Naprieč celou Ukrajinou k Azovskému moru (II. časť)

Mariupol je prístav na brehu Azovského mora asi 50 km od ruských hraníc (pre porovnanie od Slovenska v približne rovnakej vzdialenosti ako Moskva) s cca polmiliónom obyvateľov. Väčšinu z nich tvoria Rusi, mal by tu byť aj nejaká grécka minorita (mesto bolo založené v dávnych časoch ešte Grékmi). Okrem niekoľkých oficiálnych nápisov je všetko inak len po rusky. Azovské more je veľmi plytké, jeho priemerná hĺbka je len 13 metrov a bohaté na rôzne druhy rýb. V blízkosti mesta sú obrovské hutnícke závody Azovstal.

Na stanici (zaujímavosťou je, že odchody vlakov sa hlásia v ukrajinčine i ruštine) sme hneď našli aj samoobslužné úschovné skrinky, pri ktorých je však tá samoobsluha modifikovaná na miestny spôsob – je potrebné najprv nájsť pani, ktorá by nám predala žetón na uzamknutie skrinky, ísť s ňou do kancelárie, kde treba trojmo vypísať potvrdenku (ktorá je v ukrajinčine aj ruštine a dokonca s ochrannými prvkami), podpísať ju a následne za 4 hrivny a 35 kopejok prevziať žetón. Po uložení vecí na stanici sme sa najprv začali zhánať po mori, ktoré som vyzeral pri príchode do Mariupolu, ale nevidel som ho. Už vo vlaku mi jeden mladík na otázku, či je k moru ďaleko, povedal, že „v principe net“. Ďalším dopytom pred stanicou sme si to upresnili a vydali sme sa udaným smerom. Len čo sme vyšli na lávku, vedúcu ponad koľaje, zistili sme, že more je hneď vedľa stanice za koľajiskom a lokomotívnym a vozňovým depom. Bol to však len kúsok pieskového brehu a betónová hrádza zaplnená rybármi (lepšiu pláž sme našli neskôr na inom mieste). Dali sme sa do reči s jedným z nich – Ihorom. Svoje meno síce vyslovuje po ukrajinsky, ale inak je to Rus z Kurska. Na rybách je aj so synom, onedlho prišiel aj Ihorov kamarát. S veľkou radosťou sa dali s nami do rozhovoru, keďže v týchto končinách je cudzinec – turista naozaj rarita. Len ťažko odmietam rybu, ktorú mi chcú darovať (aj keby som ju náhodou chcel zobrať – ako to poveziem cez hranice?). Sú veľmi milí a pohostinní, chceli by, aby sme zašli ku nim domov na obed. Vysvetlili nám, ako sa dostať do mesta a idú s nami na autobus. Cestovné zaplatili za nás (nechceli ani len počuť o tom, že by sme to zaplatili my), odviezli sme sa do centra (ktoré je na kopci) a tam nám ešte povedali, čo kde je a rozlúčili sme sa. Ešte nám dali svoje adresy, že kedykoľvek v lete máme prísť k moru. Naozaj veľká, nečakaná a u nás už pomaly neznáma pohostinnosť.

Zastavili sme sa v CUM-e, čo je ešte stále „Centraľnyj univerzaľnyj magazin“, čiže niečo sa spôsob socialistického Prioru. Budova, ošumelé schodisko a vôbec interiér sú stále rovnaké ako v časoch, keď v ňom bolo minimum tovaru, ale inak je v ňom dnes dostať všetko. Prešli sme okolo divadla a stále po „Prospekte Lenina“ sme došli k veľmi dlhej rušnej triede – „Prospekt metalurgov“. Neplánovane sme zbadali niečo, čo vyzeralo ako tržnica a nemýlili sme sa. Čo sme neodhadali, bola jej veľkosť – najprv sme videli jej prvú časť, ktorá už aj tak bola dosť veľká, lenže potom sme našli krytú časť s predajom mäsa (sortiment bol široký, no úroveň predaja bola niekedy katastrofálna – mäso, nezabalené, len tak sa povaľujúce po špinavých obkladačkách predajného pultu, mliečne výrobky predávané mimo akéhokoľvek chladiaceho zariadenia, obrovské kusy zvierat, ktoré mäsiar rozsekával veľkou sekerou priamo pred kupujúcimi...).

Za touto sekciou sme našli ďalší obrovský trhový priestor, kde sme kúpili zelený čaj, pravú ruskú horčicu a nejaké korenie (neviem aké, predavačovi stačí povedať napr. na pečenie a on bleksovými pohybmi namieša zmes z niekoľkých druhov). V jednom bufete sme si dali aj dobrý a lacný obed. Najprv som sa čudoval, načo predávajú na pulte varené vajcia, kúsky salámy a pod., ale potom sme zistili, že je to na zajedanie s vodkou – príde chlapík, hodí do seba vajce, hodí vodku a ide ďalej. V tomto bufete bolo normálne, keď si hosť doniesol vlastné jedlo a k tomu si objednal stakančok vodky (ako napríklad stará babka, čo si pri pulte rozkázala „50 gramov“, čiže poldeci). Z tohto trhoviska sme vyšli do bočnej ulice, ale predaj nekončil ani tu – asi kilometer dlhý úsek bol zaplnený predávačmi najrôznejších vecí – staré knihy, mačky, psy, kvety, stromy, hrdzavé klince, staré budíky, staré šatstvo, nové mopedy... Jednoducho také obrovské trhovisko som nevidel asi ani v arabských krajinách. Z tejto trhovej ulice sme sa inou stranou opäť dostali na „Prospekt Lenina“, odkiaľ sme sa po zistení smeru (niekoľko opýtaných vôbec nemalo tušenia o nejakej pláži alebo mori...) pobrali dole kopcom k moru.

Pláž je hneď vedľa železničnej trate, nad ňou sú rôzne ozdravovne a podnikové rekreačné zariadenia. Tu dole bolo vcelku dosť chladno a navyše fúkal silný vietor. More bolo tiež rozbúrené a akési zakalené (asi od piesku). Keď sme sa nabažili mora a rybárov, dali sme sa na spiatočnú cestu, ale naspäť sa nám už nechcelo šlapať peši, nuž sme na blízkej zastávke MHD nastúpili do práve prichádzajúceho trolejbusu, aký jazdí aj napríklad v Bratislave, len bol v oveľa horšom stave. Systém verejnej dopravy je na Ukrajine veľmi rozmanitý (v Mariupole premávajú autobusy, trolejbusy a električky) a preto všade platia iné zvyklosti. Mysleli sme si teda, že v trolejbuse bude nejaký „výběrčí“, ktorý skasíruje novopristupujúcich cestujúcich, tak sme nastúpili strednými dverami, ale mýlili sme sa. Keďže sa trolejbus rozbehol a nič sa nedialo, tak bolo treba predrať sa dopredu a u pomocníka vodiča si lístok kúpiť. Lenže v týchto končinách nie je zvykom predierať sa cez celé vozidlo, tu je zaužívaný iný spôsob – po ďalších cestujúcich sa pošle dopredu potrebný obnos a o chvíľu sa po niekoľkých ľuďoch vráti lístok aj s prípadným výdavkom. Vystúpili sme na Prospekte Lenina a išli sme si ešte doplniť zásoby na trhovisko. Pri divadle sme si  našli  maršrútku (čo je buď dodávka, uspôsobená na prevoz ľudí, alebo malý autobus) na železničnú stanicu. Aj tu je pomocník, resp. pomocníčka vodiča, ktorá vyberá cestovné a pred zastávkou sa pýta cestujúcich, či bude niekto vystupovať. O pár minút sme sa postupným klesaním s výhľadom na more dostali na stanicu.

Na stanici som sa dal do reči s jednou pani, ktorá si práve kúpovala lístok do St. Petersburgu, preto som sa zaujímal o cenu (194 hrn.). Veľmi sa čudovala a stále nevedela pochopiť, čo robíme v takých končinách. Akonáhle sme len okrajovo spomenuli, že by sme išli radi aj do Ruska, no tam nám treba víza, hneď nám dala adresu svojej dcéry v Petrohrade, že tam máme v lete ísť a že sa zariadia aj víza. Ešte sme sa rozhodli obzrieť staničné WC a hoci bábuška dežurnaja vravela, že tam máme „spokojno, kulturno“ posedieť, nebolo kde - ich konštrukcia nevybočovala z priemeru a boli klasické – „turecké“. A mali sme čo robiť, aby sme si ešte rýchlo vyzdvihli z úschovnej skrinky naše veci a nastúpili do vlaku.