Spomienky z detstva - III.časť: Najmladší železničiar - dopravák

Prežil som tam „Víťazný február“ ako i zrušenie všetkých gymnázií v Československu. Po roku som sa preto vrátil späť do Zohoru medzi svojich bývalých spolužiakov na vtedajšiu Meštiansku školu, ktorú premenovali na Strednú školu. Zrazu som mal veľmi veľa voľného času. Čo s ním ?

A tu sa to začalo. Vlaky som už nepozeral len z okna. Chodil som dole, k dopravnej kancelárii. Všetci ma poznali. Vedeli kto som a kde pracuje môj otec. Mal som všade prístup. Začal som v osobnej pokladni. Pán Ščepánek keď videl môj záujem nechal ma predávať cestovné lístky. Rátalo sa mi, že môžem na lepenkové lístky vyrážať na tak zaujímavom kĺbovom prístroji dátum (ak sa dobre pamätám volali to kompostér). Preberať a vydávať peniaze. Byť dôležitý a zodpovedný. Do pokladne sa chodilo cez dopravnú kanceláriu. Tam to však bolo oveľa zaujímavejšie. V jednom kúte každú chvíľu niečo tikalo a z takého „zlatého“ prístroja vychádzal papierový pásik a na ňom bodky a čiarky v rôznych tvaroch. Zoznámil som sa s morzeovkou. Veľmi rýchlo som sa ju naučil. Spočiatku som len čítal, neskoršie som sa naučil aj odosielať správy. Bol to telegraf, na ktorom prichádzali rôzne rozkazy, rozhodnutia a hlásenia. Všetko ma zaujímalo. Pýtal som sa. Chcel som všetko vedieť, všetkému porozumieť. Pánom výpravcom sa to páčilo a ochotne mi všetko vysvetľovali. A tak som už do pokladne prestal chodiť. Ostával som v dopravnej kancelárii. Tam bol život ... Predhlášky, zahlášky, stavanie a uvoľňovanie vlakových ciest na bloku, dirigovanie dopravy na úseku po Kuchyňu a Záhorskú Ves. Vedenie „žurnálu“ (mal som pekné, uhladené písmo). Tam sa okrem čísiel vlakov zapisovali všetky vyššie spomínané údaje, ako i časové príchody, odchody, prechody a predchádzania vlakov. Toto všetko ma naučili a nechali robiť. Samozrejme pod ich dozorom. Ale nemýlil som sa. Bral som to ohromne vážne a zodpovedne.

Vyvrcholilo to až tak, že raz v nedeľu doobeda u nás zaklopal staničný zamestnanec s tým, že pán výpravca Daniška ma prosí, či by som nemohol prísť do dopravnej kancelárie. Nuž som šiel. Povedal mi, že bol na svadbe, že sa necíti dobre, či by som to tu „nepostrážil“. Ja som tú dôveru nemohol sklamať. Tie dve, či tri hodinky, či viac, patrili medzi moje najzodpovednejšie chvíle v mojom živote. Robil som vnútorného výpravcu. Keď bolo treba ísť k vlaku, šiel som vedľa do prednostovej kancelárie pre neho. Vstal, zobral si červenú čiapku a výpravku a šiel k vlaku. Potom si zase ľahol a oddychoval. Tak mi dôveroval. Spomínam si aj na ďalších výpravcov ako boli p. Hlinka, Haurič, Kuba, Janko Klíma z Kuchyne, ktorý neskoršie zahynul v službe na bratislavskej hlavnej stanici a ďalší. Všetko bežalo bez problémov. Keď už spomínam niektorých výpravcov, spomeniem aj prednostov, či pozdejšie náčelníkov stanice. Boli to naši susedia. Prvý, v roku 1940 bol pán Hromada. Zakrátko prišiel p. Rendla, potom p. Ambra. Posledným na koho si ešte spomínam bol p. Sládek. Mal dvoch synov. Prišiel z Rendeza, keď staršiemu Miškovi vlak odrezal časť ruky. Obaja boli fajn chlapci. Po príchode zo školy moja cesta viedla do kancelárie a tam niekoľko mesiacov prebiehalo moje železničiarske detstvo. Až raz... Sedím za stolom, píšem niečo do žurnálu a naraz vidím, že nado mnou stojí a pozoruje ma prekvapený otec. Netušil o mojich záľubách. Zo Správy dráhy priniesol pre náčelníka stanice nejaké písomnosti od náčelníka služby 11. (vtedajšia Služba dopravy a prepravy). Veľmi rýchlo pochopil o čo ide. Zobral ma do kancelárie náčelníka stanice a predo mnou mu dohovoril. Zakázal ma púšťať do týchto priestorov a „zavadzať tam“. Keby len bol vedel ... Tak sa moje účinkovanie v dopravnej kancelárii definitívne skončilo. Bol som z toho smutný, ale čo už?. Dole som chodil naďalej, ale len pred dopravnú kanceláriu. A tam ma raz oslovil rušňovodič p. Janko Polák zo Záhorskej Vsi. Ako to bolo ďalej bude v nasledujúcej štvrtej časti....

Žst. Zohor s bufetom, autor: Alojz Sloboda