Parný expres Praha – Košice, úsek Červená Skala – Košice

1.6.2006 19:30 Ing. Marián Šimo

Prebúdzanie do tretieho dňa jazdy v Červenej Skale je pokojné. Čas odchodu na trať je až po odchode osobného vlaku do Margecian o 8:40. Voľný čas trávi väčšina ľudí postávaním a debatovaním po skupinkách, raňajkovaním v reštauračnom vozni alebo fotografovaním.

Krátko po ôsmej hodine sa začína s prípravou na deň. Albatros opúšťa koniec súpravy, kde vykuroval parou salónne vozne a Sergej s Antonom odchádzajú z Bac vozňov. Na historickú súpravu prichádza najskôr Albatros a za ním na príprah Anton. Sergej upratuje súpravu požiarneho vlaku.

Tesne pred odchodom sa usadzujeme v historickej súprave a spolu s R. Frimlom oboznamujem cestujúcich o pláne fotozastávok. V treťom vozni si už hrdlo necítim, ale zvládol som to. Bolo na čase, pretože prichádzame na najzaujímavejšie miesto výletu – Telgártsku slučku. Súprava zastavuje s mašinkami až v tuneli, aby ľudia mohli vystupovať na kratučkom nástupišti zastávky Telgárt penzión.

Fotiči zaujímajú miesta a súprava sa dáva do pohybu. Cúva naspäť až skoro do stanice Telgárt. Potrebuje rozbeh na náročný tunel na slučke. Ozýva sa krátke zapískanie a z komínov rušnov sa valí hustý dym. Historická súprava postupne naberá rýchlosť. Prechádza mostom ponad cestu, cez kratučkú zastávku Telgárt Penzión a mizne v tuneli. Toto divadlo sníma množstvo fotoaparátov a kamier.

V momente ako súprava zmizla v útrobách Telgártskeho tunela začalo sťahovanie národov. Rýchlo treba zaujať novú pozíciu s dobrým výhľadom na viadukt. Umravňujeme neposedov, ktorí lezú na protisvah všetkým do záberov. Jednému exempláru sa to podarilo ako z učebnice. Trčal z kopca úplne ukážkovo. Bohužiaľ bol asi nahluchlý a navyše nepatriaci k výletníkom.

Spoza kopca doliehajú zvuky odfukujúcej pary. Zo zárezu spoza stromov sa vynoril tandem parných trojvalcov spolu s historickými vozňami. Majestátna súprava prešla po viadukte a stráca sa v záreze. Cúvne naspäť cez viadukt a prejazd ešte raz zopakuje. Druhý prejazd je pomalší. V 13 promilovom stúpaní sa ťažko rozbieha. Vlak zastavuje na konci mosta. Nastupujeme, ale nie na dlhú štreku. Pred Chramošským viaduktom opäť ideme fotiť.

Prechádzame na druhú stranu viaduktu historický vlak prechádza cez kamenný viadukt. Tentokrát je prejazd iba jeden. V úseku na nás čaká ešte jedna fotozastávka – prameň rieky Hron. Pod Besníckym sedlom zastavujeme pred portálom Besníckeho tunela. Cúvaním sa vraciame na spodok planiny až k Hronskému tunelu. Pomalým rozbehom stúpame späť až k miestu zastavenia pred portál Besníckeho tunela. Čakáme, kým ľudia opäť nastúpia a vydávame sa na ďalšiu cestu – do stanice Dobšinská Ľadová Jaskyňa.

V stanici je ešte dosť času. Je tu plánované križovanie s osobným vlakom z Margecian. S výpravcom si dohadujeme opätovný vjazd do stanice. Vyhovel nám a vlak sa vracia až za Ostrú Skalu. Zahalený v opare dymu a pary sa vynára spoza kopca a s pomalým syčaním parných strojov vchádza do stanice. Po opakovanom vjazde do stanice prichádza na rad aj požiarny vlak, ktorý trpezlivo čakal v stanici Telgárt. O 20 minút prichádza Sergej so súpravou požiarneho vlaku. Ihneď je obklúčený zástupom fotografov. To sa však nebezpečne priblížil príchod osobného vlaku.

Po chvíli sa vynára v oblúku a zastavuje pred staničnou budovou. O minútu sa poberá ďalej. To je čas, keď aj výletný vlak dostáva zelenú. Nastupujeme a vyrážame za ďalším dobrodružstvom. V tomto úseku je plánovaná iba jedna fotozastávka. Bohužial grafikon nepustí a časovo sa viac zastavení nezmestilo. Za fotomiesto sme si vybrali Dedinky. Stratenský labyrint prechádzame a zastavujeme na zastávke Dedinky. Vystupujeme z vlaku a polobehom sa presúvame späť na cintorín. Medzitým súprava cúva, aby sme urobili prejazd po hrádzi nádrže. Na celú zastávku máme iba 15 minút a tak je to celé v pokluse. Po prejazde vlaku utekáme späť.

Rýchlou jazdou sa ponáhľame do stanice Mlynky, kde nasleduje hodinová pauza. Pol hodinu po nás prichádza požiarny vlak, i keď sme predpokladali, že najskôr pustia Horehronca. Asi mal pár minút meškanie a tak to vyšlo. Po požiarnom vlaku zavládol v stanici čulý ruch. Každý si chcel nájsť najlepší flek, pretože s rýchlikom Horehronec príde výnimočný rušeň Zvolenského depa – Renátka 754.055. Pre mnohých cestujúcich výletného vlaku nevšedný zážitok. A naozaj, spoza oblúka prichádza do stanice vzorne nablýskaná Renátka.

Po jej odchode sa čaká na odhlášku. S výpravcom tentokrát dohadujeme opakovaný odjazd zo stanice. Čas poskočil o ďalšiu polhodinku a parné krásavice hlasným zvukom píšťaľ oznamujú blížiaci sa odchod. Rozbiehame sa a odchádzame zo stanice. Zastavujeme sa kúsok za stanicou a vraciame sa späť pre lovcov záberov.

Na jeden dych sa posúvame do Hnilca. Opäť stojíme a čakáme na osobný vlak. Pauzu Čmoudík využíva na upratanie kuchyne Albíka a zvyšok posádky na premazanie pojazdu. Opäť nás dobieha aj požiarny vlak. Čakanie na osobný vlak nebolo také dlhé ako v predošlých zastávkach v staniciach. Vykrižovali sme a dostávame zelenú vlnu až do Gelnice. V tomto úseku už nie je plánované fotografovanie. Slnko sa prehuplo za náš chrbát a Košice sú ešte ďaleko. Popoludní sa zahusťuje premávka osobných vlakov a už nie je veľa okien, v ktorých sa dá fotiť.

Jazdou cez dolinu Hnilca vzbudzujeme prekvapenie obyvateľov doliny. Mávajú nám na pozdrav a my im odpovedáme parnou píšťaľou. Vody v tendroch ubúda a najbližšie miesto, kde by sme ju mohli získať sú Margecany. Našťastie je tento úsek v klesaní a spotreba tohto média je malá. Na priľahlej ceste nás neústale prenasledujú fotopríživníci. A tak si spríjemňujeme cestu tým, že im komplikujeme situácie, keď sa snažia urobiť fotky pri trati. Veľmi rýchlo pochopili náš úmysel a fotia z miest, kde sú naše zbrane neučinné – i keď tiež nemajú ideálne zábery.

Do Gelnice prichádzame v čase keď je mesto plné ľudí. Hlavne detiská práve idú zo školy. S údivom na tvárach kukajú, čože sa to valí dole traťou. Zastavujeme v stanici. Od výpravkyne sa dozvedáme, že tu budeme stáť o 40 minút dlhšie ako sme mali. Vysvetľuje, že v Margecanoch nie sú voľné koľaje. A tak nám nič neostáva iba čakať. Dočkali sme sa. Najskôr prichádza osobný vlak a potom aj rýchlik Horehronec z Košíc. Zamávame Renátke na rozlúčku a konečne môžeme vyraziť aj my.

Do Margecian prichádzame kľudným tempom. Kontrolujeme stav vody v tendri, našťastie do Košíc vydrží. Nemusíme teda ísť na vodu do depa a získať ďalšie meškanie. Lokomotívy sa odpojili od zvyšku súpravy a obiehajú súpravu na druhý koniec. Za pár minút je všetko zapriahnuté, brzda odskúšaná a voľná trať pred nami. Lokomotívy tendrami dopredu sa pohýňajú. Albatros si vymenil miesto s Antonom na čele vlaku. Parné mercedesy majú možnosť opäť ukázať, čo dokážu. Len jazda tendrom dopredu obmedzuje rýchlosť na 50 km/h. Tentokrát to nie je na škodu, lebo sa blížime k najdlhšiemu dvojkoľajnému tunelu na Slovensku - k Bujanovskému tunelu. Tunel je dvojkoľajný a úplne rovný. Je vidieť z jedného konca na druhý. V tuneli sa míňame s osobným vlakom a po pár minútach sa ocitáme na druhej strane.

Tesne pred Kysakom sa znova ozýva S2jka na Albatrose. Jazda tendrom dopredu sa jej nepáči. Preto v stanici dôkladne kontrolujeme teplotu ložiska a mažeme ho. Púšťame pred seba ICčko a po ňom sa pokračuje do Košíc. V Kostoľanoch nad Hornádom opäť stojíme pretože nás predbieha osobný vlak. Ložisko opäť mažeme a nechávame chladnúť. Po osobnom vlaku vyrážame.

Za ťahanovským tunelom pískaním budíme pozornosť piknikujúcich pri Hornáde. Zapaľujú sa dútniky víťazstva a vychutnávajú sa posledné metre cesty. V Košiciach pristávame pri prvom nástupišti. Okamžite sme obklopení množstvom zvedavcov. Posádky rušňov slastne vychutnávajú okamihy víťazstva na lavičkách na nástupišti. Oddych vyruší výpravca s pokynmi na presun do depa.

Posunom sa celá súprava presúva do priestorov depa. Anton v čele zachádza k vodným žeriavom na vodu a potom cez točňu zaparkuje v depe. Po ňom prichádza na rad Albatros. Voda, točna a kanál. Všetko akosi podozrivo dlho trvá. V košickom depe práve pristalo UFO. Nikto z oficiálnych predstaviteľov depa tu nie je, aby privítal a zorganizoval dianie v depe. Chýba žeriav na nazbrojenie lokomotív uhlím. Po hodine hľadania sa žeriav našiel. Čo sa však nenašlo, boli kľúče od neho. Ďalšie štyri hodiny hľadania. Kľúče sa našli, avšak nebolo človeka, ktorý by vedel zo žeriavom narábať. To už na depo nemilosrdne padla tma.

Posádky parných mašiniek sa smejú. Je to ovšem smiech cez slzy, pretože malo byť všetko prichystané. Avšak realita je iná. Nikoho z predstaviteľov depa situácia nezaujímala, jedine Emil Zaremba sa snažil všetko zachrániť. Pre návštevníkov depa a účastníkov našej jazdy je v priestore pri točni výčap s pivom. Netrvá dlho kým je v depe veselo. Našťastie cestujúci parného expresu nič netušia o organizačných problémoch so zbrojením. Bohužial kým padla polnoc, pivo vo výčape sa minulo. K dispozícii bolo iba fľaškové z reštauračného vozňa, kde však fľaška bola s vysokohorskou prirážkou za 65.- Sk.

Zlatý klinec chaosu dáva odstavenie spacích vozňov na krátku koľaj, takže nie je možné ich vykurovať žiadnou lokomotívou, pretože sa už nezmestí na koľaj a zavadzala by v prístupe do elektrického depa. Nepomáhajú žiadne apely na organizátorov. Vzdávame to, ideme do sprchy a potom konečne zaliezame do pelechu. Ráno nás prebúdzajú posunovači. ŽOS Košice idú opraviť podvozok vozňa s napečenou brzdou. Za túto pomoc im nesmierne ďakujeme, pretože ďalšia cesta parného expresu by bola výrazne ťažšia. Rýchlo sa obliekame, berieme potrebné veci na deň a súprava odchádza do ŽOSsky.

Od skorého rána je v depe množstvo ľudí. Pri točni Katka vozí malých záujemcov hore dole. Oficiálny program štartuje a na točni sa striedajú vystavené exempláre. Parné mašinky, diesle, motorové vozne, malé i veľké. Prehliadka na točni sa stretla s velikánskym záujmom Košičanov.

Prebúdzania Katky v Košiciach sa zúčastnili všetky kluby okrem Bratislavy. Výhrevňa Vrútky sa prezentovala Bobinkou E 499.047, ktorá nám bude po zvyšok cesty robiť spoločnosť s požiarnym vlakom, Sergejom T 679.1168, ktorý nám ťahal požiarny vlak a s ktorým sa lúčime, parnou krásavicou 475.196, ktorá viezla parný vlak medzi Košicami a Prešovom, Zeleným Antonom 486.007, ktorý z Vrútok robil spoločnosť mladšiemu bratovi 498.022 z Česka a Modrým Šípom M 274.004, ktorý sa o dva týždne neskôr staral o 2. narodeniny VLAKY.NET.

Zvolenský klub historickej techniky sa do Košíc prišiel prezentovať fučiacim býčkom 422.0108, ktorý odviezol parný vlak medzi Košicami a Trebišovom, veľkým Pomarančom T 678.0012, posunovacím rušníkom BN 60 a vďačným hurvínkom M 131.1053 spolu s CDLm, ktorého útropy na dva dni ovládli vynikajúce bryndzové halušky.

Partia z Hanisky pri Košiciach priviezla svojho hurvínka M 131.1125. Popradčania prišli už tradnične so svojím motorovým vozňom M 240.0042. ZSSK prezentovala svoje rušne a motorové vozne. Od najstaršieho M 262.0004 po najnovšieho zástupcu r. 812. Zástupcom novej farebnej schémy bola 754.033.

Na výstavu smeroval aj zvláštny vlak z Maďarska vedený Nohabkou M 61.020. Bohužiaľ lokomotíva odmietla spoluprácu a tak s výrazným meškaním prichádza súprava ťahaná gorilkou. Nohabka a aj maďarskí hostia točňu zmeškali.

Tesne popoludní nadišiel čas rozlúčky. Súprava sa sformovala a vydáva z priestorov depa na spiatočnú cestu domov.

Fotografie: