Zlaté Moravce – Topoľčianky - Časť I.: Cesta do Zlatých Moraviec a stanica Zlaté Moravce

Zároveň ide aj o vhodné doplnenie nedávno uverejneného článku o trati Zlaté Moravce – Lužianky. K fotografiám ešte uvediem, že pochádzajú z 11. februára 2006 a 15. júla 2006. Tvoria kontrast medzi zimou a letom, preto uvádzam aj dva pohľady na rovnaké miesto, pre porovnanie.

Niečo z histórie

Zo Šurian otvorili 7. septembra 1894 trať do Zlatých Moraviec, predĺženú 27. septembra 1895 do Topoľčianok. Jednokoľajná železnica miestneho významu využila vedenie trate údolím Žitavy. Nevyžiadala si náročnú stavbu.

V Zlatých Moravciach sa na túto trať napojila pôvodne miestna železnica Zlaté Moravce – Kozárovce, otvorená 14. decembra 1912. V Kozárovciach sa preto pôvodná zastávka na miestnej železnici Hronská Dúbrava – Levice prestavala na prípojnú stanicu.

Poslednou železnicou v Zlatých Moravciach sa stala trať Zlaté Moravce – Lužianky. Práce na stavbe začali v júli 1936 a otvorenie sa konalo už 15. mája 1938. V roku 1940 sa postavila aj nová staničná budova Zlaté Moravce. Železnica sa krátko po svojom otvorení ukázala ako veľmi potrebná, keď južné časti Slovenska pripadli Maďarsku.

Po tejto trati využívajúcej aj miestnu železnicu Zlaté Moravce – Kozárovce (a tým aj časť trate do Topoľčianok) viedlo priame spojenie Bratislavy s Banskou Bystricou a ďalej do Prešova. Po druhej svetovej vojne sa trať naďalej využívala pre spojenie Bratislavy so stredným Slovenskom, bola zahrnutá aj do výstavby tzv. III. ťahu z Košíc cez Plešivec, Zvolen, Kozárovce, Zlaté Moravce, Leopoldov, Trnavu, Jablonicu, Kúty smerom na Moravu. Uvažovalo sa s jej zdvojkoľajnením a elektrifikáciou. Výrazný pokles dopravy nastal po roku 1989, zdvojkoľajnenie sa už neuskutočnilo, elektrifikácie sa dočkala iba jednokoľajná trať cez  Palárikovo – Levice – Kozárovce – Zvolen.

Trať Úľany nad Žitavou – Topoľčianky žila po dlhé roky miestnym významom. Zaujímavosťou na trati do Topoľčianok boli prezidentské vlaky, ktoré sem premávali v medzivojnovom období, keď T. G. Masaryk chodieval dovolenkovať do Topoľčianok.

CP 1961/1962 uvádza pre trať 39g Topoľčianky – Nové Zámky 5 párov motorových osobných vlakov v úseku Zlaté Moravce – Topoľčianky (jeden pár ráno, dva v popoludňajších a dva vo večerných hodinách) vedených asi sólo motorovým vozňom (podľa času obratu v Topoľčiankach 5 až 18 minút). Cestovný čas do Topoľčianok 7 minút, späť 5 až 7 minút. Vlaky boli vedené oddelene od úseku Zlaté Moravce – Úľany nad Žitavou.

Množstvo autobusových liniek, ktoré sa v Topoľčiankach zbiehali z okolitých smerov do Zlatých Moraviec spôsobili v roku 1979 zastavenie osobnej dopravy v úseku Zlaté Moravce – Topoľčianky.

Po roku 1989, kedy na trati Leopoldov – Zlaté Moravce – Zvolen prestali jazdiť tranzitné nákladné vlaky vedené Sergejmi, zrušením aj posledného páru rýchlikov Tekov (pred skrátením trasy po Zvolen išlo o veľmi vyťažené spoje, ktoré mali aj reštauračný vozeň a v Zlatých Moravciach sa križovali) už prevažnú časť dopravy tvorili iba osobné vlaky Lužianky – Kozárovce vedené zvyčajne sólom alebo dvojicou motorových vozňov radu 810 a manipuláky obsluhujúce miestnu záťaž.

Lepšie dopravné spojenie autobusom do Nitry alebo Zvolena a hromadný nástup individuálnej automobilovej dopravy nakoniec viedlo v roku 2003 k zastaveniu osobnej dopravy na trati Lužianky – Kozárovce a aj Úľany nad Žitavou – Zlaté Moravce. Na posledne menovanú trať sa osobné vlaky vrátili (vedené vozňami radu 810 a 812), ale v obmedzenej podobe (prakticky iba v denný čas). Nákladná doprava je prevádzkovaná na všetkých spomenutých tratiach, ubúdajúce vlečky ju však citeľne zoslabujú (vápenka Žirany, drevo v Jelenci, Žiranoch a Topoľčiankach, silo vo Vrábľoch, firma ViOn v Zlatých Moravciach – viď. ďalej a niekoľko prepráv nakladaných, resp. vykladaných priamo na manipulačných koľajách v staniciach a nákladiskách). Občas ju zosilnia tranzitné vlaky napr. so štrkom pre koridory. Takýto je súčasný stav tratí vedených cez Zlaté Moravce.

Zlaté Moravce

Ako už bolo spomenuté, trať Zlaté Moravce – Topoľčianky je vlastne súčasť trate z Úľan do Topoľčianok. V súčasnosti používaná, či skôr nepoužívaná staničná budova je z roku 1940. Cestovné lístky sa tu už nepredávajú. Stanici ďalej imponuje veľká vodárenská veža. Na lužianskom zhlaví sa nachádza kruhová výhrevňa s tromi krytými lúčmi a točnicou. Bývali tu deponované ako vozne radu 810, tak aj čmeliaky radu 770 a 771, ďalej rad 721 a iné.

Stanica je dodnes krytá mechanickými jednoramennými vchodovými návestidlami zo všetkých troch smerov. Koncom roka 2002 mali ešte aj trojsvetlovú privolávaciu návesť. Odchodové návestidlá boli skupinové jednoramenné mechanické. Zaujímavosťou, na ktorú som bol najviac zvedavý ešte od mojej poslednej cesty pravidelným motorovým osobným vlakom z Lužianok do Kozároviec, bolo mechanické zoraďovacie návestidlo „Se1“, ktorého úlohou bolo kryť stanicu od vlečky do tehelne (viď. ďalej). Vďaka nepoužívaniu tejto vlečky sa nepoužíva ani toto návestidlo, ale už jeho samotná existencia je na Slovensku vzácnosťou.

Na kozárovskom zhlaví sa nachádzalo železničné priecestie s cestou III. triedy na Jelenec a Hosťovce, ktoré bolo vybavené mechanickými závorami 1. kategórie ovládanými z neďalekého St. I. Predzváňač typu trojlístok je dnes už tiež ďalšou čoraz menej sa vyskytujúcou raritou na Slovensku.

Do stanice bolo napojené bývalé „depo“, z ktorého úvraťou viedla koľaj k traťovej správe. Ďalšia koľaj pre traťovú správu viedla vpravo od staničnej budovy.

Počas mojich návštev bola stanica pomerne prázdna, len na najvzdialenejších koľajách (od staničnej budovy) stálo niekoľko nákladných vozňov a jeden služobný vozeň k Mn vlakom. Motorový vozeň s prívesným boli len tie, ktoré prišli z Nových Zámkov. V budove stanice sa nachádzal jeden malý obchod s „pohostinstvom“, kde sa pretmoľovalo niekoľko „skalných“. Mestská hromadná doprava do mesta (centrum, autobusová stanica), resp. iných mestských častí, bola značne redukovaná, takže cestujúci musí prejsť do centra (cca. 2 km) „po vlastných“. Nuž, pohľad na potrebnosť železnice je dnes už iný...

Vlečka

Jediná vlečka do tehelne (Wienerberger-Slovenské tehelne) bola do stanice zaústená prostredníctvom dvojitej koľajovej spojky (výhybky č. 1 až 4) na kozárovskom zhlaví. Samotné koľajisko vlečky malo tri koľaje pôvodne priebežné a jednu koľaj slepú. Zakončenie vlečky, kde sa všetky tri koľaje zbiehali do jednej, je dnes už zavalené vyťaženou (pre tehliarsky priemysel nepoužiteľnou) hlinou. Preto sa z dvoch priebežných koľají stali slepé, tretia bola demontovaná už od výhybky č. 3. Niekoľko rokov však už zrejme vlečka nie je používaná, o čom svedčia zhrdzavené koľajnice a zanesené žliabky v priecestí. Nastohovaných paletizovaných tehál tu bolo vidieť dosť, všetko však odvážali kamióny. Pri výhybkách č. 1 a 2 bol malý domček, zrejme pôvodne služobná miestnosť pre obsluhu vlečky, ako aj stojan na koľajové podložky (už prázdny). Vlečka zrejme nevyžadovala vlastné posunovacie vozidlo (nakladalo sa iba pri jednej koľaji), posun teda zrejme vykonávala staničná záloha, resp. neskôr stroj od manipuláku.