Spomienky z detstva - IV.časť: Rušňovodič

11.4.2007 8:00 L. Sz. Hančok

Pán Polák ma oslovil krstným menom. Všetci rušňovodiči a vlakvedúci ma poznali veľmi dobre. Aby mnoho krát nemuseli čakať na výpravcov, ktorí im popodpisovali výkony, prišli za mnou a podpísal som im to ja. Všetkých som vedel perfektne podpísať. Oni nenamietali. Musel som mu porozprávať čo sa stalo, prečo už nechodím ''robiť dopravu''. Povedal mi, ''no a na mašinu by si nechcel?''

Viete si predstaviť tú malú dušičku keď to počula? Boli prázdniny. Mal som veľa voľna. Nič krajšie som si vtedy nemohol ani predstaviť. O 11.00 hod. odchádzal osobný vlak do Záhorskej Vsi. Ja som nastúpil s p. Polákom na Uhranku 331.031 a prvý krát som necestoval vlakom vo vagóne. To bol zážitok. Pomaly mi predstavoval lokomotívu z „kuchyne“ strojvedúceho. Rozvodnú páku, ktorou sa riadil smer jazdy. Páku malého šúpatka, dve brzdy. Prvá, tuším sa volala Vestingova, na brzdenie súpravy a druhá, taká menšia, volali ju Janči brzda, na sólové brzdenie lokomotívy. Bol tam taký kruhový ukazovateľ tlaku pary v kotli, ukazovateľ vody, rýchlomer, piskáč atď. No a samozrejme regulátor, ktorým sa reguloval tlak a množstvo pary na piesty. Teda s ním sa ovplyvňovala rýchlosť. Na opačnej strane bol kurič, ktorý sledoval dopĺňanie vody do kotla a uhlia do pece. Staral sa, aby lokomotíva mala stále optimálny tlak pary. Lokomotíva mala 11 t nápravového tlaku a max. rýchlosť 60 km/hod. Pred každou návesťou, ten ktorý ju prvý uvidel, nahlas zahlásil čo vidí. Pri vľavo točivom oblúku to bol kurič. Napr. „predzvesť je na voľno“, alebo „na predzvesti je výstraha“, alebo „vchod do odbočky“ a pod. Ten druhý, na znak toho, že rozumie, nahlas to zopakoval. Keď sme sa vrátili späť do Zohoru, poďakoval som sa a nesmelo sa opýtal, či by som s nimi nemohol ísť aj do Plaveckého Mikuláša.

Ich turnus som už dobre poznal. Pokračovali o pol štvrtej a vracali sa späť o pol siedmej. Môžeš. Znelo mi to ako v rozprávke. A tak som spoznával trať do Plaveckého Mikuláša. Tento vlak vozila posádka každý ôsmy deň. Každý ôsmy deň som s nimi cestoval. Časom som už trať poznal veľmi podrobne. Každý oblúčik, stúpanie, nechránené priecestia atď. Všímal som si techniku jazdy p. Poláka. Až neskôr som si uvedomil, aký to bol skvelý majster. Trať bola stavaná len na rýchlosť 40 km/hod. Oblúky nemali prevýšenie. V nich sa rýchlosť musela bezpodmienečne dodržať. Inak by odstredivá sila lokomotívu vytlačila z koľaje a prevrátila by ju. Ale na rovine ? Keď bolo treba, teda vtedy, keď sme niekedy zo Zohora meškali, aj šesťdesiatkou. Dokázal aj pri 40 min. meškaní sa vrátiť do Zohora načas. Teda v priamom úseku pokojne prekračoval povolenú rýchlosť. Pri jazde do oblúka, pri otvorenom regulátore, to pribrzdil na povolenú štyridsiatku. Pri výjazde z oblúka brzdu uvoľnil a keďže regulátor bol otvorený, rýchlosť sa znovu veľmi rýchlo zvýšila. Tak „chytal“ minútu za minútou.

Jedného dňa, keď sme vyšli z Lozorna smerom na Jablonové pán Polák povedal: „Tu máš miesto (posunul ma na jeho rušnovodičský pľac) a dávaj pozor na sedliakov“. Začal som sa učiť ovládať lokomotívu. Aj v tomto som bol veľmi učenlivý. Išlo mi to. Majster bol spokojný. Na pľac ma pustil už v Lozorne a späť to prebral zase až v tejto poslednej staničke pred Zohorom. Samozrejme za jeho dozoru. Viete si predstaviť 13-14 ročného chalana, že by mal v detstve krajšiu zábavku? Tak som si na to zvykol, že 8 dňový cyklus sa mi zdal pridlhý. Preto som sa pustil aj do posunu v Zohore. S 031 to bola paráda. Jej živosť sa prejavovala najmä pri odrazoch. Pán Polák sa pomaly blížil k dôchodkovému veku, trochu aj chorľavel a častejšie maródoval. Bolo mi to ľúto. Keď bol mladší vozil rýchliky.

Každú lokomotívu mali pridelené dve čaty. Druhý na 031 bol p. Pláštik, ktorý bol súčasne aj šéfom pomocného depa v Záhorskej Vsi. Ten však nemal porozumenie pre mladého chlapca. Tak som sa bližšie zoznámil s ďalším rušňovodičom, pánom Foltýnom. Jazdil na 026. Vedel, že ma p. Polák naučil jazdiť a keď ma zobral na mašinu pri najbližšej príležitosti si ma vyskúšal. „Chlapče, veď Ty jazdíš lepšie ako ja“ povedal zrejme zo žartu, ale nechal ma hneď na pľaci. A tak som z mojej 031-ky presedlal na 026-ku. Rozdiel týchto dvoch strojov bol veľký. Kým tá prvá bola ako živé striebro, krásne sa s ňou pracovalo, tak táto bola neskutočne lenivá. Aby sa dosiahol požadovaný výkon a rýchlosť bolo potrebné regulátor otvoriť takmer až na doraz. Jazda na tejto mašinke ma ani z ďaleka tak netešila ako pred tým. Ale zvykol som si a aj s p. Foltýnom som si neraz zajazdil na Podhorie a späť. Bola to zábavná cesta, najmä vďaka podarenému, veľmi vtipnému kuričovi p. Davidovi z Kuchyne. Aj s 026 som v Zohore robil posun, keď sa raz vrátila z hlavnej opravy. Konečne ju vybavili s Janči brzdou. Dovtedy ju nemala. Brzdil ju kurič ručnou pákou, ktorá bola na jeho strane.

S bratom Jožkom sme robili aj záslužnú robotu. V lete, keď bývalo veľmi sucho sadli sme na bicykle a za každým parným vlakom odchádzajúcim do Záhorskej Vsi, sme až po oceľový most cez kanál Malina, dávali pozor, či sa od iskier nechytila tráva. Viezli sme so sebou lopaty, s ktorymi by sme, ak by to bolo treba, vznikajúci ohen uhasili. Boli sme na to viacerí a úsek sme mali rozdelený. Aj takto sme si trochu privyrobili. Spomínal som, že pri 12 koľaji bolo uhlové hospodárstvo. Uhlie chodilo v uhlákoch a bolo ho treba vykladať. Pustili sme sa aj do tejto ťažkej práce. Bola to pre nás ohromná drina. Spočiatku nám to nechceli ani dovoliť. Boli sme však neoblomní a veru niekoľko vagónov sme aj vyložili. Za každý sme dostali 500.- Kčs.

Previezol som sa aj na 023 s p. Gavorom i Olšákom. Na 020 s p. Cvrkalom. Kuriča mu robil p. Mackovič zo Zohora. Ale len previezol. Oni boli veľmi predpisoví. Napokon, bolo to správne. Dodnes nechápem, ako som si u všetkých vydobyl toľkú dôveru a spoľahnutie.

Otec sa raz vrátil z grafikónovej porady z Českej Třebovej o čosi skôr a z okna ma zbadal ako prechádzam po štvrtej koľaji na druhé zhlavie, kde bolo potrebné urobiť nejaké radenie vozňov. Samozrejme, že videl ako riadim lokomotívu. A zase bol oheň na streche. Príkazy, zákazy a moje sľuby. To sa však už schyľovalo k termínu začiatku školského roku a ja som začal chodiť do Bratislavy na Strednú priemyselnú školu stavebnú. Moje potulky s Uhrankami sa pomaly končili. Školské povinnosti mi ich už nedovoľovali. Len sem tam, veľmi sporadicky som si išiel zajazdiť v nedeľu na Podhorie. Janko báči Polák už bol penzista. Zostal mi len p. Foltýn. Keď som vedel že vezie Záhorského partizána tak som niekedy počkal a odviezol som sa s ním z Bratislavy domov. Partizán bol robotnícky vlak zo Záhorskej Vsi, resp. Plaveckého Mikuláša do Bratislavy a späť. Zo Zohoru odchádzal okolo pol šiestej ráno a vracal sa poobede okolo 17-tej hodiny. Za ten čas sa v bratislavskom depe na odstavnom urobili na lokomotíve najnutnejšie prehliadky a prípadné menšie opravy. Každá z nich to absolvovala každý štvrtý deň.

V druhej polovici päťdesiatych rokov Uhranky 331.0 nahradili Ventilovky 431.0 a ako posledné parné lokomotívy tu behali Skaličáky 433.0. Na Ventilovke som nebol. Ale 433.006 som si raz s p. Foltýnom na Partizánovi vychutnal. Bolo to niečo iné, ale Uhranky zostali aspoň pre mňa, nezabudnuteľné. Už som bol zamestnaný na TD Bratislava sever keď som raz p. Foltýna zazrel na hlavnej stanici pri Vitézovi 465.007 s ktorým po obede viezol osobný vlak do Malaciek a späť. Do Malaciek išiel s tendrom vpredu a nebolo to „nic moc“. Späť sa vracal ako súpravový vlak a tak som si Vitéza medzi Malackami a Zohorom trochu vyskúšal aj ja. Bola to tiež Maďarka, ale vo veľkom. V Zohore ma vyložil, rozlúčili sme sa. Bolo to naposledy... Už som ho viac nestretol ... Bola to moja posledná jazda a posledné vedenie parnej lokomotívy. Možnože niekedy si to ešte budem môcť trochu pripomenúť aspoň na 331.037. Kto vie ? ...