K moru na Ukrajinu (II. časť)

Pomedzi nich sa miešali väčšinou dôchodcovia, ale aj mladší s tabuľkami „Ždaju komnatu/kvartiru“, ktorí sa snažili ponúknuť nejaké to ubytovanie. My sme mali vcelku šťastie. Prvá babka po nás chcela najprv 40 USD, na náš prekvapený výraz hneď zľavila na 20, no keď sme sa pýtali na podrobnosti, vravela, že je to niekde na sídlisku 20 minút cesty električkou, čo sa nám zdalo neprijateľné. Naznačila nám, že sa máme pozrieť po iných ponukách, zrejme hľadala inú „zlatú baňu“, ale „kto vyberá, preberie“ – na druhý deň sme chvíľu len tak čakali na stanici a pozorovali toto „obchodovanie“, ale dotyčná dôchodkyňa sa kšeftu nedočkala... Ako druhá nás oslovila žena, ktorá ponúkla izbu za 30 hrivien (cca 200 Sk) za oboch 5 minút od stanice, čo bol pre nás také lacné (Odesa je miliónové prímorské letovisko), že sme ani nerozmýšľali o zjednávaní. Bolo treba vymeniť doláre za hrivny, ale obchodníčka predsa nebude zdržiavať zákazníka hľadaním zmenárne, preto sme pred staničnou budovou vymenili potrebný obnos u jednej jej zámej – veksláčky a odovzdala nás druhej žene, ktorá sa predstavila ako Liza, majiteľka bytu, v ktorom budeme bývať. Cestou nám rozprávala o Odese, veľmi sa mi páčilo, že nám asi trikrát podrobne vysvetlila ako sa dostať do mesta a ako sa potom vrátiť, aby sme nazablúdili. Za chvíľu sme naozaj boli u nej doma. Bol to dom s pavlačovými bytmi, kuchyňa, v ktorej bývala ona s manželom a tzv. parádna izba, ktorú prenajímala. Liza hneď zinkasovala „dengy“ a my sme sa zložili. Bolo to celkom dobré ubytovanie, s TV, až na to, že pri ceste na WC sa muselo prejsť cez kuchyňu, v ktorej bývala Liza s manželom a samotný záchod bol účelne skombinovaný so sprchou v malej kutici spolu so sprchou (o rozmeroch cca 2x3 metre) a to mi ešte počas sprchovania domáca zabúchala na dvere, že „Jakub, izvini, mne uže očeň nádo“. Po chvíľke odpočinku sme sa vybrali do mesta. Samotné centrum bolo dosť ďaleko na pešiu prechádzku, ale mali sme čas a ulice v ukrajinských mestách (ako aj napr. v Užhorode a Mukačeve) sú lemované stromami, ktoré poskytujú tieň (síce bol už október, ale cez deň bolo 25 stupňov). Prišli sme do parku v centre, odkiaľ bol krásny výhľad na more a prístav. Po schodoch, na ktorých sa natáčala scéna z  filmu „Krížnik Potemkin“, sme zišli k moru a do prístavu (morskij vakzal). Popri schodisku premavála aj lanovka veľmi podobná tej na pražský Petřín (v ten deň dokonca zadarmo). Hľadali sme nejaké vyhliadkové okružné plavby, ale už bolo asi po sezóne. Keďže bola sobota, v meste bolo veľa svadieb, videli sme ich určite viac ako desať. Išli jedna za druhou a do manželstva vstupovali príslušníci všetkých spoločenských vrstiev – tí na obyčajných žigulíkoch aj tí na dlhých limuzínach.

Hoci sme boli unavení, zašli sme do archeologického múzea. Bol som skoro šokovaný, že za vstupné cca 20 Sk na študentskú zľavu sme videli exponáty z obdobia gréckej antiky, rímskeho impéria (oblasť okolo Čierneho mora je bohatá na staroveké osídlenie) i egyptských faraónov. Večer sme zašli ešte do kina na nový ruský film, ktorý mal práve v tých dňoch premiéru – 9. rota (veľmi odporúčam, videli sme ho síce v originálnom ruskom znení samozrejme bez titulkov, ale väčšine sa dalo porozumieť). Mali sme aj pozitívne skúsenosti s milicionármi – vždy keď sme potrebovali poradiť ako niečo nájsť, opýtali sme sa ich a oni ochotne a veľmi podrobne vysvetlili smer (druhá vec je, že niekedy sa ich informácie rozchádzali).

Na druhý deň sme sa vybrali na pláž k moru. Vyrazili sme už o ôsmej, aby sme domácej nekazili kšefty a mohla ubytovať niekoho ďalšieho. Domáca Liza nám poradila, akou električkou sa tam dostaneme (cestovné 50 kopejok), lenže na zastávke sme zistili, že električkou nepôjdeme – zastavila maršrútka  a vodič povedal, že niekoľko dní je električková trať v rekonštrukcii, takže musíme využiť len jeho služby. Taká maršrútka v ukrajinských mestách dopĺňa systém verejnej MHD. Sú to dodávky, niektoré predtým určené sa prepravu tovaru, do ktorých sa dodatočne domontovali sedačky, vpredu majú napísanú trasu a jazdia za jednotné cestovné (1,25 hrivny, platí sa pri vystupovaní). Dostali sme sa teda až na konečnú v časti, ktorá sa nazýva Arkadija. Je to obľúbené miesto obyvateľov na víkendové výlety. Zo začiatku bolo síce všetko opustené, ale s postupom času a vyjasňujúcou oblohou sa pláž zaplnila a našli sa aj otužilci, ktorí si zaplávali (predsa len Čierne more nie je až také teplé a ešte k tomu v novembri). Opäť sme videli ľudí, ktorí hodovali podobne ako vo vlaku – žiadne pitie z fliaš a chleby v servítkoch, ale pekne najprv obrus, potom porcelánové šálky a niekoľko chodov.

Z pláže sme sa vrátili k železničnej stanici, obzreli sme si veľký pravoslávny chrám (cestou k stanici nám spoločnosť robil mierne pripitý mladík, ktorý nám citoval z Apokalypsy). Pred stanicou bola taká zaujímavá vec – niekoľko mladých ľudí postávalo s mobilmi, na sebe mali veľkú tabuľu s cenami a ponúkali telefonovanie (doslova ako z reklamného sloganu – vaša mobilná telefónna búdka). Samotná odesská stanica je veľká a krásna, tak ako väčšina staníc na Ukrajine. Vychádzajú z nej vlaky do blízkeho Moldavska, Bieloruska, Moskvy, Petrohradu i na ďaleký Ural. Keďže v Čope sme si kúpili lístky len z Odesy do Čopu a vlak ide priamo až do Užhorodu, chceli sme si na tento krátky úsek dokúpiť lístky tu. Pani v pokladni nám však povedala, že to „nenádo“ a že stačí dať dežurnému vo vlaku „hrivnočku – dve“ (nakoniec to bolo o dosť viac). Zaujímavou vecou, ktorá je veľmi užitočná, bol monitor, na ktorom boli napísané vlaky na pár dní dopredu a pri každom bolo uvedené, či sú ešte miesta v tej – ktorej vozňovej triede voľné (treba pripomenúť, že ukrajinské vlaky sú z veľkej časti v podstate povinne miestenkové). Na stanici je veľa stánkov s lacným a dobrým občerstvením, mne chutili najmä rôzne vyprážané placky. Ešte ráno sme využili služieb úschovne batožín („kamera schovu“), aby sme mohli chodiť naľahko. Jeden cestujúci sa pýtal, či tu nemajú aj samoobslužné úschovné skrinky, dežurnyj bez mihnutia okom iba povedal „10 let net.“ Batožinu si chcela uschovať aj nejaká veselá partia, ktorá na otázku „Što tam?“ povedala „Bomba, my iz al kajdy“. Dežurnému sa to veľmi vtipné nezdalo, lebo im doť zvýšeným hlasom povedal, že čo keby tak vypukla panika a čo keby tam tá bomba naozaj bola. Samostatnou kapitolou je návšteva WC, kde síce dokonca vydajú každému potvrdenku z registračnej pokladnice, ale to WC bolo najhoršie aké som doteraz na Ukrajine videl – jednotlivé záchody nemali ani len tie nízke dvierka ako obvykle, jednoducho nič, čo by malo navodzovať pocit súkromia. Na stanici je niekoľko čakární – pre všetkých (s veľkou plazmovou obrazovkou), potom pre platiacich cestujúcich (s dežurnou, ktorá kontroluje lístky) a nakoniec pre veteránov Veľkej vlasteneckej vojny.

Pred piatou hodinou sme sa rozlúčili s Odesou a nastúpili do priameho vlaku Odesa – Užhorod. Vo vlaku nás opäť privítal pach starých ponožiek a spotených tiel (mali sme lístok do triedy kupejnyj). Na rozdiel od predchádzajúcej cesty sa nám tentoraz ušli lepšie miesta, dokonca na spodných laviciach. Z Odesy s nami cestoval manželský pár v strednom veku, muž je Rus, žena Ukrajinka a bývajú v dedinke pri Ľvove. Postupne sme sa dali do reči, dozvedeli sme sa veľa nového a zaujímavého o Ukrajine, ponúkali nás a po zotmení vytiahli fľašu domáceho vína, ktoré, ako nám povedala domáca pani, je slabučké, že to pije aj jej trojročná vnučka „každyj deň kak vodu“. Až také slabé nebolo, ale bolo dobré. Odmietnuť sa samozrejme nepatrí, preto sa popíjalo, až kým sa celé nevypilo. Debata sa tým stala ešte príjemnejšou a uvoľnenejšou a hostiteľ ako bývalý vojak z povolania nám ochotne rozprával o tom ako precestoval v armáde pol sojuzu a keď rozprával o svojej dcére, ktorá je tiež vojačka a stráži hranicu s Rumunskom, detailne nám opisoval systém ochrany hranice. Ostatní trávia čas cesty každý po svojom – niekto hrá karty, niekto popíja, iný si číta a niektorí už spia a keďže tento vozeň nemá uzavreté oddiely, je možné to všetko vidieť a pozorovať.

Pred polnocou sme zastavili na 20 minút v stanici Žmerinka, kde z hlavnej trate Ľvov – Kyjev odbočuje trať do Odesy. Väčšina cestujúcich vystúpila na pofajčenie a doplnenie zásob. Predavači, ktorí sa rozbehli k vlaku, ponúkajú všeličo – ovocie, orechy, rôzne placky, údené ryby, vodu, pivo... Pred odchodom vlaku si jeden záujemca chcel ešte kúpiť údenú rybu, preto provodnik zo susedného vagóna kričí na predavača „Ivan, davaj, davaj, idi zdes“. Nakoniec sa ešte dlho naťahovali o cenu. Po odchode zo Žmerinky sme sa definitívne uložili spať. Okolo štvrtej v noci naši spolucestujúci vystupovali v Ľvove. Keď som sa ráno zobudil, vlak už šplhal do karpatských kopcov. Vonku bola hustá hmla a vo vlaku chladno (veľký teplomer vo vozni síce ukazoval okolo dvadsiatky, ale tomu neveril asi nikto). Vhod padla horúca voda zo samovaru na čaj a instantnú polievku. Provodnica povedala, že sa nekúri, lebo ešte nie je „topnyj sezon“, ale ponúkla nám ďalšiu deku. Od Ľvova bol náš vagón skoro úplne prázdny a aj tí poslední cestujúci povystupovali v Karpatoch. Keď sme prešli tunelom na druhú stranu pohoria do Zakarpatskej oblasti, hmla sa začala rozplývať a objavili sa krásne poloniny s lesmi sfarbenými do pestrých jesenných farieb. Keďže sme mali lístok len do Čopu a chceli sme ísť až do Užhorodu (lebo z Čopu išiel vlak na Slovensko až večer), oznámili sme tento náš úmysel provodniciam. Te po vzájomnej porade určili cenu úplatku na 5 USD za oboch (keby sme si ten lístok kúpili, tak by to vyšlo neporovnateľne lacnejšie, ale čo už). Jedna z nich popri tom zbiera posteľné prádlo, čistí koberec, zametá a umýva dlážku. Pred príchodom do Čopu nám oznámili, že v Čope celý vlak skontrolujú pohraničiari a že máme radšej na tú dobu opustiť vlak a pred odchodom sa vrátiť, pričom sa nemáme ani spolu rozprávať, ale veci si kľudne môžeme nechať vo vlaku. Tak sme teda vyšli pred stanicu a pre istotu sme sa ako kriminálnici vyhýbali všetkým milicionárom. Zaujímavé je, že náš vlak vôbec neprechádzal cez hranicu, ale v Čope odbočoval do Užhorodu. Zrejme je to kvôli tomu, že Čop je pohraničná stanica a hľadanie „vonkajších nepriateľov“ má asi stále tradíciu. Každopádne to bolo kuriózne, komické a nepochopiteľné zároveň.

Po polhodine sme dorazili do Užhorodu, kde vlak končil (ako nám provodnice povedali, hneď v ten deň večer sa zase vracajú naspäť do Odesy). Utratili sme posledné ukrajinské peniaze už tradične v staničnom bufete (ktorý s našimi staničnými bufetmi okrem pomenovania nemá vôbec nič) a odišli sme na autobusovú stanicu, keďže bolo poludnie a teda sme zvolili transfer do Košíc autobusom. Vodič bol mimoriadne otrávený, otravný a nepríjemný (žiadna Ukrajina, ale SAD Michalovce). Cestujúcich nás bolo sedem. Cez hranice sme prešli o dosť skôr ako by sme mali podľa cestovného poriadku, ten odporný vodič si ešte na hraniciach skrýval nejaké tie cigarety do osvedčených skrýš. Po už klasickom prehrabaní batožiny našimi orgánmi v snahe nájsť cigarety (Ukrajinci sa ani len neobťažovali) sme prišli do Michaloviec, kde sme rýchlo naskočili do práve odchádzajúceho neľudsky plného autobusu Michalovce – Košice a šťastne dorazili do Košíc.