Z archívov čiernej kroniky - VI. časť: „Oné, čo sme to vlastne za vlak?“

Základom dnešného, trochu ľahšieho príbehu bude na pohľad banálna udalosť, keď 9. októbra 1961 o 18.00 h zo stanice Koniarovce odišiel rušňový vlak Lv násled 605 na šíru trať bez riadneho vypravenia.

Rušňovodič Eduard a pomocník Anton v uvedený deň zavčasu ráno odviezli vlak s uhlím z Brestovian do Zemianskych Kostolian. Už po ceste, v stanici Koniarovce sprostredkoval výpravca rušňovej čate otázku dispečera, či sú ochotní urobiť ešte jeden obrat zo Zbehov do Zemianskych Kostolian. Rušňovodič súhlasil, takže po príchode vlaku do Kostolian a odstavení záťaže na vlečku elektrárne bol parný rušeň 524.193 so služobným vozňom zavedený na spiatočnej ceste do Zbehov ako vlak Lv násled 605. Vlakvedúci a sprievodca cestovali režijne v služobnom vozni.

Zo Zemianskych Kostolian odišiel rušňovlak o 14.45 h a v Topoľčanoch sa zastavil približne na jednu hodinu, keďže rušeň musel ísť do rušňového depa zbrojiť uhlie. Z Topoľčian potom odišiel asi o 17.30 h a čoskoro sa blížil ku kľúčovej stanici Koniarovce.

Tamojší výpravca včas nariadil pre uvedený vlak prípravu vchodovej i odchodovej vlakovej cesty. Po ohlásení správneho postavenia uvoľnil výhybkárovi vložku vchodového návestidla a vyšiel von očakávať vlak.

Predzvesť vchodového návestidla i vchodové návestidlo ukazovali návesť „Voľno“. Rušňovodič vchádzal do stanice rýchlosťou asi 15 km/h a keďže počas vchodu nevidel výpravcu dávať návesť „Pozor“ očakával, že dostane návesť „Rozkaz na odchod“.

Výpravca, ktorý najprv stál vonku a videl rušňovlak ako pomaly vchádza do stanice, bol presvedčený, že pri staničnej budove zastaví. Vrátil sa nazad do dopravnej kancelárie, pretože práve očakával odhlášku za predchádzajúcim vlakom 627, aby mohol rušňovlak vypraviť na ďalšiu cestu. Práve v čase, keď sa pýtal na odhlášku, rušeň prešiel okolo dopravnej kancelárie a nezmenenou rýchlosťou pokračoval v jazde k výhybkárskemu stanovišťu St. II.

Keď výpravca zbadal, že Lv na predpokladanom mieste nezastavil, vybehol von a volal za ním: „Dobrá!“, dávajúc návesť „Stoj, zastavte všetkými prostriedkami“. Nezdalo sa mu, že by rušňovodič akokoľvek reagoval, tak sa poponáhľal opäť do dopravnej kancelárie a volal výhybkárovi, aby zabránil odchodu vlaku zo stanice.

To však nebolo potrebné. Sprievodca v služobnom vozni postrehol výpravcu a zatiahol záchrannú brzdu. Rušeň so služobným vozňom zastavil vo vzdialenosti asi 8 až 10 metrov od výhybkárskeho stanovišťa. Sprievodca, ktorý netušil príčinu tejto mimoriadnosti, vystúpil zo služobného vozňa a poobzeral sa okolo rušňa, či náhodou nezrazili nejakú osobu alebo či nie je nejaká závada na vlaku. Nič také však nezistil. Spolu s vlakvedúcim preto vrátili záklopku záchrannej brzdy do pôvodnej polohy a rušňovodič po informácii od výhybkára, že môžu pokračovať, uviedol rušeň do pohybu a zo stanice odišiel.

Výhybkár vysvetlil udalosti diametrálne odlišne. Od výpravcu dostal totiž príkaz, aby rušeň zastavil a „vrátil“ ho pred dopravnú kanceláriu. Rušňovému personálu dal údajne po otázke: „Kam idete?“ príkaz na návrat. Na otázku mu sarkasticky odpovedali: „Veď po koľajach“, čo pochopil tak, že jeho slovám rozumeli. Odobral sa nazad na stanovište a ohlásil výpravcovi splnenie príkazu. Medzitým sa však rušeň dal do pohybu a bez akéhokoľvek pokynu či návesti odišiel ďalej na trať. Výhybkár jeho odchodu na trať nezabránil, lebo predpokladal, že výpravca dal vlaku asi návesť „Rozkaz na odchod“. Výpravca ale žiadnu takú návesť nedal.

Rušňovodič vypovedal tiež odlišne v tom zmysle, že sledoval či výpravca nebude dávať návesť odchod a keď sa tak nestalo, sám od seba, bez zásahu výhybkára zastavil na výhybke č. 9. Vtedy začul zo strany pomocníka z výhybkárskeho stanovišťa volanie výhybkára: „Čo ste zastavili? Ako to idete? Čo stojíte, veď môžete“. Rušňovodič s pomocníkom sa pozreli smerom do stanice. Keď nikto nijakú návesť nedával a výhybkár volal, že môžu ísť, tak pokračoval v jazde.

Medzitým výpravca našťastie dostal odhlášku za vlakom 627 a vlak Lv násled 605 mohol riadne ponúknuť do stanice Jelšovce, takže nedošlo ani ku vchodu vlaku do obsadeného oddielu. Napriek tomu, aby si vyjasnil situáciu, zavolal na závorárske stanovište č. 25 (zastávka Výčapy-Opatovce) a závorárovi prikázal rušňový vlak zastaviť a privolať rušňovodiča k telefónu. Závorár teda čakal pri koľaji a oproti vlaku držal lampáš s červeným svetlom. Vlak na základe tejto návesti na určenom mieste zastavil a rušňovodič sa odobral k telefónu. Výpravca si od neho žiadal vysvetlenie, kto ho vypravil zo stanice a čo mu povedal výhybkár. Rušňovodič odpovedal, že jemu výhybkár vravel iba toľko, že môžu pokračovať v jazde.

Výpravca sa údajne ešte spýtal, či vôbec vie pod akým číslom je vlak zavedený. Rušňovodič na to bez váhania odpovedal – ako násled vlaku 606. Výpravca sa musel ohradiť, lebo taký vlak ide opačným smerom (!) a v telefóne počul ako sa rušňovodič pýta vlakvedúceho: „Ako sme vlastne zavedení?“. Výpravca si teda vypýtal k telefónu vlakvedúceho a spýtal sa aj jeho, prečo vlak odišiel zo stanice. „Ja idem reži. Ja sa do ničoho nestarám“, odpovedal vlakvedúci s bohorovným kľudom. Výpravca si teda opäť žiadal k telefónu rušňovodiča, ale keďže ani ďalší rozhovor samozrejme nikam neviedol, výpravca to nechal tak a dovolil vlaku pokračovať v jazde. Vlak potom bez závad asi o 18.30 h prišiel do stanice Zbehy.

Na odstránenie veľkých rozporov vo výpovediach zúčastnených zamestnancov bola nariadená konfrontácia, pri ktorej všetci zotrvali na svojich pôvodných výpovediach, takže rozpory sa nepodarilo odstrániť.