Parný expres Praha – Košice, úsek Vrútky – Červená Skala

Od Vrútok sa naša výprava rozrastá. Spoločnosť Albíkovi robí jeho starší brat Zelený Anton s historickou súpravou. O pol siedmej sa posunom vraciame späť na vrútockú stanicu. Pristavujú nás k perónu druhého nástupišťa. Po nás vychádza z depa aj Anton so svojou historickou súpravou a pripája sa pred Albatros, takže vzniká veľmi netradičná súprava:
486.007 + 2x Ca + 1x Aa + 1x Bai + 1x Bac MDC + 498.022 + 1x SR ČD + 1x Salon ČD + 1x SR ČD + 1x Bac ČD + 1x BRam ČD + 3x Bac ČD. Celkovo 2 lokomotívy a 13 vagónov. Pre úplnosť dodám, že za parným vlakom išiel požiarny vlak v nasledovnom radení:
T679.1168 + 1x Rah + 1xVte MDC + 1x Eas + 1x servisný vozeň.

Odchod z Vrútok je stanovený cestovným poriadkom na siedmu hodinu a desiatu minútu. Ako správne netrpezliví fotografi sa už nevieme dočkať. Idilu pekných záberov mierne naštrbuje nie príliš prívetivé aprílové počasie. Navzdory všetkým rosničkám a ich predpovediam o nádhernom počasí na území Slovenska vo Vrútkach husto prší. Pohľad na oblohu mi jasne hovorí, že to nie je iba chvíľková prehánka. A veru ani nebola. Pršalo celé dopoludnie.

Vyzbrojení dobrou náladou sa nenechávame odradiť. O 7:10 výpravca vypravuje našu perepúť. Pred nami je úsek Vrútky – Príbovce. Tento úsek má jedno naj našej výpravy. Ideme s najdlhšou súpravou na našom výlete – 13 vozňov. V Príbovciach súpravu delíme na dve časti: Albatros a súprava, s ktorou sme prišli z Prahy a Anton s historickou súpravou. Kedže úsek do Hornej Štubne je dvojkoľajný začína sa ródeo paralelnej jazdy. Anton a historická súprava ide po prvej traťovej koľaji, Albatros so zvyškom po druhej traťovej koľaji.

Po nevyhnutnom posune v Príbovciach čakáme na príjazd pravidelného osobného vlaku od Diviak. Po uvoľnení oboch koľají vyrážame o 8:08 na súbežnú jazdu. Chvíľami je v predu Anton, chvíľami Albatros. Zastavujeme pri automatickom hradle neďaleko zástavky Borcová. Vystupujeme zo súpravy a peši ideme asi 500 m po ceste popri trati na fotozástavku. Zoraďujeme sa a vysielačkou dávame pokyn do rušňov na rozjazd. Vlaky prechádzajú oblúkom popri nás, my plníme filmy a pamäťové karty čo nám foťáky dovolia. Vlaky zastavujú na zástavke a peši sa presúvame do súpravy.

Na tomto úseku nás už sleduje niekoľko neplatiacich šotoušov. Jedná sa o fotografov, ktorí sa priživujú na práci druhých. Na samotnú akciu už neprispejú. Samotná jazda a obzvlášť parných mašiniek nie je lacnou záležitosťou. Odhliadnuc od množstva hodín strávených prípravou mašinky a vybavovaním povolení na jazdu len palivá (uhlie, voda a mazivá) predstavujú viac ako 2/3 celkových nákladov na jazdu.

Pohýňame sa ďalej a nakoľko máme ešte veľa voľného času, veď na úsek Príbovce – Diviaky sme mali pridelený čas hodinu a tridsaťdva minút, telefonicky dojednávame s výpravcom v Diviakoch ďalšiu fotozastávku pred vchodom do stanice. Zo súpravy vystupujeme pri predzvestiach a po poli sa presúvame smerom ku stanici. Istí páni z Brna, spomínaní paraziti, si túto akciu vysvetlili dosť svojsky a bez najmenšej ohľaduplnosti sa nanominovali do záberov asi polovice účastníkov výletu. A tak šťastná polovica výletníkov má zväčneného Antona a Albatrosa aj s nezameniteľnou siluetou postavy v peknej zelenej bunde pri vchodovom návestidle. Ak teda milý čitateľ uvidíš niekde pekný záber Antona a Albatrosa od vchodového návestidla žst. Diviaky spomeň si na článok a správenie autora, ktorý tento záber urobil.

V Diviakoch cestovný poriadok nariaďoval čakať na protiidúci expres Detvan. Kedže sme do Diviak prišli s náskokom skoro pol hodinu, rozhodlo sa, že budeme pokračovať v ceste ešte pred Detvanom. A tak s vyplazeným jazykom dobieham na poslednú chvíľu do stanice, pretože som bol fotiť príchod požiarneho vlaku. Bez zastavenia pokračujeme až za výhybňu Dolná Štubňa odbočka a strach z omeškania Detvana z nás opadá. Realizujeme ešte jednu fotozastávku v oblúkoch pred Hornou Štubňou. Počasie si s nami zahráva. Z neba sa valia prívaly vody. Skalných to však pred fotetím neodradilo.

V Hornej Štubni máme necelú trištvrte hodinku na preskladanie súpravy. Ďalej už pokračuje iba jednokoľajná trať. Na čelo pelotónu sa prediera Albatros 498.022 v tesnom závese Anton 486.007 a štrúdla historických vagónikov 2 Ca, 1 Aa, 1 Bai, 1 Bac MDC, 1 SR ČD, 1 Salon ČD a 1 SR ČD. Lehátka a reštauračný vozeň sa zaradili na požiarny vlak. Takto nachystaní čakáme na príchod pravidelného osobného vlaku zo Zvolena. Po jeho odbavení v stanici dostávame povel na odchod.

O niekoľko kilometrov ďalej čaká na nás posledná fotozastávka – hradlo Turček. Počasie sa umúdrilo a už naštastie neprší. Súprava vlaku sa cúvaním vracia až na zastávku Turček odkiaľ sa efektným spôsobom rozbieha. Cvakám čo mi foták stačí, mechanické návestidlo, parné mašinky, elegantná historická súprava a na pozadí pekná príroda. Čo viac si môže fotograf želať.

Ďalšiu časť cesty do Kremnice ideme bez zastavenia. Kocháme sa nádhernou scenériou krajiny Slovenského semmeringu. Počas cesty opäť začalo pršať a tak bývalú zastávku Nevolné, kde mala byť ďalšia fotozastávka, iba prechádzame. V Bartošovej Lehôtke opäť zastavujeme. Krátka kontrola pojazdu. Cesta dole kopcom rýchlo ubieha a zanedlho prichádzame do Hronskej Dúbravy a po trati 150 skúšame rýchlosť 80 km/h. Do Zvolena osobnej stanice máme postavené na priamo, ale aj tak musíme spomaliť na zhlaví, pretože je tu pomalá jazda. Nám to nevadí a hlasitým pískaním píšťal oznamujeme náš príchod.

Na prvej koľaji na nás netrpezlivo čaká zvolenský býček 422.0108 s nerozlučnou štvoricou vozňov R + D + 2x Ci. Náš pozdrav opätuje prenikavým zvukom píšťaly. Zarovnáva štartovaciu pozíciu a vyrážame na krátku súbežnú jazdu z osobnej stanice na nákladnú stanicu. Chlapci mašinkári sa dosýtosti vyšantili, čo si odniesli naše ušné bubienky. Býček sa nenechal zahambiť a poctivo držal krok s väčšími, ale mladšími bráškami.

Súpravu historického vlaku zanechávame na nákladnej stanici a posunom zachádzame na veľké prevádzkové ošetrenie do depa. Požiarny vlak lehátkové vozne tiež odkladá na nákladnej stanici a zvyšok vozňov priváža do priestoru depa. V depe sa doberá voda z vodného žeriavu, ktorý opravili miestny klubisti z KHT. Na paprsok prednej točne malý dieselový rušník Bn60 (taktiež veľmi cenný exponát zo zbierky KHT) tlačí vagón Eas, v ktorom je prichystaná potrava pre parné mašinky. Kirow-om sa oba tendre nazbrojili uhlím. Ešte sa na zadnej točni depa poriadne namazalo. Účastníci výletu medzitým využívaju čas na obed a fotenie zaujívamostí Zvolena. V depe sa stretám s ďalším členom vlaky.net – manom754. Lúčime sa aj s Iskričkou, ktorý využil ponuku organizátora a robil nám doprovod od rána z Vrútok. Ďalej s nami nemôže, pretože je potrebný pri prípave výpravy KHT  do Košíc.

Trojhodinová návšteva zvolenského depa pomaly končí a my sa presúvame do súpravy na nákladnej stanici. Mašinky vychádzajú z depa a pripájajú sa na koniec súpravy. Do čela súpravy prichádza zvolenský býček, aby sa popasoval so súpravou akú ešte nikdy neťahal. Samozrejme nenechali sme ho vštichu a parné mašinky na konci súpravy robia postrk. Takto prechádzame z nákladnej stanice späť do osobnej stanice. Lúčime sa s manom754, ktorý taktiež nemohol s nami pokračovať v ceste, ale aj tak sa opäť stretneme v sobotu v Košiciach.

Odpájame býčka zo súpravy a naša výprava odchádza cez triangel na smer Banská Bystrica. Dokonca aj počasie začína byť milosrdné a cez mraky sa predralo slniečko. V Radvani križujeme s osobným vlakom. Pri príchode do Banskej Bystrice hovoríme o nachádzajúcej nepretržitej výluke mosta ponad Hron. Nechýbalo veľa, aby nám táto výluka znemožnila uskutočnenie tejto jazdy. V Banskej Bystrici už na nás čaká expres Detvan a osobný vlak do Zvolena. Stretli sa tu perli zvolenského depa. Na Detvane žiarila Renátka 754.055 a na osobáku zasa 750.300. Po našom príchode postupne opúšťajú stanicu. Dozvedáme sa o problémoch, ktoré stretli náš požiarny vlak. Na jednom lehátkovom vozni ostala zatiahnutá ručná brzda a podarilo sa navariť materiál z brzdových špalkov na koleso. Vagón začal skákať a preto požiarny vlak pokračoval v ceste zníženou rýchlosťou.

Z Banskej Bystrice odchádzame o 17:30. Slnko nám svieti od zadku, preto už nie je v pláne žiadna fotozastávka. Ikeď mašinky pod kaštielom v Slovenskej Lupči by stáli za hriech. V Dubovej opäť križujeme. Tentokrát mávame rýchliku 810 Horehronec v čele so 754.054 tiež pekne naleštenou. Ďalšia cesta už prebieha nerušene. V Chvatimechu sa kocháme prejazdom ponad koľaj čiernohronskej železnice. Pri prvotnom návrhu jazdy sa počítalo, že práve v Hronci by naša výprava nocovala. Bolo by tu malé stretnutie Albatrosa, Antona a  parných lokomotív lesných železníc. Bohužiaľ sen nabúral časový plán akcie a preto sme nocľah museli presunúť až na Červenú Skalu.

V Brezne stojíme 50 minút. Čakáme na príchod osobného vlaku a ukočenie dopravnej služby v dopravniach na trati, kvôli odhláškam za naším vlakom. Preto sa na posledný úsek dnešného dňa vydávame až o pol ôsmej večer. Zanedlho padá na krajinu tma a o hodinu prichádzame do Červenej Skaly.

Hodinu po nás prichádza do Červenej Skaly aj požiarny vlak s lehátkovými vozňami. Miestny bufet na Červenej Skale pripravil velikánsky kotol gulášu a pivo tieklo prúdom do neskorých nočných hodín. Posádky rušňov spravili prevádzkové ošetrenie mašiniek a potom mašinky preskupili na súpravy, aby sa mohlo začať kúriť.