Hodvábna cesta 22.4. – 9.5.2006 (II. časť)

Bola to žena, ktorá nás milo privítala, uschovala nám batohy a pomohla zabezpečiť lôžka. Potom sme išli trolejbusom č.1 k rieke Volge. V trolejbuse chodí sprievodkyňa, ktorá predáva lístky (1 lístok-5 RUB). Volga je tu široká asi ako päť Dunajov. Cez rieku prechádza dlhý cestný most na druhú stranu do mesta Engels. Na nábreží je hotel Slovakia so slovenskými nápismi. Samotný Saratov je panelákove mesto s veľkou sochou Lenina. Navštívili sme pekný pravoslávny kostol Svjato-Trojickij sobor. Cestou k stanici sme sa zastavili v reštaurácii na obed a pivo. Pri stanici je tržnica s handrami – Veščevój rýnok a veľa ďalších obchodíkov, kde sme nakúpili nejaké potraviny a pitie na cestu.Zo Saratova odchádzame vlakom N 332, Saratov 1 Pass – Taškent Pass Centr. o 15.20 hod. Je to passažirskij póezd uzbeckých železníc (Ozbekistan Temir Yollari) a strávime v ňom 3 noci. Vlak ťahá rušeň TEP70-0318 (6 osí), v našom vagóne sú traja sprievodcovia - uzbeci. Železničný most cez Volgu je dlhý asi 3km. Cesta vedie cez Verchnij Baskunčak do Aksarajskaja, kde prídu ruskí colníci. Nasleduje výmena rušňa za dvojdielny diesel, 12-osový 2 TE 10M-3173. Vlak má 20 vagónov. Za rušňom je vagon-tjurma (väzenie), v ktorom prevážajú väzňov.

5. deň – 26.4.2006 streda

Nasleduje Ganjuškino, ktoré už je v Kazachstane a zase kazašská colná kontrola. Časový posun +3 hod. Nasleduje cesta kazašskými stepami – piesková pôda, porastená rôznymi suchými trávami, bodliakmi, kriakmi, pasú sa tu ovce, ťavy (hnedé aj biele), kone. Fúka dosť silný vietor. V Atyrau stretáme vlak tadžických dráh (TDR), z hlavného mesta Tadžikistanu - Dušanbé do Moskvy. Je plný, hlava na hlave, nechcel by som v ňom cestovať. Doteraz bol náš vlak takmer prázdny, tu však nastúpilo veľa Uzbekov a začalo sa obchodovať. Predáva sa všetko možné, bábušky so zlatými zubami sa pretláčajú plnými uličkami a ponúkajú pívo, vódku, miňerálku, kopčjonyje ryby, sézan, semjačka, kártočky, piróšky, varjonyje jajca, časý-mechaňika Quartz, futbólky sportivny, čudo dlja ditej, volk-artist. Vo vlaku prebieha obmén valjút - rasijsky menjajem na som, na tenge. Prechádzame rieku Ural, nasleduje mesto Makat, kde je odbočka trate smerom na Aktöbe, kadiaľ budeme prechádzať cestou späť. Nástupište je plné stolíkov s rozličným tovarom a predávajúcich. Predávajú sa hlavne údené ryby, keďže sme v blízkosti Kaspického mora, zapácha od nich celý vlak. Za Makatom prechádzame cez rieku Embu, ktorá tvorí prírodnú hranicu medzi Európou a Áziou.

6. deň – 27.4.2006 štvrtok

V Bejneu nasleduje kazašská colná kontrola a prechádzame do Uzbekistanu, do Karakalpakii. Prechádzame cez Karakalpackú autonómnu republiku v rámci Uzbekistanu s hlavným mestom Nukus. Každý vo vlaku si myslí , že sme amerikánci, chodia na nás pozerať so susedných vagónov, aj sám načáľnik póezda. Každý prinesie fľašu vodky a chce si s nami pripiť: „Nu davaj poznakómimsja“. Otkuda ty?, Kak u vas?, Vsjo normálno? a podobné otázky sa na nás hrnú z každej strany. Sme tretí deň vo vlaku, stále v tom istom kupé ale vôbec sa nenudíme. Zamieňame peniaze, 1USD = 1230UZS (uzbecký sum). Všetok odpad sa vyhadzuje von oknom, veď to ťavy požujú. Zrazu začal vlak veľmi prudko tórmoziť (brzdiť), pozrieme sa cez okno a to stádo kráv prechádzalo cez trať. Pred mestom Nukus prechádzame cez rieku Amudarju, ktorá je spolovice vyschnutá. Nasledujú skalné zárezy, za nimi po ľavej strane je Buston – cintorín a obetné miesto (kládbišče). Nasleduje mesto Tortkul, kde by sme najradšej vystúpili, keďže neďaleko je Chiva (UNESCO), starobylé mesto obohnané mohutnými hradbami, avšak je to mimo nášho plánu. V meste Miškin nasleduje výmena rušňa a mierime hlbšie do púšte Kyzylkum k mestu Učkuduk. Nasleduje noc, vlastne už tretia a posledná v tomto vlaku. Ráno budeme v meste Navoi.