Rumunsko cez Ukrajinu a Maďarsko

Čop je totiž hraničným prechodom na Slovensko aj do Maďarska, takže na Slovensko aj do Maďarska sa cestuje cez to isté kontrolné stanovište.

Z Čiernej nad Tisou som vo vlaku išiel ešte s dvomi Ukrajincami. Ukrajinská policajtka pri sa na mňa pri kontrole pasu trocha divne pozrela, ale zase takáto cesta asi nie je obvyklá. Po prejdení pasovou a colnou kontrolou som mal namierené do zmenárne, ktorá však oproti zvyklostiam bola teraz zavretá, tak som musel využiť služby blízkeho veksláka (padne to vhod, keď nie je zmenáreň otvorená, v takom Rumunsku takáto možnosť nebola). Dal som si povinne opečiatkovať lístok za 2 hrivny a po hodine strávenej na Ukrajine som ju opäť opustil, tentoraz smerom do Maďarska. Rýchlik Tisza (zostavený z jedného vozňa Bp MÁV a lôžkových vozňov z destinácií ako Kyjev či Moskva) bol plný ukrajinských pašerákov a gasterbeitrov, väčšinou maďarskej národnosti. Po nastúpení ešte prišli vojaci so psom a ešte raz pozreli pasy. Cesta od Maďarska je podobná ako cesta do Čiernej nad Tisou – koľajisko, ohradené ostnatým drôtom, silné reflektory, strážne búdy a vojaci. Priamo na hranici sa však nestojí. Hranicu tvorí rieka Tisa. Kúsok za ňou je už prvá maďarská stanica Záhony, kde prebieha maďarská pasová a najmä colná kontrola, zameraná na boj proti pašovaniu cigariet. Oproti našej (vypisovanie lístočkov o každom cestujúcom, vypisovanie colnej deklarácie a pod.) je rýchlejšia a pružnejšia – jednoducho sa pohrabú s baterkou v batožine, kontraband nad limit odoberú a zvyšok ponechajú cestujúcemu.

V stanici Záhony spolu so mnou vystupujú aj ďalší ľudia a kupujú si lístok už za vnútroštátne cestovné. Ja som si kúpil do Debrecena a pritom som ešte využil 33% víkendovú zľavu pre ľudí do 26 rokov. V Debrecene som prestúpil na osobný vlak do prvej rumunskej stanice Valea lui Mihai (maď. Ermihalyifalva). Cesta viedla typickou maďarskou pustou s maličkými staničkami a zastávkami. V poslednej maďarskej stanici Nyirabrány som rýchlo vystúpil, lebo lístok som mal kúpený len potiaľto a tu som si kúpil spiatočný lístok Nyirabrány – Valea lui Mihai za 1653 HUF (medzi MÁV a CFR je zľava na spiatočné lístky vo výške 60% za trate MÁV a 55% za trate CFR). Vydaný bol klasicky ručným vypisovaním a mnohonásobným pečiatkovaním. Potom nasledovala maďarská pasová a colná kontrola. Po nej vlak (do Rumunska pokračuje len prvý motorový vozeň, bolo v ňom len pár cestujúcich) odišiel smer Rumunsko.

Hranicu sme prešli pomerne rýchlo, po nej nasledovala ešte asi desaťminútová jazda do Valea lui Mihai, kde sa konala rumunská pasová a colná kontrola, ktorá trvá cca 10-15 minút kvôli tomu, že pasy sa pečiatkujú v budove polície na stanici. Službukonajúci príslušník rumunskej „Politia di frontiera“ ma prekvapil veľmi príjemným kultivovaným vystúpením a výbornou angličtinou sa ma popýtal, či sa moje meno vyslovuje „Žakub“ alebo Jakub a čo mienim robiť v Rumunsku. Potom mi ešte poradil, že zmenáreň je až v centre mesta, tak som sa tam vydal, veď času som mal dosť. Samotné mesto nie je zvlášť zaujímavé, ale videl som v ňom aspoň tri kostoly, vcelku blízko seba. Našiel som banku, kde som zmenil pár dolárov na miestne lei. Život cudzincom teraz komplikuje fakt, že minulý rok došlo v Rumunsku k menovej reforme – za 10 000 starých lei (ROL) je teraz 1 nové lei (RON, cca 10,3 Sk). 1 lei má 100 bani. Bankovky som už mal síce nové, ale mince sa miešali staré s novými. V meste som ešte videl miestne trhovisko, chvíľu som sledoval miestny futbalový zápas a potom som sa vrátil na stanicu. Tam som si kúpil lístok na osobný vlak („tren personal“) do Satu Mare. Vzdialenosť bola 67 km a cena 4,8 RON.

V celej tejto oblasti žije veľmi početná maďarská menšina, preto aj lístok na vlak som si radšej vypýtal s použitím niekoľkých maďarských slov. Na stanici sa so mnou dal do reči (resp. chcel dať do reči) jeden dedo, ktorý cestoval so mnou až do Satu Mare, keďže však nerozumel ani jednému mnou ponúkanému jazyku a ja zase nehovorím rumunsky ani maďarsky, z konverzácie veľa nebolo. Osobný vlak bol zložený z vozňov prakticky rovnakých ako naše B-vozne, lebo boli v horšom stave a špinavšie. Napriek tomu však na každom WC tiekla voda, dokonca nechýbalo ani mydlo a papier (úkaz, ktorý je v našich osobných vlakoch prakticky neznámy). Akurát sa bohužiaľ jazdilo s otvorenými dverami (a sprievodca ich zo zásady ani za jazdy nezatváral) a fajčilo sa úplne všade, samozrejmosťou bolo nedopalky hádzať na zem a fľaše z okna. Trať viedla širokou rovinou so slnečnicovými poliami, rybníkmi a množstvom konských povozov. Zrejme kvôli blízkosti hranice s Maďarskom na každej stanici i zastávke v čase pobytu vlaku stála hliadka pohraničnej polície, asi aby niekoho nenapadlo zdrhnúť cez zelenú hranicu.

V Satu Mare som si pozrel mesto, ktoré je zaujímavé veľkým počtom kostolov a po dvoch hodinách som sa vydal na spiatočnú cestu, opäť osobným vlakom, ktorý teraz pokračoval až do Oradey. Vyše hodinu času na vlak do Maďarska som strávil pozorovaním ruchu v tejto inak nie veľmi živej stanici. Najprv prišiel osobáčik z Maďarska, ktorý bol na rozdiel od toho ranného plný a pricestovala ním aj partia Slovákov, idúcich do hôr a tiež dvaja českí cestovatelia, ktorí mali namierené cez Rumunsko až do Moldavska. Hoci som fotil tento vláčik počas pasovej a colnej kontroly, nikto z policajtov mi nič nezakazoval, len po čase, keď už som sedel na lavičke, prišiel ku mne jeden mladý príslušník, slušne pozdravil, prelistoval si môj pas, po anglicky sa opýtal odkiaľ idem a kam, rozlúčil sa a odišiel. Keď už bol čas, nastúpil som do motoráčika a odviezol som sa opäť do maďarského Nyirabrány, kde som si chcel počas prestávky na pasovú kontrolu kúpiť lístok, ale pokladňa bola zatvorená, tak som si lístok kúpil u sprievodcu vo vlaku. Keďže som bol nevyspatý a zmorený tým teplom, zobudil som sa až keď do mňa šťuchla nejaká pani, že už je Debrecen.

V Debrecene sa medzitým rozpútala silná búrka, ktorá však postupne do stanice Záhony ustala. V Záhony som si počkal na medzištátny rýchlik Tisza z Budapešti do Moskvy a opäť som mal možnosť sledovať pomalý prejazd hraničným mostom ponad Tisu, ukrajinské strážne veže, ostnatý drôt, chlapov v maskáčoch a silné reflektory. Tentoraz som pri vstupe na Ukrajinu do imigračnej karty napísal ako cieľ SR a ako účel cesty tranzit. Asi som to vyplnil dobre, lebo tentoraz sa ma nikto absolútne na nič nepýtal. V Čope som sa dal do reči mladým maďarským študentom, ktorý mi povedal, že prišiel kupovať lístky do Vladivostoku. Takúto príležitosť som si samozrejme nemohol nechať ujsť. Pokladníčka bola kupodivu veľmi ochotná, sama hľadala najvýhodnejšie spojenia a nerobili jej problémy ani exotickejšie stancie na trase. V Čope sa dá teda kúpiť lístok až do Vladivostoku a vychádza to výhodne. Tento maďarský študent mi však povedal, že oni v skutočnosti cestujú až do Severnej Kórey, avšak podrobnosti o možnom spojení a cenách som sa už nedozvedel, keďže už bol pomaly čas odchodu na Slovensko. Ešte som sa za posledné hrivny najedol v bufete, lístky kontrolujúci dežurnyj mi po slovensky zaprial šťastnú cestu, to isté aj dobre naladený colník, pokúšajúci sa o konverzáciu v angličtine a išiel som. Celú cestu domov som prespal, len v Košiciach som z posledných síl prestúpil na IC 402.

Aj keď sa to nezdá, bola to pre mňa najlacnejšia cesta do Rumunska a časovo to tiež vyšlo veľmi dobre. Navyše oživená kratučkým tranzitom cez Ukrajinu a menej známym severovýchodným Maďarskom.

Zaujímavosťou je tiež trojnásobný prechod cez hranicu časového pásma, keďže na Slovensku a v Maďarsku sa používa SEČ a na Ukrajine a v Rumunsku VEČ.