Hodvábna cesta 22.4. – 9.5.2006 (VI. časť)

Keďže tieto rieky pre rozsiahly zavlažovací systém majú čím ďalej, tým menej vody, jazero pomaly vysychá, všade vôkol je vyprahnutá, a presolená zem. Jednotlivé mestá sú od seba vzdialené asi tak dve až tri hodiny jazdy vlakom, ktorého rýchlosť je približne 80km/hod. Koľajnice sú do drevených podvalov zaklincované skobami. Stanice vynikajú honosnými budovami, vo vnútri vás očarí mramorom vykladaný interiér, s veľkou plazmovou obrazovkou Sony. No stačí zájsť na WC a vaše ilúzie sa rozplynú. Špinavé, zapáchajúce, oš...é, os...é, no skrátka len pre silné žalúdky. Nečakajte žiadne samostatné kabínky, kde si môžete v kľude hovieť a nikto vás nevidí. Medzi jednotlivými stupačkami sú len také polovičné priečky, spredu žiadne dvere. Aspoň máte lepší prehľad o obsaditeľnosti. Použitý papier sa odkladá do koša vedľa vás. Má to svoju výhodu. Keď si zabudnete papier, tak si v koši vyhľadáte, podľa hnedej značky síce už použitý, ale za daných okolností ešte použiteľný papier. Po prekročení rieky Emby opúšťame Áziu a vraciame sa späť do Európy.

15. deň – 6.5.2006 sobota

Prechádzame mestom Aktöbe a blížime sa k ruským hraniciam, hraničný prechod Jajsan – Ileck. Privítala nás veľmi prijemná ruská colníčka, čo je znakom, že sa dostávame do vyspelejšieho, kultúrnejšieho sveta. V meste Orenburg prechádzame ponad rieku Ural. Nasleduje Buzuluk, Samara. Nasleduje Buzuluk, Samara, Čapajevsk, prekračujeme rieku Volgu. Vtom nastáva vo vagóne veľký ruch. Natešení kirgizskí sprievodcovia začínajú rozoberať steny vagóna a vyťahujú odtiaľ rozličný pašovaný tovar, väčšinou rifle. Zrazu aj nás vyháňajú z kupé a už odmontujú stolík pod oknom a rozoberajú stenu. To by nikto neveril, čo sa tam všetko zmestí. V Samare už čakajú nedočkaví odberatelia a kontraband putuje z vlaku von.