Hodvábna cesta 22.4. – 9.5.2006 (IV. časť)

13.4.2007 7:40 František Halčák

Hodvábna cesta 22.4. – 9.5.2006 (IV. časť)

TRASA OŠ – DŽALAL ABAD – BIŠKEK (680 km). 9. deň – 30.4.2006 nedeľa Ráno sme sa zbalili, batohy nechali v hoteli a išli sme na Ošský bazár. Vládne tu pravý ázijský chaos – rikše a rozličné káry sa tlačia medzi ľuďmi a stánkami, predavači vykrikujú, všade veľa neporiadku. Predáva sa tu všetko možné, živé zvieratá, potraviny, zelenina, náradie, ručne tkané koberce, bavlnené látky, hodvábne šatky atď.

Nad mestom sa týči posvätné miesto – Šalamúnova hora, kde je mešita. Vedú k nej schody a je treba zaplatiť 3 KGS. Na kopci vedľa mešity je skala, po ktorej sa ľudia šmýkajú, pretože legenda hovorí, že kto sa 3 krát šmykne, nebude už viac chorý. Cestou dolu sme sa zastavili v jurte. Je to stan s drevenou konštrukciou, príbytok ázijských kočovných národov. Na zemi sú rozložené nádherné koberce. Ponúkli nám tu kumys (vykvasené kobylie mlieko – kirgizske pivo), z ktorého sme len trochu ochutnali, aby sme nemali nejaké zažívacie ťažkosti. Vrátili sme sa pre batohy do hotela a išli sme na autovokzal (autobusová stanica). Odtiaľto sme asi o 15.00 hod. odišli maršrutkou do Džalal-Abadu za 80 KZS/os., natlačení ako sardinky. Maršrutka odchádza až keď sa naplní tak, že sa v nej nedá ani pohnúť a keď si myslíte že sa tam už naozaj nikto nevmestí, vodič ešte cestou po meste zastavuje a priberá ďalších cestujúcich. Cesta trvala asi 2,5 hod,  nohy nám bez pohnutia úplne stŕpli, Emil dostáva kŕče. V Džalal-Abade sme išli do gostínici Mölmak, kde izba pre dve osoby stála 500 KGS, s ťjoploj vodoj. Avšak teplá voda nebola, tak sme išli za dežúrnoj a tá nám poslala montjora elektro-specialistu, ktorý zapojil bojler. Inak celkom slušná izba, až na zámok vo dverách. Podobný možno vidieť už len na stredovekých hradoch.  Potom sme sa išli pozrieť na železničnú stanicu, kde chodí  jeden nákladný (gruzovoj) vlak za deň. Cestou k stanici na križovatke sme natrafili na smerovú tabulu s nápisom turistické informácie. Emil si to hneď odfotil, čo nemal robiť. Na križovatke stál policajt, ktorý v danom momente a v týchto končinách bol najväčším pánom. Bol zjavne pod vplyvom alkoholu, čomu nasvedčovala jeho neistá chôdza a červený nos. Zavolal si Emila a spýtal sa: ,, Začém ty fotografiruješ?“ Všetci štyria me ho museli presviedčať, že sme turísti iz Slovákii  - železnodoróžniky, brátja a nemáme žiadne vedľajšie úmysly. Určite čakal nejaký úplatok, lenže my sme takí lakomci, že žiaden nedostal. Potom sme sa vrátili na bazár, cez ktorý prechádza železničná trať. Predávajúci tu majú rozložené svoje stánky a tovar priamo na koľajniciach. Spoza jedného takéhoto stánku sa týči vchodové návestidlo s návesťou ,,STOJ“. Na bazári sme sa najedli, dali sme si plov (rizoto), ktorý sa je rukami. Nakúpili sme si tu chlieb, je to kruhová placka, v čerstvom stave veľmi chutný a vrátili sme sa na hotel, kde sme prespali.
 
10. deň – 1.5.2006 pondelok
 
 

Ráno sme hneď išli na bazár, na stanovište taxíkov, kde sme si zjednali taxík do hlavného mesta Kirgizska, do Biškeku (predtým Frunze), vzdialeného 600 km za 900 KZS/os. Bolo to červené Audi 100 a vyrazili sme asi o 8:45 hod. Tu by som sa chcel zmieniť, že Kirgizsko je hornatá krajina s najvyšším vrchom – Pik Pobedy (Štít Víťazstva) 7439 m v pohorí Ťan-šan. Hovorí sa mu aj stredoázijské Švajčiarsko. 90% územia tvoria hory a priemerná nadmorská výška celej krajiny je o niečo viac ako náš Gerlachovský štít (2655 m). Išli sme pozdĺž rieky Naryn, na ktorej sú vybudované veľké hydroelektrárne. Cesta pokračovala cez mestá Kara-Kuľ, Toktogul a okolo jazera Toktogul. Bola kamenistá bez asfaltu. Jazdia tu väčšinou gazy, uazy, moskviče - štyristoosmičky, staré volgy - dvadsaťjedničky, žiguláky, staršie audiny privezené z Nemecka, no jednoducho silné autá. Často krát pred nami išli celé stáda oviec, kôz a kráv, ktoré doprevádzali pastieri na koňoch. Museli sme ísť za nimi krokom. Kirgizsko je poľnohospodárska krajina, prevláda tu chov dobytka a koní. Kirgizi sú dobrí a odvážni jazdci na koňoch – džigiti. Ich národným športom je džigitovka – jazda na koni s prvkami akrobacie. Kôň či somár je tu bežným dopravným prostriedkom. Vozia sa na nich deti, ale aj starci s dlhými briadkami, v typických vysokých bielych klobúkoch – kalpakoch.  Inak je tu dosť veľká chudoba, nezamestnanosť, niet tu žiadnej fabriky, prevláda ručná práca. Popri ceste v horách predávajú med, ktorý nosia boľšóje pčjolky. Emil si jednu fľašu kúpil. Potom sme sa ešte zastavili v reštaurácii na obed – polievka a v nej manti. Prešli sme cez priesmyk Ala-Bel vo výške 3184 m a priesmyk Tjus-Ašuu vo výške 3586m, kde bol vrcholový tunel, dlhý 2564 m. Potom už cesta smerovala do údolia k mestu Kara-Balty. Do Biškeka, pred železničnú stanicu sme prišli asi o 17:00 hod. Chceli sme ísť vlakom do Rybače, ale ten nechodí, až v letnej sezóne. Tak sme sa presunuli maršrutkou na autovokzal West, odkiaľ sme o 23:00 hod. odišli autobusom (Setra) za 210 KGS do Karakolu (450 km).  

Galéria

Súvisiace odkazy