Hodvábna cesta 22.4. – 9.5.2006 (IV. časť)

Nad mestom sa týči posvätné miesto – Šalamúnova hora, kde je mešita. Vedú k nej schody a je treba zaplatiť 3 KGS. Na kopci vedľa mešity je skala, po ktorej sa ľudia šmýkajú, pretože legenda hovorí, že kto sa 3 krát šmykne, nebude už viac chorý. Cestou dolu sme sa zastavili v jurte. Je to stan s drevenou konštrukciou, príbytok ázijských kočovných národov. Na zemi sú rozložené nádherné koberce. Ponúkli nám tu kumys (vykvasené kobylie mlieko – kirgizske pivo), z ktorého sme len trochu ochutnali, aby sme nemali nejaké zažívacie ťažkosti. Vrátili sme sa pre batohy do hotela a išli sme na autovokzal (autobusová stanica). Odtiaľto sme asi o 15.00 hod. odišli maršrutkou do Džalal-Abadu za 80 KZS/os., natlačení ako sardinky. Maršrutka odchádza až keď sa naplní tak, že sa v nej nedá ani pohnúť a keď si myslíte že sa tam už naozaj nikto nevmestí, vodič ešte cestou po meste zastavuje a priberá ďalších cestujúcich. Cesta trvala asi 2,5 hod,  nohy nám bez pohnutia úplne stŕpli, Emil dostáva kŕče. V Džalal-Abade sme išli do gostínici Mölmak, kde izba pre dve osoby stála 500 KGS, s ťjoploj vodoj. Avšak teplá voda nebola, tak sme išli za dežúrnoj a tá nám poslala montjora elektro-specialistu, ktorý zapojil bojler. Inak celkom slušná izba, až na zámok vo dverách. Podobný možno vidieť už len na stredovekých hradoch.  Potom sme sa išli pozrieť na železničnú stanicu, kde chodí  jeden nákladný (gruzovoj) vlak za deň. Cestou k stanici na križovatke sme natrafili na smerovú tabulu s nápisom turistické informácie. Emil si to hneď odfotil, čo nemal robiť. Na križovatke stál policajt, ktorý v danom momente a v týchto končinách bol najväčším pánom. Bol zjavne pod vplyvom alkoholu, čomu nasvedčovala jeho neistá chôdza a červený nos. Zavolal si Emila a spýtal sa: ,, Začém ty fotografiruješ?“ Všetci štyria me ho museli presviedčať, že sme turísti iz Slovákii  - železnodoróžniky, brátja a nemáme žiadne vedľajšie úmysly. Určite čakal nejaký úplatok, lenže my sme takí lakomci, že žiaden nedostal. Potom sme sa vrátili na bazár, cez ktorý prechádza železničná trať. Predávajúci tu majú rozložené svoje stánky a tovar priamo na koľajniciach. Spoza jedného takéhoto stánku sa týči vchodové návestidlo s návesťou ,,STOJ“. Na bazári sme sa najedli, dali sme si plov (rizoto), ktorý sa je rukami. Nakúpili sme si tu chlieb, je to kruhová placka, v čerstvom stave veľmi chutný a vrátili sme sa na hotel, kde sme prespali.