Tour de Slovakia – Návšteva depa v Haniske pri Košiciach, časť prvá – cesta Horehroncom

10.2.2006 0:00 Ing. Marián Šimo

Po upršanom bratislavskom týždni predpoveď počasia sľubuje zmenu. Ideálny čas na výlet a tak je hriechom takúto šancu nevyužiť. A tak slovo dalo slovo a „cestovateľ“ Koko spolu s „počasíčkom“ M@jom sa stretávame v rýchliku Horehronec. Cieľ našej cesty je ďaleko – v Košiciach. Zvolili sme najpomalší vlak na trase Bratislava – Košice zámerne. Prechádza najkrajším kútom Slovenska, skoro polovicu cesty je ťahaný „okuliarnikom“ a nakoniec stretávka s Igim je plánovaná až na poobedie.

Vyrážame načas a úsek do Zvolena pospávame, pretože skoré vstávanie o piatej ráno nás zlomilo ako víno. V Šuranoch pristupuje rodinka s maličkým dievčatkom. Počasie je fajn. Jasno. V okolí Žiaru nad Hronom sa začína objavovať prvá hmla. Čím ďalej hustejšia. Vo Zvolene sme videli iba niekolko metrov. Lúčime sa so spolucestujúcimi a vyskakujeme na perón. Rýchlo rozbalujem statív a kameru. Točím vynorenie okuliarnika z hmly a príjazd k súprave rýchlika. Na naše potešenie sa z hmly vynorila Renátka 754.055 ako vždy vzorne upravená a naleštená.

Dohovárame sa s majstrom a nasadáme. Čaká na nás jazda najkrašou časťou Slovenska. Zo Zvolena do Banskej Bystrice ideme v hustej hmle. I napriek počasiu je vidieť na trati progres v elektrifikácii. Pavučina sa nezadržatelne rozrastá a čo nevidieť spojí obe mestá.

Stupaním hore Horehroním hmla naštastie postupne mizne a vynárajú sa nám nádherné kopce Nízkych Tatier s majestátnou Kráľovou holou. Čím vyššie sa štveráme pribúda snehu. Príchod do Červenej Skaly mi vzdialene pripomína stanicu metra. Vyfrézované koľaje a na nástupištiach haldy snehu vytvárajú kanál pripomínajúci koridorový perón. Avšak ak sa rozhodnete na tento perón vystúpiť zapadnete aspoň meter do hĺbky.

Nasleduje najkrajší úsek celej trate. Prechod Telgártskou slučkou a stratenským labyrintom. Na oblohe ani mráčika, po hmle už ani stopy. Všade navôkol je slnkom zaliata a snehom pokrytá krajina. Pred železničnou stanicou Telgárt pridávame plyn a s majestátnym revom motora sa Renátka rozbieha. Míňame staničku, v ktorej od nového grafikonu náš rýchlik už nestojí. Onedlho sme tu - Telgártska slučka. Vchádzame do tunela. Vo vnútri reflektor dokonale osvetlil tunelovú rúru. Zachvílu sme vonku a krútime sa po oblúku. Vidíme rozsiahly lyžiarsky areál na kopci Tresník. Prechádzame telgártskym viaduktom, Hronským tunelom, Chramošským viaduktom a pred nami sa rozprestrela planina s prameňom rieky Hron a vrcholovým Besnickým tunelom.

Za tunelom sa kvalita trate prudko mení. Zvarené spoje je cítiť a chod mašinky je oveľa kľudnejší. Prechádzame zrušenou stanicou tohto času zastávkou Vernár a blížime sa k Dobšinskej Ľadovej Jaskyni. Na jednej čistinke stretáme fotografa, ktorý si fotí Renátku. O chvíľu sa vlak vynára z lesa na veľkú lúku pokrytú mohutnou vrstvou snehu. Vchodová predzvesť stanice Dobšinská Ľadová Jaskyňa je do polovice utopená do snehového záveja. Na stanici je miesto fontánky vidieť velikánsku kopu ľadu. Miesto, na ktorom sme v júli stanovali je pod metrovým snehovým nánosom.

V dôsledku padajúcich lavín je rýchlosť medzi DĽJ a Mlynkami znížená na 30 km/h. Vlakom sa doslova plížime. Za tunelom Jarabský II sa nachádzala zimná rozprávka. Bola tu padnutá lavína a do nej frézou vyrezaný prechod pre vlaky do výšky kabíny. To boli jediné zvyšky lavíny v celom stratenskom labyrinte. Pred Mlynkami je miestny lyžiarsky vlek. Snowboardisti zimný šport berú svojsky a suverénne preskakujú koľajnice rovno zo zjazdovky. Hazardujú. Na náš príchod musíme riadne upozorniť asi 20 sekundovým nepretržitým „Infarkt-klaksónom“. Naštastie už nikto ďalší neskákal. Zastavujeme v Mlynkách. Za touto stanicou pomaly opúšťame Slovenský Raj a ďalšia časť cesty vedie nezáživnou krajinou. Pomalá rýchlosť je minulosť, ale v jej dôsledku máme asi 5 minút meškanie.

Až po Margecany je meškanie rovnaké. Prichádzame s 5 minútami. Majster odvesuje Renátku zo súpravy a na druhý koniec zachádza český banán 150.005. Ja si chystám kameru a točím štart Renátky. Chytila pekne ako sa patrí aj s pekným kúdolom dymu. V tej chvíli by jej aj Albatros mohol závidieť. Skúška brzdy Horehronca je skončená, návestidlo dáva voľno. Je čas rozlúčky s majstrom a nasadáme späť do súpravy.

Prechádzame súpravou dopredu cez vagón, v ktorom sme absolvovali prvú časť cesty. Rodinka, s ktorou sme sa lúčili vo Zvolene na nás nechápavo pozerá. Nehovorili síce nič, ale výraz prekvapenia v tvári hovoril za všetko. Pokračujeme do susedného voza kde vliezame do prázdneho kupéčka. O chvíľu sa zjavuje aj sprevodkyňa. Pýta od nás cestovné lístky. M@jo vyťahuje kilometrickú banku a ja moju maxikartu. Neveriacky na ňu pozerá a hovorí, že sa chcela staviť že si to nikdo nekúpi. No jej šťastie, že sa nestavila.

Medzičasom opúšťame najdlhší dvojkoľajný tunel na Slovensku a valíme si to cez Ružínsky viadukt. Kontaktujem Igiho, aby sa pripravil na stretnutie. Meškanie už nebolo, pretože preprah v Margecanoch prebehol hladko. Do Košíc prichádzame včas.

V staničnom vestibule sa stretáme s Igim a Pepiakom. Odháňame dotieravú homelessáčku a nasádame k Pepiakovi do auta. Vyrážame smer depo Haniska. Ale tento príbeh vyrozprávame nabudúce.