Naprieč celou Ukrajinou k Azovskému moru (I. časť)

Dobrodružstvo začalo na Veľký piatok už na Slovensku, pretože od Žiliny sa náš vlak oneskoroval stále viac a viac, stál dlho v každej stanici kvôli poruche na súprave, našťastie však R 223 vezie priamy lôžkový vozeň do Kyjeva, ktorý sa prepriahal na všetky 3 vlaky, ktorými sme išli aj my, takže bez nás odísť nemohli. Cca. 90-minútové meškanie sa trocha zrazilo v Košiciach, ale v Čiernej nad Tisou sa naše colné a pasové orgány rozhodli, že treba dodržať pravidelný - skoro polhodinový pobyt vlaku v stanici, nehľadiac na meškanie. Nakoniec sme sa do Čopu dostali. Vždy si pri prechode hraníc zoberiem zopár imigračných kartičiek navyše, takže sme ich vyplnili už vo vlaku a kontrolu sme absolvovali rýchlo. Chceli sme zmeniť peniaze v zmenárni, ale mali práve obedňajšiu pauzu, tak sme zmenili peniaze u veksláka. Kurz bol celkom dobrý. Hneď sme si aj kúpili lístky do Kyjeva a z Kyjeva do Mariupolu. Cesta z Čopu do Kyjeva stála 31 hrn. v triede plackartnyj, čiže asi 180 Sk a z Kyjeva do Mariupolu stála 48 hrn. (cca 300 Sk). Je zaujímavé, že na Ukrajine sa dá kúpiť lístok do lôžkového vlaku aj pár minút pred jeho odchodom. Medzitým rýchlo vytiahli našu súpravu R 221, lôžkový vozeň UZ sa odtiahol na premenu podvozkov a zatiaľ na 2. koľaj nasunuli zvyšnú časť R 8. Z Čopu sme odišli s meškaním asi 40 minút a ešte pred Ľvovom už bolo meškanie úplne zrazené a zvyšok cesty sme išli načas.

Pri nástupe do vlaku provodnik (plný názov jeho funkcie v ukrajinčine je „Čerhovnyj provodnik“, v ruštine „Dežurnyj provodnik“) skontroluje lístok a po odchode vlaku lístky pozbiera a opýta sa každého, či bude chcieť posteľné prádlo („budete brať postel?“) – stojí 8 hrn (zdraželo o 1 hrn.). Pri prechode Zakarpatím sa vlak postupne zaplnil, okolo trate je všade ešte sneh. Ešte pred Ľvovom sa nám podarilo úplne zraziť 40-minútové meškanie, s ktorým sme vychádzali už z Čopu, takže do Ľvova sme prišli načas. O 22:00 alebo 23:00 provodnik nemilosrdne zhasne vo vlaku svetlá a ostanú len také slabučké svetielka, ktoré stačia tak akurát na dôjdenie na WC. V noci bolo vo vlaku strašne teplo, našťastie nadránom sa ochladilo. 45 minút pred Kyjevom provodnik chodí po vlaku a všetkých budí („Devočky, maľčiky, nado vstavať, Kyjev budet“). Ľudia sa budia, prezliekajú, vracajú posteľné prádlo a balia si veci. Zaujímavé je, že spolucestujúci vo vlaku sa skoro vždy hneď zoznámia, podajú si ruky a dajú sa do reči, ale pri odchode sa väčšinou ani nepozdravia.

Kyjevská stanica je obrovská a nádherná. Je čistá, nikde žiadna špina ani vyspávajúci bezdomovci. Po stanici sa stále prechádzajú hliadkujúci milicionári. WC je síce tureckého prevedenia, ale tiež čisté. Je tu niekoľko veľkých čakární a pekných bufetov, ani pamiatka po zariadeniach typu „Staničná reštaurácia“. Nápisy na „Pragotronoch“ sú striedavo v ruštine, ukrajinčine a azbuke. Odchody a príchody vlakov z Poľska sa hlásia aj v poľštine. Chceli sme sa informovať u dozorcu stanice („Čerhovnyj po vokzalu“), kde sú informácie o vlakoch, ale akosi sa nám nemal kto venovať, tak sme sa opýtali milicionára, ktorý nám povedal, čo sme potrebovali (aj z predchádzajúcich skúseností môžem povedať, že v prípade, že niečo hľadáte alebo potrebujete pomoc, je dobré obrátiť sa na milicionára, zatiaľ sme vždy narazili na ochotných). Všetci zamestnanci ukrajinských železníc majú menovky, či už sprievodcovia alebo pokladníci. Taktiež na každej pokladnici je oznámenie „Obsluhuje Vás...“. Na stanici je veľmi dobrá vec – monitory, ktoré zobrazujú počet voľných miest vo vlakoch na najbližšie dni, čím sa odľahčia pokladnice.

Je šesť hodín ráno, keď vychádzame zo staničnej budovy a hneď mierime k metru. Po ceste sme videli ľudí, ponúkajúcich ubytovanie v súkromí  („Ždaju komnatu/kvartiru“), takže s cenovo prístupným ubytovaním by problém byť nemal. Tarifný systém metra je vcelku zaujímavý – v každej stanici je „Kasa“, kde sa za 50 kopejok predávajú žetóny, ktoré sa následne vhadzujú do turniketov. Takáto „Kasa“ je na každej stanici metra, automaty na lístky tu nepoznajú, ale na niektorých staniciach sú automaty na 1- a 2-hrivnové bankovky, ktoré vydávajú žetóny. Na jeden žetón je možné sa voziť metrom neobmedzene ľubovoľne dlho až do opustenia plateného priestoru. Metro inak vyzerá rovnako ako v Prahe alebo Budapešti (súpravy aj stanice, na rozdiel od nich však metrom cestujú aj ľudia s niekoľkými vrecami alebo veľmi objemnými taškami). Metro má 3 linky – červenú, zelenú a modrú. Zaujímavé je, že jedna prestupná stanica sa volá na každej linke ináč – na červenej je to Chreščatyk, zatiaľ čo na modrej je to Majdan. Na každej stanici sú minimálne dvaja milicionári, jeden na nástupišti a druhý pri turniketoch. Niektoré stanice majú ešte sovietske dobové výjavy (Stalin, heslá ako „Všetku moc sovietom!“ a pod.). Napriek tomu, že súpravy metra jazdia asi v 2-minútových intervaloch, stále sú plné. Po nástupe sa vždy ozve hlásenie – napr. „Oberežno, dveri začynajetsja. Nastupna stancija – Družby narodiv.“ Na kyjevskom metre ma však najviac udivilo to, že v každom vozni sú tri obrazovky, na ktorých sa striedavo zaobrazuje názov stanice, správy, predpoveď počasia, reklamy a zábery z Animal planet. Aspoň sa človek po ceste nenudí.

Vystúpili sme na stanici Chreščatyk, čo je hlavná trieda Kyjeva. Hneď vedľa je Majdan nezaležnosti, na ktorom sa koncom roka 2004 odohrávala tzv. Oranžová revolúcia. Keďže je mi dosť chladno, ideme sa zohriať do metra a trocha sa povoziť, keď je to také lacné. Vybral som červenú linku, ktorou sa vezieme až na konečnú. Pred Dneprom metro vychádza na povrch, tak sme si mohli pozrieť prejazd cez túto veľkú rieku a následne nás metro viezlo po rôznych sídliskách až na konečnú stanicu Lisova. Tu sme sa chceli otočiť a vrátiť sa do mesta, ale zazreli sme akýsi prúd ľudí, tak sme išli s ním a došli sme na veľké trhovisko, kde sa predávalo snáď všetko možné a najrôznejším spôsobom – textil, stromy, najrôznejšia „veteš“, mäso, syry a iné potraviny len tak na bedničkách, ktoré boli položené na blatistej zemi, ryby, ktoré sa rozvážali na fúriku... A cez toto mravenisko sa preplietali električky, keďže v mieste trhoviska bola konečná električiek.

Vrátili sme sa do mesta a previezli sa ešte kúsok modrou linkou a naspäť a potom sme sa opäť vydali do centra. Navštívili sme veľký komplex starodávnych pravoslávnych chrámov Kyjevsko-Pečorská Lavra a vrátili sme sa do centra. Na Majdane už medzitým vyrástli stánky s najrôznejšími suvenírmi, pripomínajúcimi Oranžovú revolúciu, ale tiež odznačikmi a metálmi s Leninom, Dzeržinským, k výročiu XXVI. zjazdu KSSZ a pod. Poobede sme sa vrátili na stanicu, kde sme si chceli kúpiť lístky pre spiatočnú cestu. Pôvodne sme mali v Mariupole niekde prespať, odísť ráno a vrátiť sa cez Odesu a Ľvov, ale keďže Mariupol nie je žiadne turistické centrum, nevedel som, či sa nám podarí zohnať nejaké ubytovanie (teraz už viem, že by s tým nebol problém) a vlak do Odesy ide len každý druhý deň, tak sme sa rozhodli vrátiť sa po tej istej ceste. Najprv bolo potrebné nájsť tú správnu pokladnicu, čo nebolo až také jednoduché, lebo v Kyjeve je viacero čakární s pokladnicami a každá pokladnica má iný okruh pôsobnosti – pre invalidov, pre cestujúcich s deťmi, pre veteránov Veľkej vlasteneckej vojny, pre účastníkov likvidácie černobyľkej havárie. V každej pokladnici je zapojený aj druhý LCD displej, ktorý je obrátený k cestujúcemu, ktorý tak môže sledovať ako pokladník vybavuje jeho požiadavku. Nakoniec sme tú správnu pokladnicu našli a vystáli sme si asi polhodinu v rade. Keďže na Ukrajine je Veľká Noc neskôr ako u nás, ľudia si kupovali lístky na sviatky domov a naspäť (jedna pani si kupovala lístok myslím až na 17. júna). Trocha nás znepokojovala veľmi razantná pokladníčka s prísnym výrazom v tvári, ale asi ju obmäkčili naše slovenské pasy, lebo bola na nás (na rozdiel od Ukrajincov) nakoniec celkom milá (pripomínam, že na Ukrajine treba pri každom kupovaní lístkov okrem osobných vlakov predložiť pas).  Šťasne sme kúpili lístky pre cestu od mora až do Užhorodu, rýchlo sme ešte kúpili chlieb (chceli sme krájaný, ktorý nemali, ale mladý predavač nám ho bez problémov nakrájal) a potom sme už nasadli do nášho rýchlika „Azov“ Kyjev – Mariupol. Náš vozeň bol úplne plný a o našom šťastí svedčí aj to, že sa nám ušli posledné dve a zároveň najhoršie miesta – „bokovnyje“ pri záchodoch. Najhoršie sú preto, lebo ako „bokovnyje“ sú užšie a keďže sú pri záchodoch, celú noc tam niekto chodí na záchod alebo fajčiť. Keby sme ich nekúpili v Čope, ale až na druhý deň v Kyjeve, asi by sme sa už do plackarty nedostali.

Vlak sa pohol, provodnik roznáša posteľné prádlo a my sledujeme nekonečné ukrajinské roviny. Väčšinou však z vlaku aj tak nie je veľa vidieť, lebo pri trati je asi 50 metrov široký pás stromov. Mladá slečna roznáša na vozíku občerstvenie, ponúka aj „morozivo“. Pri západe Slnka sme prišli do stanice Im. T. Ševčenka, kde vlak stál asi 25 minút, čo cestujúci využili na občerstvenie, s ktorým nie je žiaden problém – k vlaku sa totiž rozbehnú bábušky s najrôznejším sortimentom (cigarety, údené ryby, ovocie) a je možné si za pár hrivien kúpiť aj vynikajúcu teplú večeru – napr. rôzne pirohy, ktoré bábuška prinesie z domu a sú ešte teplé. Vždy je po ceste niekoľko takýchto zastávok, takže o jedlo je vždy postarané. Už za tmy sa to isté opakovalo v stanici Piatihanky. Pred polnocou sme prešli cez stanicu so zaujímavým názvom Dneprodzeržinsk a okolo polnoci sme stáli v Dnepropetrovsku. Každé takéto dlhšie zastavenie využívam na preskúmanie stanice, ale práve Dnepropetrovsk má stanicu veľmi škaredú, zvonku aj zvnútra (niečo ako Havířov), navyše pred staničnou budovou nič nie je, len tma. Po odchode vlaku som ešte počkal, kým vlak prejde cez obrovský Dneper a potom som sa uložil spať. Zobudil som sa ráno na svitaní v Donecku, kde vystúpili skoro všetci cestujúci, provodnik prišiel s baterkou ku každému, ktorý vystupoval v Donecku a potichu ho zobudil. Stanica je tu pekná, čistá. V skoro prázdnom vlaku prekonávame posledné kilometre k moru, prechádzame okolo veľkých hutníckych závodov „Azovstal“ a nakoniec sme po ôsmej ráno na Veľkonočnú nedeľu dorazili do cieľa cesty – polmiliónového mesta Mariupol na brehu Azovského mora, neďaleko ruských hraníc.