Mesto Karakol je takým východiskovým bodom rôznych výprav do pohoria Ťan-šan, k jeho najvyšším vrcholom ako je Pik Pobedy 7489m, Chan Tengri (Vládca duchov) 6995 m a k ľadovcu Enylček. Ubytovali sme sa v gostínici Stadion za 122KGS/os. Tento hotel je pri futbalovom štadióne a izby sú vlastne prerobené šatne futbalistov. Veľmi nízka úroveň, dvere na izbách nemajú zámky, iba sa zahačkujú. Hotel má iba jeden záchod, ktorý tvorí záchodová misa bez sedacej dosky, pokazený splachovač a palica. Zo splachovača cez misu stále preteká voda, ale len slabým prúdom, takže produkt, ktorý z vás práve vyšiel, nie je schopná odplaviť. Na to slúži palica opretá v rohu. V umyvárke, respektíve v miestnosti, ktorá kedysi bola umyvárkou je jedno umývadlo so studenou vodou. Sprchy sú skorodované, nefunkčné. Po raňajkách sme išli na bazár za taxikármi zjednať, kto by nás vyviezol do sedla Čou Ašuu (3822 m). Hovorili, že tam sa dostane iba Lada-Niva alebo traktor Ural, pretože je tam veľa snehu. Nakoniec sa nám jeden taxikár ponúkol za 300 KGS/os. Ten jeho žigulák vyzeral ako keby mal aspoň 10 rokov po skončení životnosti. Najskôr sme sa stavili na benzínovej pumpe, kde sme kúpili benzín a 1,5 litrovú fľašu oleja. Jeden liter oleja ihneď nalial do motora, zrejme ho tam veľa nemal. Hneď v prvých kopcoch sa nám začal motor prehrievať. Museli sme zastaviť, zbytok oleja z fľaše vylial do motora a išiel nabrať vodu do potoka s ktorou potom oblieval motor. Išli sme horskou cestou plnou skál, žigulák poskakoval až sme mali obavy, že sa ulomí koleso. Čím sme boli vyššie, tým bolo viac snehu. Každú chvíľu sme stáli a prikladali na motor sneh, aby sa schladil. Dostali sme sa do výšky asi 3500 m. Pre množstvo snehu to ďalej už nešlo. Tak sme vystúpili a pokračovali peši. Bolo krásne slnečné počasie. Taxikár v poltopánkach sa brodil snehom spolu s nami. Dostali sme sa do výšky asi 3800 m, v diaľke sa týčili sedemtisícovky. Emil ešte šliapal ďalej, taxikár len mával za ním rukami a povedal ,že ho tam zožerú vlci. Zrazu však začali pribúdať oblaky, začalo snežiť, tak sme sa vrátili k autu, dobre sme premokli. O chvíľu sa vrátil aj Emil. Neviem si predstaviť čo by sme si počali v týchto horách vo výške takmer 4000 m, keby sa nám pokazilo auto. Neboli sme vôbec vystrojení do zlého počasia. Cestou späť nám taxikár rozprával, že má 2 ženy. Má to výhodu, lebo keď sa s jednou poháda, ide k tej druhej. Veľa sa nás vypytoval ako sa žije na Slovensku a po každej našej odpovedi nezabudol s obdivom poznamenať: ,,Jop tvoju mať.“ Do hotela sme sa vrátili už takmer po tme.
12. deň – 3. 5.2006 streda
Ráno sme peši (30 min.) odišli na autobusovú stanicu. Autobusy do Biškeka chodia asi v hodinových intervaloch, striedavo severnou a južnou stranou jazera Issyk-Kuľ. Na autobusovej stanici sa s nami zoznámili dvaja „veselí“ kirgizskí regrúti, ktorí sa s nami chceli veľmi fotografovať. Tak sme im vyhoveli a na digitálnom displeji sme im potom ukázali fotky, ktoré chceli vybrať. To sme im už nevyhoveli. O 8.30 hod. sme odišli autobusom (Mitsubischi) za 150 KGS opäť severnou stranou. Po pravej strane na kazašských hraniciach sa tiahne pohorie Alataj a za ním leží bývalé hlavné mesto Kazachstanu Alma Ata. Asi ½ hodinovú prestávku sme mali v meste Čolpon-Ata, ktoré je rekreačným strediskom, ďalej v meste Rybače, kde sa takmer všade predávali údené ryby. O 16.00 hod. sme prišli do mesta Tokmok, kde sme sa ubytovali v hoteli Alija za 150 KGS/os, samozrejme s cholódnoj vodój. Maršrutkou sme sa odviezli na bazár, kde sme kúpili čaj. Je tu aj hraničný prechod pre peších do Kazachstanu. Cestou k hotelu sme sa zastavili v pravoslávnom kostole. Kňaz, ktorý nám otvoril mal veľkú, bielu, dlhosrstú mačku (perzská), ktorá sa veľmi zapáčila Emilovi a nazval ju cirkevnou mačkou.
13. deň – 4.5.2006 štvrtok
Ráno sme vstávali o 4.00 hod., pešo asi 1 km na železničnú stanicu a o 5.20 hod. sme odišli vlakom N 6051 Tokmok – Biškek 1, príchod do Biškeka 7.20 hod. Batohy sme odložili do kámery chraňenja a išli sme si pozrieť mesto. Tak ako mnohé iné bývalé sovietske mestá, centrum tvorí rozsiahle námestie s veľkou sochou Lenina, budova vlády, múzeá a rozsiahle parky so zeleňou. Názov Frunze dostalo po miestnom rodákovi M. V. Frunzem, revolucionárovi a organizátorovi sovietskej armády. Maršrutkou sme sa odviezli na Ošský bazár, kde sme urobili posledné nákupy na dlhú cestu domov. O 11.02 hod. sme odišli skórym póezdom kirgizských železníc (Kyrgyz Temir Žoly) N 17 Biškek 2 – Moskva Kazaňskaja, ktorý kursíruje v pondelok, štvrtok, sobotu. Má 18 vagónov a strávime v ňom 4 dni. Za posteľné prádlo zaplatíme 50 KGS, lehátka sme kupovali ešte v Moskve. Naše kupé je síce už obsadené, ale po predložení lôžkových lístkov nám ho s nevôľou uvoľňujú. Asi po 2 hodinách jazdy opúšťame Kirgizsko, hraničný prechod Kaindy – Merke.
