Spomienky z detstva - II. časť: 2. svetová vojna

31.3.2007 8:00 L. Sz. Hančok

Písal sa rok 1942. Začal som chodiť do školy. Druhá svetová vojna už zúrila tretí rok, ale nás sa to zatiaľ netýkalo. Front bol ešte stále mimo nášho územia. Postupom času som ju začal vnímať už aj ja. Nad nami prelietavali lietadlové bojové zväzy. Boli to skupiny bombardérov, ktoré z juhu leteli smerom na severozápad. Rozhlas postupne upozorňoval, že bojové zväzy sú nad Šoproňou, neskôr Györom a potom, že už prekračujú naše hranice.

V tom čase sme už obyčajne boli mimo stanice. Lietadlá spôsobovali zvláštny, akýsi kvílivý hukot, ktorý sa mi vryl do pamäti a aj dnes, keď počujem lietadlo, tak mi to hneď evokuje tie časy. Hrôza začala, pri častejšom bombardovaní Viedne. To už bolo veľmi blízko a aj u nás sa vyhlasovali poplachy. Pozdĺž cesty do Lábu boli po každých asi 350 m železobetónové bunkre z 1. svetovej vojny, ktoré nám slúžili ako kryty. My sme využívali dva. Jeden cez deň, pretože bol bližšie k obci a teda aj ku škole. Tam sme sa stretli s mamou. Otec bol, ako som už spomínal v práci na MDaVP. Druhý, ktorý bol asi 50 m za priecestím Lábskej cesty s traťou do Záhorskej Vsi, zase v noci. Sem sme sa prepravovali v tme po trati na dvoch štvorkolesových bicykloch. Boli vždy pripravené pri prvej koľaji, (koľaj č. 7) blízko pri dopravnej kancelárii. Spolu boli opatrené štyrmi lavicami. V budove sme bývali štyri rodiny. Bez problémov sme sa na ne pomestili aj s najnutnejšou batožinou. Počas poplachu sa nesmelo svietiť. Vyhlasovaný bol údermi kladivom na visiacu koľajnicu. Ten zvuk nás ľahko zobudil. Chytro sme vstali a po tme sa poobliekali. Pri posteli sme si pred spaním vždy pripravili batôžteky. Mali sme to už nacvičené. Otcovia „bicykle nahodili do koľaje“ a výpravca nás vypravil ako malé vozidlo na dobrodružnú cestu. Opakujem, že všetko sa dialo po tme. Pán prednosta vždy skontroloval volaním mena či všetci sedíme na bicykloch. Raz sa stalo, že môj brat Jozef chýbal. Dospelí ho začali hľadať. Napokon ho otec našiel doma v posteli. V tej trme-vrme si nikto nevšimol, že sa znova povyzliekal, uložil do postele a zaspal. Cesta trvala asi 5-8 min. Trať vedie na západ v priamom smere na Viedeň. A keď ju bombardovali naskytol sa nám nevídaný pohľad na rozsvietenú oblohu, ktorú križovali svetlomety hľadajúce nepriateľské lietadlá, výbuchy a oheň nad mestom. Bol to hrozný, ale pre nás deti grandiózny ohňostroj. My hlúpučkí sme si vtedy ani neuvedomovali, že tam trpia a umierajú ľudia. Ale inak to bol pre všetkých veľký stres.

Keď sa lietadlá z náletu vracali na svoje základne, niekedy zhadzovali nepoužité bomby do polí. Bolo to dosť nebezpečné. Raz sme nestačili dobehnúť do bunkra a tak sme sa schovali v jednej stodole, na kraji obce. Zahrabali sme sa do sena a modlili sa. Práve vtedy zhodili aj v Zohore tri bomby. Dopadali od nás vo vzdialenosti asi 100 m. Mali sme hrozný, neopísateľný strach. Raz sa nám to stalo aj pri „nočnom“ bunkeri. Bomba padla vo vzdialenosti necelých 50 m. Bola to hrozná rana. Bunker sa s nami zakýval. V ušiach mi ešte dlho hučalo, ale inak sa nikomu nič nestalo. Len sme boli poriadne vystrašení. Zaujímavé bolo, že bunkre využívali len železničiarske rodiny. Dedinčania sa neschovávali. Našťastie do intravilánu nepadla žiadna bomba.

Ani otec sa v práci počas poplachov neschovával. Pokiaľ ostatní sa sústredili do pivnice, on ostal hore a pracoval ďalej. Oddelenie grafikonov bolo vždy na 3. poschodí. Bol hrdina, ale len do vtedy, kým nebombardovali Apolku. Tie výbuchy ho predsa len vystrašili a pobral sa dolu. Keď bol niekde na 1. poschodí budova (dnešné GR ŽSR) dostala priamy zásah a tlaková vlna ho zmietla dole. Keď na to spomínal, nikdy si nespomenul, ako sa dostal až do úkrytu v pivnici. Na šťastie sa vážnejšie nezranil. Keby ho to chytilo ešte hore, tak neviem ... Následky to však predsa malo. Dva dni neprišiel domov. Báli sme sa či sa mu ozaj niečo nestalo. Veď tento nálet mal veľa obetí. Spolupracovníci zo Zohora nás utešovali, že ho určite videli v pivnici. Keď sa po 48 hodinách vrátil domov, skoro sme ho nepoznali. Ten strašný zážitok spôsobil, že v tej chvíli úplne zošedivel. Postupne si spomínal, že chodil niekde v lesoch. Nepamätal si kde. Asi na Kolibe.

Front prešiel cez obec veľmi rýchlo. Nemci utekali ako splašení a čo stačili, za sebou ničili. Trhali koľajnice, deštruovali priepusty a mosty. Zohorská stanica obišla celkom dobre. Horšie to už bolo s priepustmi na hlavnej trati do Bratislavy a do Malaciek. Po prejdení frontu a skončení vojny trvalo veľmi dlho než sa trate a celá infraštruktúra dostala do predvojnového stavu. Obetaví železničiari, ale aj radoví občania pomáhali aspoň provizórne spojazdniť trate. Vďaka ich obrovskému úsiliu sa to darilo pomerne rýchlo. Všade však boli pomalé cesty. Pamätám sa, že s otcom sme sa išli pozrieť do Štúrova ako to tam vyzerá. Vlak bol natrieskaný. Cestujúci sa prepravovali aj na strechách. Cesta z Bratislavy tam trvala takmer štyri hodiny. Červený most na Železnej Studienke bol jednokoľajný, drevený a išlo sa po ňom 5 km/hod rýchlosťou. Podobne to bolo aj pri moste pri Trnovci nad Váhom. Drevo pracovalo, praskalo, ale vlak bezpečne unieslo. Najstrašnejší pohľad mi utkvel na veľmi zničenú stanicu v Nových Zámkoch.

V Štúrove ma otec vyskúšal či trafím do domu, kde sme bývali. Trafil som. A nie len to. Priviedol som ho do „našej brány“ a k bytu, kde sme bývali. Bol na vyvýšenom prízemí vľavo. Na prekvapenie bol otvorený a prázdny. Vošli sme dnu a v chodbičke som otvoril druhé dvere vľavo. „Tu sa narodil Jožko“, povedal som mu. Ostal veľmi prekvapený. Veď vtedy som mal len 2 roky a päť mesiacov. Bol to však pre mňa taký veľký zážitok, že sa mi vryl do pamäti navždy.

Po skončení vojny dlhé mesiace prechádzali zo západu na východ transporty s ruskými vojakmi a ich technikou. Vozili ich prevažne „Nemky“ 555.0. Trate boli preplnené a tak mnohé z nich aj u nás stáli niekoľko dní, ba i týždňov. Spoznávali sme týchto jasajúcich vojakov, ktorí ani na chvíľu neskrývali svoju radosť nad koncom vojny, že prežili, sú zdraví a vracajú sa domov. Veľa pili a mnohí bývali veľmi opití. Mnoho krát sa medzi sebou pobili. Asi kvôli svojim frajerkám, či bárišniam ako ich volali. Na fronte bojovali s nimi. Raz jedného „kamaráta“ domlátili a jeden z nich ho dorazil údermi hlavy o jazyk výhybky. Dobitého ho odtiahli a sotili do škarpy za bufetom. Bolo to príšerné. Prečo som len pritom musel byť?... Zakrátko tam prišiel jeden podplukovník. Hneď vytriezveli. Pred ním mali ohromný rešpekt. Hlavného vinníka odviezli Gazikom. Tí čo tam zostali povedali, že bude zastrelený. Ďalšia príhoda sa stala s jedným vojakom. Bol ako hora. Určite mal vyše 2 m. Bol pri tom silný a vtedy zrejme tiež opitý, začal vystrájať. Nevedeli si s nim poradiť. Nebadane ho niečím ovalili a aspoň na chvíľu spacifikovali. Štyria ho zobrali a zatvorili do jednej zetky. Keď sa prebral začal vrieskať a ničiť vnútro vagóna. Ten sa pred jeho vystrájaním normálne kýval. Nevedeli ho utíšiť. Až prišiel znovu ten podplukovník. Lenčo počul jeho hlas, stíchol. Keď otvorili vagón, už pokojný ako baránok z neho vyšiel a odpochodoval s tým dôstojníkom. Jeho neuveriteľný rešpekt u vojakov sa aj tu potvrdil.

Naproti prijímacej budove, za poslednou koľajou bol riedky borovicový lesík. Zrejme z rôznych transportov tam poskladali desiatky cisterien s pohonnými hmotami. Bezpečnosť ? To bol pre vojakov neznámy pojem. Bolo to veľmi nebezpečné. Hore – dole chodili parné lokomotívy. Iskra mohla spôsobiť reťazové výbuchy cisterien. Veľmi som sa toho bál. Ale nielen ja. Bola by to strašná katastrofa. Na šťastie sa to nestalo a po odvezení poslednej, sme si poriadne vydýchli.

V tom čase na Podhorských lokálkach už jazdili 331.0. Do pomocného depa v Záhorskej Vsi boli pridelené 020, 023, 026 a 031. Volali ich Uhranky, alebo Maďarky. Zrejme preto, že boli vyrobené v Maďarsku. Najkrajšia bola 023, najživšia 031 a najlenivejšia 026. Motorové vozne M120-ky nahradili M130-ky.

O tom však až v niektorej ďalšej časti.