Hodvábna cesta 22.4. – 9.5.2006 (III. časť)

 

Príchod do hlavného mesta Uzbekistanu - Taškentu o 6.10 hod. Na susednej koľaji stál moderný rušeň čínskej výroby, 25kV/50Hz, 6000kW, 120 km/h, 138 t, 3 podvozky, 6 osí,  rok výroby - 2004. Za ním moderné klimatizované vagóny, niečo ako naše IC. Vlak premáva medzi Taškentom a Samarkandom. Ocitli sme sa vo vestibule nádherne zrekonštruovanej budovy stanice, čistej, kde neustále upratovačky robili poriadok. Oproti stanici je železničné múzeum, ale nemali sme dostatok času na jeho návštevu. Batohy sme si odložili do kámery chraňénja a metrom, ktoré je v dosť zlom stave, sme sa odviezli na bazár – Čorsu. Je to jeden z najväčších a najstarších bazárov v strednej Ázii, rozdelený na sekcie podľa druhu tovaru. V jednom obrovskom pavilóne predávajú iba koreniny, čaje a ryžu. Vládne tu opojná vôňa. Na bazári sme sa výborne najedli. Dali sme si lagman (polievka) – mäsový vývar so zeleninou, zemiakmi, širokými rezancami, kúskami baraniny a hovädziny. Ako druhé jedlo šašliky – pečené kúsky baraniny a hovädziny, k tomu výborný chlieb a zeleninový šalát. Uzbecká kuchyňa je fantastická. Jedlá sú chutné, podáva sa veľa zeleninových šalátov. Nikdy nechýba kanvica čaju. Takýto obed stojí asi 2 USD. V Taškente sme nemali veľa času na chodenie po meste, pretože nás čakala dlhá cesta taxíkom cez celý Uzbekistan až na kirgizské hranice. Preto sme sa metrom odviezli späť na železničnú stanicu a začalo sa vyjednávanie. Dohodli sme sa s taxikárom s tubetejkou (čiapkou) na hlave, za cenu 12 USD/os (vzdialenosť 400 km, Daewo Nexia) až do mestečka Dostuk, kde je hraničný prechod do Kirgizska, do mesta Oš. Vyrazili sme o 12:00 hod. po celkom dobrej ceste, rýchlosť sa pohybovala okolo 120 km/hod.

Za mestom Angren sme prešli cez priesmyk Kamčik vo výške 2267 m a vošli sme do úrodnej Ferganskej kotliny, ktorou preteká rieka Syrdarja. Je tu veľa marhuľových sadov a bavlníkových polí. Takmer všade sú vysadené moruše. Ich lístie slúži ako potrava pre priadku morušovú - húsenicu, ktorej zámotky slúžia na výrobu prírodného hodvábu. Pri ceste predávajú pekné, veľké jahody, tak sme sa zastavili a dobre sa ich najedli. Uzbekistan je silno policajný štát, čo nasvedčujú aj viaceré kontrolné body po ceste, ktorými sme museli prejsť. Policajt tu sedí v búdke, taxikár pri ňom zastaví, podá mu ruku, pričom „cenný papier-všimné“ zmení majiteľa a ide sa ďalej. Za mestom Namangan sme sa zastavili na obed v čojchone (reštaurácia). Pri stoloch sú lavice s prestretými kobercami, na ktorých sa sedí tureckým spôsobom alebo pololežmo oddychuje. Dali sme si šašliky a výborný miešaný zeleninový šalát.

Ďalej sme pokračovali do mesta Andižan, kde býva náš taxikár. Pozval nás k sebe domov na čaj. Hneď pri dome mal veľký fóliovník, v ktorom práve dorastali uhorky. V tomto meste má Daewo svoju fabriku na výrobu áut a preto Nexie sú najpoužívanejším autom v Uzbekistane. Po krátkej prestávke sme pokračovali na hraničný prechod do mestečka Dostuk, tesne k závore, kde sme vystúpili asi o 18:00 hod. A tu začala kovbojka, nemali sme totiž deklaráciu, čo konštatovalo asi desať veľmi dôležitých uzbeckých colníkov na rôznej úrovni, usudzujúc podľa množstva výložiek a veľkosti ich čapíc. Lenže pri vstupe do Uzbekistanu sme žiadne tlačivo nedostali. Najviac ich zaujímalo koľko máme peňazí. Keď sme im ukázali platobné karty, mysleli si, že máme veľký majetok a strašne veľa peňazí. Jednoducho čakali nejaký bakšiš. My sme však boli neoblomní. Pýtali sa kade sme do Uzbekistanu pricestovali a prečo sme nevyplnili vstupnú deklaráciu, kde sme mali uviesť množstvo dovážaných peňazí. Keď sme povedali, že sme pricestovali vlakom z Kazachstanu cez Karakalpakstan (autonómna republika), tak začali trochu ustupovať. Nakoniec prišiel načáľnik a ten razrešíl prablému. Dal nám vyplniť deklaráciu, kde sme vypísali množstvo peňazí, ktoré máme so sebou a asi po 2,5 hod. o 20:30 hod. nás pustili. Hraničný prechod je otvorený len do 21:00 hod. Kirgizskí colníci nám už žiadne problémy nerobili, iba poznamenali, že nepamätajú kedy tadeto išli takýto turisti – Slováci. Za hranicou sme si hneď vymenili peniaze – 1USD = 40 KGS, 1EUR = 50 KGS (kirgizský som). Maršrutkou sme sa doviezli do mesta Oš (5 km), do gostínici Manas. Za izbu pre štyroch sme zaplatili 7,5 USD (tjoplaja vodá net). Na izbe sa nesvietilo, lámpočka kaput. Tak sme išli za dežúrnoj (službukonajúca), i oná skazála – lámpočki net. Museli sme si poradiť sami, vybrali sme lámpočku z lustra na chodbe. Oproti hotela je reštaurácia kde sme si dali večeru a pivo. V Kirgizsku čas. posun +4 hodiny.