Naprieč celou Ukrajinou k Azovskému moru (III. časť)

Skúsil som u nej zistiť, či aspoň v Donecku je na stanici zmenáreň, povedala, že nevie, ale že mám skúsiť. Popri tom sa opýtala, čo robíme v takom kraji. Aj tu pôsobí cudzinec – turista ako zjavenie, lebo len neveriacky pokrútila hlavou - „Zdes turistov net.“ Okolo ôsmej sme zastavili v Donecku, centre Doneckej oblasti a priemyslového regiónu Donbass, tak som vybehol von a hoci som v to vôbec nedúfal a chystal sa zháňať nejakých taxikárov – vekslákov, zmenáreň na stanici bola a bola aj otvorená, tak sme si nakoniec mohli zapožičať posteľné prádlo. V Donecku sa náš vozeň zaplnil do posledného miesta a medzi cestujúcimi začali pravidelné rituály večere a zoznamovania sa. Skúsili sme elektrickú zástrčku pri WC na nabitie mobilu. Síce to najprv nefungovalo, ale provodnica to po opýtaní sa na možnosť fungovania zapla. Keďže sme mali miesta na úplnom konci vagóna, hoci mobil bol za dvermi, mali sme naň výhľad, takže sa nabil a nezmizol (kupejnyje vozne majú nabíjačky na chodbičke). Mali sme síce viac ako akútnu potrebu nabiť batérie aj do fotoaparátu, ale tie by sa museli nabíjať 16 hodín a to sme tam nechceli nechávať celú noc. Nadránom, keď vychádzalo Slnko, som sa zobudil v stanici Im. T. Ševčenka, kde býva dlhšia pauza, tak som vyšiel von a i napriek skorej rannej hodine sa k vlaku vybralo niekoľko bábušiek ponúkajúcich jedlo. Nasledovala cesta nekonečnou ukrajinskou rovinou (prekvapilo ma, že ani v tých najmenších a od ľudských obydlí vzdialených zastávkach nebola napr. ani jedna lampa verejného osvetlenia rozbitá), až sme nakoniec 10.25 prišli do Kyjeva.

V Kyjeve sme si najprv zložili veci do samoobslužných úschovných skriniek. Podobne ako v Mariupoli je potrebné si zakúpiť žetón (v Kyjeve dva – jeden na zamknutie a druhý na odomknutie). Kuriozitou je, že ako žetóny sa tu používajú staré sovietske 15-kopejkové mince. Na stanici v Kyjeve je aj možnosť osprchovania za 10 hrn. Vybrali sme sa najprv do botanickej záhrady, potom do Ševčenkovho parku s minerálnym prameňom. V tomto parku každý deň v roku hrajú väčšinou starší muži hlavne šach, ale aj karty. Buď sa stretne partia šachmajstrov alebo si niekto len tak rozloží figúrky a kto ide okolo a má záujem, môže si zahrať. Hneď to ponúkli aj mne, čo som však neprijal, keďže s mojimi znalosťami by bola hra ukončená niekoľkými ťahmi. Zato sme však boli zatiahnutí do zaujímavej debaty, resp. skôr prednášky o poslednom vývoji na Ukrajine. Potom sme sa išli zohriať do metra, tentoraz na zelenú trasu, ktorá však na moje sklamanie okrem mostu cez Dneper viedla len pod zemou. Na Majdane už medzitým trhovníci vyložili svoje oranžové revolučné suveníry. Na Chreščatyku sme si v pouličnom bufete chceli dať nejaké zákusky, avšak mladá predavačka nám ich odmietla predať s tým, že ich nemá do čoho zabaliť. Netypická situácia (predávam tovar, ktorý však nemám do čoho zabaliť), no nakoniec som si ich dal zabaliť do papierovej vreckovky (zákusky sú na Ukrajine výborné, veľké a lacné). V neďalekých potravinách (zázrak, že sme niečo také vôbec našli) sme kúpili poživeň do vlaku, ja som si kúpil aj nejaký majonézovo-cesnakový šalát, voči ktorému som najprv nepociťoval absolútnu dôveru, ale nakoniec bol výborný a nezávadný.

 Pobrali sme sa na stanicu, kde nás už čakal náš rýchlik do Užhorodu. Náš vozeň bol tentoraz síce tiež plackartnyj, ale zvnútra aj zvonku nový – nové a otvárateľné okná (otvoriť inak okno vo vlaku býva skoro vždy nemožné) a vnútri nové lavice na sedenie, mäkké, čalúnené. Aj WC pôsobí modernejším dojmom, zmizol dokonca aj ten netypický a veľmi nepraktický systém ovládania vody (ktorá sa inak spúšťa tak, že treba zatlačiť páčku akoby dovnútra kohútika, z čoho vyplýva, že umyť sa dá vždy len jedna ruka a ešte aj tak sa pritom človek dosť zamočí). Len samovar je stará dobrá klasika na drevo a provodnik v ňom už aj zakúril. Je to vynikajúce a praktické zariadenie – po celú cestu v ňom je (no, stalo sa raz, že to tak nebolo) vriaca voda („kipjatok“), ktorú si každý môže nabrať, preto je veľmi praktické si na cestu zobrať nejaké to balenie čaju a instantné polievky.

Jediný raz za celú cestu sa nám podarilo získať dolné miesta, dokonca sme za celú cestu nemali spolusediaceho a vozeň je skôr poloprázdny ako poloplný. Náš vlak sprevádzajú až do Užhorodu dvaja milicionári (v diaľkových vlakoch milicionári bývajú), ktorí sa zabývali v našom vozni. Postupne sa zotmelo, ale ešte som počkal na uzlovú stanicu Žmerinka (odbočka do Odesy), kde vlak čaká skoro polhodinu, aby sme si na nástupišti kúpili teplú večeru – „vareniki“ (výborné pirohy, plnené zemiakmi). Toto sa mi veľmi páčilo – netreba sa starať o nakupovanie zásob pred cestou, jednoducho počas cesty sa dá kúpiť všeličo na jedenie vrátane teplých jedál. Na rozdiel napr. od našich lôžkových či ležadlových vozňov v tých ukrajinských nie sú žiadne rebríky, len akési „stúpačky“ na okrajoch, čo pre Ukrajincov, zocelených celoživotným putovaním v takýchto vlakoch, nepredstabuje problém, ale nám, nevycvičeným, to predsa len robí ulíhanie na vrchné lôžka ťažšie. V noci mi bolo veľmi chladno, tak som si išiel k provodnikovi vypýtať deku navyše. Po rozvidnení som sa zobudil v Karpatoch, kde bola veľmi hustá hmla a sneh. Avšak akonáhle sme prešli skotarským tunelom hranicu Podkarpatskej Rusi, po hmle ani pamiatky, len krásne Slnkom zaliate stráne a v diaľke zasnežená polonina Boržava. Tu v Karpatoch (Volovec) sa vlak celkom zaplnil, nastúpili ľudia, čo cestovali do Mukačeva. Ráno sme si ešte u provodnika kúpili čaj za 1 hrn., ktorý sa na rozdiel od slovenských vlakov (i tých najvyššej kategórie) nepodáva v plastových kelímkoch s plastovou paličkou, ale pekných sklenených pohároch s kovovou lyžičkou (pritom ich nikto nerozbíjal ani nekradol). Od Mukačeva vo vlakovom rozhlase boli naladené slovenské rozhlasové stanice (v každom vozni je vlakový rozhlas s možnosťou regulácie hlasitosti v každom kupé, v ktorom je väčšinou naladená miestna rozhlasová stanica), čo pri pohľade na krajinu okolo trate pôsobilo trocha nezvyčajne. V Čope bola 20 minútová prestávka na otočenie lokomotívy a taktiež na to, aby pohraničiari mohli skontrolovať celý vlak (sme v pohraničnej stanici i keď cez žiadnu hranicu nejdeme - mnoho sovietskych zvykov jednoducho stále prežíva). Po polhodine sme prišli do Užhorodu. Na najbližší autobus do Michaloviec sme mali ešte 2 hodiny času, tak sme sa v staničnom bufete ešte trocha najedli. Na linke do Michaloviec bol opäť nám už známy nepríjemný a otrávený vodič, ktorý však tentoraz nebol až taký nepríjemný ako naposledy.

Cestujúcich bolo 16, väčšinou Ukrajinci. Pri nástupe do autobusu akási pani s pokladnicou vyberala od každého akýsi poplatok, za ktorý vydala ja potvrdenku (zrejme obdoba poplatku za nastúpenie do medzinárodného vlaku v Čope). Po odchode autobusu niektorí „obchodníci“ porozdávali iným cestujúcim časť svojho tovaru, zrejme aby sa vošli do bezcolného limitu. Podľa všetkého sa vodič dobre poznal s ukrajinskými aj slovenskými policajtmi i colníkmi („Saška, no hybaj skontrolovať autobus nech tu dlho nečakám“). Ukrajinskú colnú kontrolu vykonával colník, ktorý rozhodne nebol typickým príkladom ukrajinského verejného činiteľa – bol usmiaty, milý, s každým prehodil pár slov o tom kde bol a kam cestuje. V tých končinách jednoducho ešte stále niečo nezvyčajné. Na slovenskej strane sa dlho nič nedialo kvôli dlhému ničnerobeniu colníkov, až musel vodič autobusu odkiaľsi nejakého vytiahnuť, nech nás skontroluje, keďže pravidelná linka má prednosť. Všetci, ktorí viezli viac ako dve krabičky cigariet, museli vyplniť dva diely colnej deklarácie formátu A 4 a kvôli tomu, že asi len traja sme nič neviezli a nič nevypisovali, sme nabrali vyše polhodinové meškanie. Plánovaný autobus do Košíc by sme už nestihli, tak sme zvolili vlak, na ktorý sme nastúpili tak akurát.