Spomienky z detstva - V.časť: Záver

19.4.2007 13:40 L. Sz. Hančok

Neboli to len vždy šťastné a nádherné chvíle. Okrem príbehov z vojny som zažil aj dve veľmi stresové a dramatické situácie, ktoré ma poriadne rozrušili a nedali mi dlho spávať. Veľmi som rozmýšľal či mám o tom vôbec písať, či to po dlhých rokoch znovu oživovať. Od tej doby uplynulo takmer šesťdesiat rokov. Len z hľadiska objektivity som sa rozhodol, že to predsa len napíšem.

V prvom prípade išlo o dopravnú nehodu. Bolo to raz cez prázdniny. To som už chodil s p. Foltýnom na 331.026. Ako som v jednej z predchádzajúcich častí uviedol, tej najlenivejšej. A to bolo asi napokon osudné. Odchádzali sme o 11.00 hod do Záhorskej Vsi. Na ľavej odbočnej výhybke dvojitej koľajovej spojky medzi piatou a siedmou koľajou lokomotíva opustila koľaj, odtrhla sa od súpravy a v priamom smere pokračovala skákaním po podvaloch ešte asi 50-60 m ďalej, pokým sa ľavou časťou nezaryla do mäkkej pláne. Už som spomenul, že nemala Janči brzdu. Kurič p. Dávid pri skákaní lokomotívy stratil stabilitu a nemohol brzdiť ani ručnou brzdou. Podobne to bolo aj s regulátorom. Preto to zastavenie tak ďaleko. „Uteč!“ Znel povel pre mňa. A ja som vyskočil z naklonenej lokomotívy, prebehol krížom celé koľajisko a vbehol naproti do borovicového lesíka. Nikto si ma nevšimol. Druhou stranou som obišiel stanicu a čo najrýchlejšie sa pobral do dediny. Zastavil som sa až pri kostole, kde p. učiteľ Baráz, prísny, ale báječný človek a nadaný maliar, využil svoj talent aj na obnovy sôch s náboženskou tématikou. Pri ňom som sa ukľudnil. Asi po dvoch hodinách sa „páchateľ“ vrátil na miesto činu. Vykoľajená lokomotíva tam ešte stále bola zarytá v pláni. Súprava už bola odtiahnutá. Cestujúcim sa nič nestalo, pretože ostala na koľaji. Ale čo bolo príčinou vykoľajenia? Nad tým si odborníci lámali hlavu. Vyšetrovanie viedol kontrolór p. Poor. Poznal som ho. Opatrne som sa na to opýtal. Jeho odpoveď ma presvedčila, že som z obliga. Pravá príčina nebola zistená. Hodnoty merania výhybky boli v tolerancii. Aj neskoršie merania okolkov a vyváženie lokomotívy bolo v poriadku. Nehoda bola uzavretá ako „zvláštne, cudzie vplyvy“. Vydýchol som si. Ale trápilo ma to. Len asi ja som vedel možnú príčinu. Stále si myslím, že vykoľajenie spôsobilo prudké zabrúsenie hnacích náprav, keď som náhle a priveľmi otvoril regulátor tej „Lenivky“. Tesne pred tým, alebo takmer súčasne, začali „fučať“ poistné ventily, pretože tlak prekročil dovolenú hranicu.. Mašina „chytila paru“, zabrúsila a niektorá náprava sa asi vyškrabala na temeno koľajnice a strhla aj ostatné. Žiaľ, stalo sa to práve vtedy, keď sme boli na tej odbočnej výhybke. Škoda bola minimálna. Ale v mojej zodpovednej a poctivej dušičke nastala menšia trhlina.

Druhý prípad bol tiež dramatický, ale mal lepší koniec. Pri cestovaní vo vlaku som bol obyčajne v okne a sledoval návestidlá. Bolo to asi v roku 1952, alebo 1953. Uzimení sme prišli do školy a tam sa nekúrilo. Oznámili nám, že sú vyhlásené „uhlové prázdniny“ a pustili nás domov. Vlak mi odchádzal až okolo desiatej. Prišiel som na stanicu skôr a čas som využil na návštevu Nonstop kina, ktoré bola priamo v areáli stanice. Zabával som sa na groteske - Lupino na mašine-. Osobný vlak s 5-6 vagónmi ťahal Zelený Anton. Už neviem ktorý. Bol som v poslednom vagóne. Posadil som sa do stredného kupé, kde bol vchod aj do WC. Nebolo to najlepšie miesto, ale keďže bola zima, otváraním okna som nechcel ohrozovať cestujúcich. Trať som poznal perfektne. Keď sme sa blížili k niektorej predzvesti či návestidlu, okno som otvoril a zistil ako je postavené. Urobil som to tak aj po odchode z Devínskeho Jazera pred predzvesťou hlásky Vačková. Trať je tam v miernom pravom oblúku. Ukazovala voľno. Keď som chcel okno zavrieť, zrazu sa na predchádzajúcom vozni otvorili dvere a z nich vypadlo nejaké dievča. Zmeravel som. Videl som, že dopadla na drôtovody, ktoré viedli k spomínanej predzvesti. Tieto ju našťastie vymrštili od vlaku ďalej do poľa. Bolo asi 30 – 40 cm snehu a tento jej pád stlmil. Len sa tak zaprášilo. Bolo niekoľko stupňov pod nulou. Zelený Anton s nami uháňal ďalej. Kým som sa trochu spamätal už sme boli za Vačkovou. Vtedy už bolo zbytočné sťahovať záchrannú brzdu. Keď sme zastavili v Zohore bežal som do dopravnej kancelárie. Všetko som rozpovedal. Urýchlene sme volali na tú hlásku. Hneď pri nej bol pohraničný útvar a vojaci ju išli hľadať. Na základe popisu miesta ju našli veľmi rýchlo. Bola ešte v bezvedomí, či šoku a odviezli ju do nemocnice. Vraj bola len trochu poudieraná a podchladená. Chuderka, možnože by tam bola aj zamrzla. Okolo tejto udalosti sa nerobilo žiadne haló. Hrdinami boli pohraničiari. Poprosil som, aby o mne nehovorili. Až neskôr som sa náhodou dozvedel, že to dievča bolo práve zo Zohoru. Ale dodnes neviem, ktorá to bola.

Ako decko som hlavne s mamou, veľmi rád cestoval do Banskej Štiavnice a Zvolena. Moji rodičia boli Štiavničania. Mali sme tam ešte viacero rodín. Miloval som cestovanie so Štiavnickou Ančou. Bola to úzkorozchodná, veľmi romantická trať z Hronskej Dúbravy. Chodili tam U 35 a U 36. Asi v polovici trate, na kúsku rovného terénu, bola stanička Žakýl. To bolo jediné miesto, kde sa vláčiky križovali. Keď v roku 1948 postavili Trať Mládeže tak ju zlikvidovali. Aká škoda ....!

V tejto súvislosti si spomínam na jeden vtip, ktorý rozprával Štiavnický Nácko. (Nezabudnuteľne ho interpretoval pán profesor Vášáry, otec známych sestier Milky a Magdy). „Raz si Anča odfukovala z Banskej Belej hore do Štiavnice. Vedla trate, po ceste si rázne vykračovala s batôšťokom na chrbte akási ženička. Majster na ňu volá, nénika, nože poďte, zoberieme Vás. Ona na to: Ďakujem, len icte, ja sa ponáhľam.“

U 35.103 Štiavnická Anča © autor neznámy

Z Bratislavy do Zvolena sa za Slovenského štátu chodilo len cez Zlaté Moravce a Kozárovce. Tento úsek sa musel narýchlo dobudovať, lebo trať cez Levice zabrali Maďari. Vo Zvolene som mal krstných rodičov a strýka. Pamätám sa, že rýchliky tam vozil taký malý rušeň 273.1. Volali ho Hektor. Slovenské železnice ich kúpili pár kusov z Rakúska. Vozili ľahké rýchliky do Zvolena a Prešova. Potom prišli 344.4, 365.0, nasledovala 465.0 a napokon, do príchodu Bardotiek tu rýchliky vozili 475.1. Raz som sa do Zvolena viezol vo večerných hodinách s Modrým šípom M 274.0.

273.1 Hektor, ©autor neznámy

Ešte uvediem jednu perličku z dreveného bufetu, ktorý bol na priestranstve z opačnej strany prijímacej budovy v Zohore. Pod podlahou, v zemi bola vykopaná jama asi 1x1 m, prikrytá vyklápacím dreveným deklom. Bufetár, vojenský invalid, tam skladoval a chladil tovar. Najmä pijatiku. Veru, vtedy boli len také chladničky.

Dnes už nostalgicky spomínam ako postupne prichádzali nové lokomotívy. Najprv americké 456.1 UNRRA, Mikáda 387.0, potom Zelené Antony 486.0, Kremáci 534.03, maďarské Vitézy 465.0, prekrásne 475.1 –Šľachtičné, nasledovali Albatrosy 498-ky, Štokery 556-ky no a napokon Červené diably 476.0. Boli to nádherné stroje. Mali červený, do bordova náter. Určitý čas vozili rýchliky z Olomouca do Bratislavy. Späť sa vracali okolo 17-tej hodiny. Už som dávno vyrástol z detských nohavíc, ale keď som bol doma, na tento čas som si počkal, aby som ju videl a počul. Pri otvorenom regulátore mala taký zvláštny, akýsi plechový, ale veľmi zaujímavý zvuk. Mohli ste byť ďaleko od trate, ale podľa zvuku bolo jasné že ide Červený diabol. Zreteľne sa líšil od zvuku ostatných lokomotív. Odborníci tvrdili, že je to výsledok „profesorskej práce“. Jej obsluha bola vraj veľmi náročná na posádku. Hlavne práca s regulátorom. Pri menej citlivom zaobchádzaní s ním, vedela neočakávane, aj pri vysokej rýchlosti poriadne zabrúsiť. Bolo to veľmi nebezpečné. A o tom, viem voľačo aj ja ...

Kladiem si otázku čo sa ešte za tých kvázi 60 rokov v Zohorskej stanici zmenilo? Keď sa pozerám na fotografiu stanice z 50-tych rokov (vid. I. časť) a fotografiu, ktorú som urobil pred pár dňami približne z toho istého miesta, rozdiel je zrejmý. Z ich porovnania vidieť, že nová strecha už nemá komíny. Keď sa budoval autoblok, pre dostatok miesta pristavili k hlavnej budove ešte jednu. Priestorovo už nestačila pre zabudovanie technologickej časti.. Do novej budovy potom presťahovali aj dopravnú a prednostovu kanceláriu. Pribudla kotolňa a ústredne kúrenie dostala aj hlavná budova. Preto je dnes už bez komínov. A tie dva stromy pred ňou narástli do viac ako dvojnásobnej výšky. Teraz sú tam aj dve nové krycie návestidlá zo siedmej a piatej koľaje. Ozaj, je tam vidieť aj teleso tej výhybky (II. časť) kde sa stala tá hrozná udalosť s ruským vojakom. V tom čase trať Bratislava – Kúty už bola elektrifikovaná. Zmizli obidve stavadlá. Zaujímavé boli svojou výškou asi dvoch-troch poschodí. Široko ďaleko, snáď až na Devínsku Novú Ves, také vysoké stavadlá v žiadnej stanici neboli. Dopravné koľaje dostali nové nástupištné hrany. Môj detský sen, že sa tu vybudujú mimoúrovňové, kryté nástupištia sa nesplnil. Mnoho krát sa mi vtedy snívalo ako je stanica kvôli tomu rozkopaná, ako som v tých jamách blúdil. Žiaľ len snívalo... Škoda, lebo niekedy, najmä však okolo pol štvrtej poobede sa tu stretávali vlaky na všetky štyri smery. Z vlakov sa vyrojilo množstvo cestujúcich. Boli to hlavne Podhorčania vracajúci sa zo škôl a z práce. Vznikali tam dosť nebezpečné situácie. Ďalej pribudli dve koľaje párnej skupiny. Áno „fachman“, ovplyvnila to aj cementáreň v Rohožníku. Mnohí ani neviete, že na bratislavskom zhlaví bola ešte aj stará, pôvodná budova stanice z 19. storočia. Kolmo na ňu mierne klesala ulica (tam sme sa v zime sankovávali). Asi 50 m odtiaľ, po pravej strane, bola veľká záhrada s krásnou vilkou. Tu sa narodil a detstvo prežil svetoznámy maliar, grafik, profesor Albín Brunovský. Boli sme spolužiaci a kamaráti od 1.triedy. Stará stanica sa vtedy využívala pre byty zamestnancov. Dnes už neexistuje. Ani neviem kedy ju zbúrali. Vyzerala podobne ako napr. stanica vo Veľkých Levároch, či Sekuliach.

No a namiesto Uhraniek (Maďariek), Ventiloviek, či Skaličákov, sa tu dnes už motajú Kocúry 742-ky....

742.051 v Zohore marec 2007 © L. Hančok

Spomienky na moje železničiarske detstvo sú dopísané. Všetko sa raz skončí. Bolo nevšedné, skoro neuveriteľné, pre mňa krásne, nezabudnuteľné, dramatické i zábavné, ale hlavne aj veľmi poučné. Poznal som mnoho dobrých ľudí s veľkým srdcom. Veľa ma naučili a svojim prístupom ku mne a šanciam, ktoré mi dali, dokresávali vo mne človeka s veľkým zmyslom pre poctivosť a zodpovednosť. Dokresávali, lebo tieto vlastnosti som už v génoch zdedil po mojom otcovi. Spomínam na nich s veľkou pokorou. Do smrti im budem za to všetko veľmi vďačný...

Apropo.. Keby nebolo ich, nebol by ani tento, dúfam že celkom zaujímavý príbeh o dieťati železnice, zo Zohorskej stanice a Podhoria...