtu a uterák. Ak je chladno, je možné si u provodnika vypýtať aj deku. Pri každom zastavení vlaku z neho najprv vystúpi provodnik a handrou utrie madlo pri dverách. Smetný kôš sa nachádza na jednm konci vozňa, kam sa chodieva fajčiť. Je dobré na dlhú cestu si zobrať ničo ľahké na prezlečenie a nejaké domáce papuče.

Po odchode vlaku z Ľvova naši spolucestujúci (cca 30 roční chlapi) začali hodovať. Ale v týchto končinách to neznamená len barbarsky niečo zjesť, potom vypiť vodku a doraziť sa. Tu je aj taká pitka obradom. Najprv si prestrú nejaký obrus, potom rozložia jedlo (najrôznejšie druhy), dobre sa najedia, potom pijú pivo, víno a nakoniec vodku. A do toho stále filozofujú, preberajú najrôznejšie problémy, ale nikto pritom nie je opitý, možno sa im len trocha viac pletú jazyky a chôdza sa viac kolíše. Al e rozhodne sa to nedá porovnať s tými odpornosťami, čo je možné vidieť každú noc v nočných rýchlikoch Košice – Praha. V týchto vlakoch je tiež dobrým zvykom, že spolucestujúci sa navzájom všeličím ponúkajú, obzvlášť, ak je spolucestujúcim cudzinec. Keď už bolo dosť neskoro, pripravili sme si lôžka na noc a uložili sme sa na spánok. Tá spomínaná nevýhoda našich miest bola v tom, že sme boli na úplnom konci vozňa kde sa chodilo na WC a najmä fajčiť, takže celú noc nás budilo búchanie dvermi nočných fajčiarov. Ja som aj tak veľmi dobre nespal, pretože som spal na bočnej palande (keďže sovietske vozne sú širšie, majú lôžka ešte aj na druhej strane chodby), ktorá bola užšia ako tie na opačnej strane, takže som sa bál toho, že v noci spadnem. Cestovanie v plackartnom vozni nie je pre tie najcitlivejšie a najuzavretejšie povahy, pretože tento vozeň nemá uzavreté oddiely, takže každý vidí na každého, okolo spiacich cestujúcich prechádzajú ďalší, ktorí si idú zapáliť a pod. Na druhej strane tu však nehrozí riziko okradnutia a je tu príjemnejšia, družnejšia atmosféra.

Ráno som sa zobudil asi hodinu pred plánovaným príchodom a zbadal som ako sa všetko za noc zmenilo – žiaden dážď, vychádzalo slnko, samá rovina. Postupne sa začali prebúdzať aj ostatní cestujúci, dežurná zbierala posteľné prádlo, na želanie doniesla čaj (za 1 hrivnu, v pekných ruských kovovo-sklenených pohároch). Nakoniec sme o 7:00 dorazili do Odesy, čo bol cieľ našej cesty.

Pokračovanie nabudúce.