Naša cesta po stopách baníctva II.

22.3.2006 11:30 M.Polláková Zdroj: Gymnázium Banská Štiavnica

Naša cesta po stopách baníctva II.

Možno sa zdá, že v prvej časti článku som napísala už všetko, čo sme v tú februárovú sobotu zažili. Ale nie je to tak. Na to, aby sme sa dostali k vláčiku, sme museli prejsť cez mesto. Jeho historické jadro spolu s technickými pamiatkami v okolí bolo v decembri roku 1993 zapísané do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.

Sprevádzali a  informáciami o histórii nás zahrňovali ochotní štiavnickí skauti.

Už na začiatku našej mini púte do histórie sme videli zbytky fortifikačného systému, ktorý sa začal stavať pod hrozbou tureckých nájazdov po porážke uhorskej armády tureckými vojskami v bitke pri Moháči (1526) a ktorého výstavbou bol poverený taliansky staviteľ Pietro Ferrabosco.
Príkladom je jediná dodnes zachovaná Piargská brána, popri ktorej sme vstúpili do mesta.

Malú zástavku sme si dali pri Novom hrade, postaveného tiež  na obranu mesta proti Turkom. Hranolová stavba s valcovitými nárožnými baštami bola zároveň súčasťou vojenského signalizačného systému banských miest, bola pozorovateľňou, "vartovkou", na ktorú sa oznamovali a z nej ďalej odosielali správy o pohybe tureckých vojsk v smere od Levíc a Pukanca.

Aj nám sa predostrel pekný výhľad na mesto.Mohli sme pohliadnuť na vrch Glanzenberg, ktorého archeologické nálezy na vrchu dokazujú, že prvotné baníctvo sa na území dnešnej Banskej Štiavnice rozvíjalo už v období keltského osídlenia. Náš zrak upútala aj Kalvária, ktorá je tiež súčasťou pohoria sopečného pôvodu nazývaného Štiavnické vrchy. Upozornili nás aj na Banícku akadémiu z roku 1762. Bola to prvá vysoká škola technického charakteru na svete.

Dôkazom, že mesto naozaj žilo baníctvom je Klopačka (17. stor.), ktorá slúžila na zvolávanie baníkov do práce. Klopalo sa i pri sviatočných a obradových príležitostiach, pri baníckych parádach, pohreboch baníkov. Z Klopačky sa ohlasovali aj požiare.

Naše kroky viedli k ďaľšej protitureckej pevnosti a tou je Starý zámok (16.stor). Vznikol prestavbou pôvodného stredovekého farského kostola.

Pokračovali sme na Námestie Sv. Trojice. Dominantou námestia je barokový morový stĺp postavený v 18. stor. na pamiatku veľkej morovej epidémie z roku 1710. Súčasťou sú aj sochy baníckych patrónok sv. Kataríny a sv. Barbory.

Mohli sme vidieť domy niekdajších banských ťažiarov a bohatých mestských kupcov a remeselníkov. Väčšina bola prestavaná v 16. storočí v renesančnom slohu. Ich honosnosť zvyšovali bohato zdobené portály, neraz s rodinným erbom a heslom okolo neho. Ako sme kráčali cestou dolu, pomaly som si uvedomovala, že toto mesto si naozaj zaslúžilo privilégiá kráľovského mesta, ktoré dostalo v roku 1238.

Poniže námestia stojí kostol sv. Kataríny (hovorí sa mu aj Slovenský kostol), stáli sme aj pred rodným domom Maríny, do ktorej sa zaľúbil Andrej Sládkovič. Tá sa však na nátlak rodičov vydala za banskoštiavnického medovnikára a sviečkára Juraja Geržu. Sládkovič túto lásku opísal v nám vsetkým známej básni Marína.

Prešli sme okolo Štátneho ústredného banského archívu a čakala nás ešte asi 20 min cesta na stanicu.
Tam už bol pripravený naš vláčik, ktorý nás mal plynule vrátiť do súčasného sveta. Trochu nervov nám pripravili Koko s Mayom, ktorí barbarsky vymenili prechádzku po historickom meste za teplé jedlo v reštaurácii. Čakali na taxík, ktorý 15 minút nechodil, tak mali čo robiť, aby stihli odchod vlaku, ktorý bol naplánovaný na 16:20. Výpravca už odvelil na odchod, keď m@jo naňho zakričal, že ešte dvaja chýbajú. V tom momente dobehli.

Banskoštiavnický tunel a sadze parnej mašinky sa rozhodli vychutnať naši dvaja omeškanci na plošinke vozňa. Snáď z toho nemajú žiadne následky – po ceste domov vyzerali vcelku normálne. Možno vedeli, že od pásu č.0 po pás č.131 sa v každom 3. páse nachádza dvojica bezpečnostných výklenkov a od pásu č.135 sa tunelová rúra točí doľava, preto v pásoch č.133 až č.147 sa výklenky nachádzajú v každom druhom páse. V tunelovej rúre sa tak v súčasnosti nachádza 52 dvojíc bezpečnostných výklenkov.

Pre zmenu sme si sadli do jedného z historických osobných vozňov typu Ci. Keby ste nás chceli vidieť, tak sedíme v treťom vozni hneď prvé okno. Garin nás s kamarátmi znova fotil:

Do Zvolena sme sa dostali už sa šera o 17:50, Rajio (ktorý sa ku nám ráno pridal vo ZV) bol už teda doma, ale nás ešte čakala cesta Horehroncom domov do Bratislavy.

Na záver by som chcela poďakovať všetkým, ktorí sa spolupodielali na tejto akcii a zároveň všetkým odporúčam zaradiť do svojho plánu jednodňový výlet do Banskej Štiavnice.

Galéria

Súvisiace odkazy