O estónskych železničných tratiach...

V prvom rade problém nájsť si vhodný vlak, keďže bežnou praxou tu je, že na hlavných železničných ťahoch premávajú 2-3 osobné vlaky za deň. Preto sa veľmi ľahko môže stať, že prídete na železničnú stanicu niekedy okolo poludnia a zistíte, že najbližší vlak vám ide nasledujúci deň ráno. Taktiež si treba zvyknúť na to, že železničná sieť v Estónsku je veľmi riedka, elektrifikovaných a/alebo dvojkoľajných tratí je minimum (všetky takéto vzácne trate sa končia de facto kúsok za hlavným mestom), a teda aj miest kam sa môžete dopraviť vlakom je len veľmi málo – z Tallinnu môžete cestovať napríklad do Tartu, druhého najväčšieho estónskeho mesta, do Narvy na hraniciach s Ruskom, do Viljandi alebo do prímorského letoviska, kúpeľného mesta Pärnu na juhozápade krajiny. Ja som si na konci marca vyskúšal poslednú z uvedených možností.

 

Pôvodne som plánoval absolvovať svoj výlet z Tallinnu do Pärnu výhradne vlakom. Keď som ale zistil, že z Tallinnu do Pärnu premávajú denne „až“ dva vlaky – jeden ráno pred siedmou a druhý až večer – usúdil som, že bude rozumnejšie odviezť sa jednu cestu autobusom. O 8:45 som teda v Tallinne nasadol na diaľkový autobus a o necelé dve hodiny vystúpil na autobusovej stanici v Pärnu. Hneď vedľa nej ma čakalo prvé príjemné prekvapenie – úzkorozchodná parná lokomotíva, nápadne mi pripomínajúca „Katku“ premávajúcu na čermeľskej Detskej železnici v mojich rodných Košiciach. Táto lokomotíva, na rozdiel od Katky však už bohužiaľ nepremáva – nemá kde. Ako informuje tabuľa pripevnená na jej boku (text na nej je našťastie nielen v estónčine, ale aj v angličtine), hoci v predsovietskych časoch malo Estónsko pomerne hustú úzkokoľajnú železničnú sieť, „nový režim“ ju v 70. rokoch minulého storočia dokázal totálne zničiť. Jej históriu dnes mapuje už len železničné múzeum v Lavassaare (cca. 20 km od Pärnu, v súčasnosti doň už nevedie nijaká železničná trať), z ktorého zbierky pochádza aj tento „vysunutý“ exponát.

 

Chvíľu som sa pohrával aj s myšlienkou návštevy tohto múzea, uvedomil som si však, že v mimosezónnom období to môže byť dosť riskantné – múzeum môže byť zatvorené a kvôli zbytočnej ceste do Lavassaare by som mohol zmeškať spiatočný vlak z Pärnu do Tallinnu. Preto som si radšej vychutnal slnečný jarný deň v historickom centre mesta, jeho kúpeľných parkoch a na v marci takmer vyľudnenej pláži.

 

Pri prechádzke mestom som si na mape všimol, že súčasná železničná stanica je pomerne ďaleko od centra Pärnu, a teda sa na ňu musím vybrať s dostatočným predstihom. O pol štvrtej, takmer hodinu pred odchodom vlaku, sa preto vydávam na cestu ulicou Riia mnt smerom k železničnej stanici a približne o 16:10 prichádzam k peknej budove v tieni borovíc, pred ktorou je širokorozchodná trať. Chvíľu márne hľadám vchod k pokladni, kde by som si mohol kúpiť cestovný lístok… Napokon zisťujem, že budova už svojmu pôvodnému účelu neslúži a namiesto stanice je v nej reštaurácia (i tak ju stihol oveľa lepší osud než napríklad stanicu v meste Rakvere, z ktorej je dnes zrúcanina “konkurujúca” miestnemu hradu).

 

 

 

Obzerám sa preto po nástupišti a hľadám miestnych cestujúcich, podľa možnosti takých, ktorí by vedeli po anglicky. Trochu ma totiž zneisťuje fakt, že Pärnu by mala byť podľa informácie na webe, ktorú som si pozrel deň predtým, východiskovou stanicou, nijaký vlak tu však nevidím. Obraciam sa preto na mladý párik sediaci na obrubníku chrbtom k trati (lavičky tu nikde nie sú) s otázkou “Will there be any train for Tallinn?”. Odpoveď “Yes, pretty soon” ma uisťuje, že hoci to tak nevyzerá, som naozaj na správnom mieste. Ešte sa dozvedám, že lístky sa predávajú až vo vlaku a potom už s poďakovaním nechávam párik venovať sa ich vlastným záležitostiam.

 

Do odchodu vlaku zostáva zhruba 20 minút a cestujúci sa postupne zbierajú, jeden chlapík sediaci na obrubníku si dokonca vybalil svoj laptop a usilovne doň ťuká. Po vlaku ani stopy. Až o 16:25 sa v diaľke objavuje silueta motorového vlaku. Súprava prichádza z tallinnského smeru, čo ma tak trochu prekvapuje, keďže podľa cestovného poriadku na internete mal mať posledný vlak z Tallinnu (ten čo odchádzal pred siedmou ráno) príchod pred desiatou a ďalší by mal prísť až po odchode vlaku, na ktorý čakám. Za chvíľu sa to však vysvetľuje – súprava prišla prázdna, zrejme ju teda ráno z cieľovej stanice odviezli oddychovať do niektorej z medzistaníc, kde jej môžu poskytnúť aspoň aký-taký servis. V tejto stanici totiž nič nie je, dokonca aj z troch koľají, ktoré tu kedysi evidentne boli, sú dnes dve vytrhané a zostala len jedna. Posledná. A hoci podľa mapy táto trať pokračuje ďalej na juh, do Lotyšska, žiadne osobné vlaky po nej už nepremávajú (pokiaľ viem, osobná železničná doprava medzi Estónskom a Lotyšskom ako celok je t.č. zastavená a jediné existujúce medzinárodné spojenie je medzi Estónskom a Ruskom).

 

Nastupujem do vlaku a dokumentujem interiér vozňa. Ešte pred odchodom sa pri mne zastavuje sprievodkyňa. Po anglicky síce veľmi nerozumie, ale na predaj lístka do Tallinnu žiadne veľké jazykové znalosti netreba. Cena je 60 EEK (cca. 135 Sk) čo je o 20 EEK menej než ma stál ranný autobus a o 40 EEK menej než je bežná cena autobusového lístka Tallinn-Pärnu. Na druhej strane, autobusové lístky (ako v Estónsku takmer všetko) sa dajú kúpiť aj cez internet, vlakové nie. O 16:42, presne podľa cestovného poriadku, sa vlak dáva do pohybu.

 

Súprava je relatívne prázdna, v oddieli, kde sedím, je možno 5 ďalších ľudí. Spočiatku sa vezieme popri toku rieky Pärnu, potom ju križujeme a po chvíli zastavujeme v stanici Pärnu‑kaubajaam. To je na rozdiel od „hlavnej“ železničnej stanice v Pärnu naozajstná stanica, s viacerými koľajami, výpravcom aj niekoľkými odstavenými vagónmi. Odtiaľto zrejme prišiel aj náš vlak. V porovnaní s hlavnou stanicou je však ešte viac vzdialená od centra mesta, jediná viditeľná význačnejšia budova v jej blízkosti je píla, a tak tu pristupuje len zopár ľudí. Nasleduje séria malých zastávok, na ktorých poväčšine nepristupuje nikto. Na jednej z mála výnimiek však nastúpi chlapík s bicyklom a mám tak možnosť byť svedkom neštandardného upevnenia bicyklov do špeciálneho držiaka – bicykel cestuje vo zvislej polohe, predné koleso je prichytené o vrch a zadné o spodok držiaka.

 

Prichádzame do „železničného uzla“, stanice Lelle, kde sa na trať z Pärnu pripája trať z mestečka Viljandi. Križujeme sa so súpravou, ktorá to má namierené práve tam, inak však vyzerá rovnako ako tá naša. Pokračujeme ďalej na sever rovinatou estónskou krajinou, v ktorej sa striedajú borovicové lesy, lúky a močiare. Slnko pomaly zapadá a čím sme bližšie k Tallinnu, tým sa vlak viac napĺňa. V stanici Kohila, kde sa križujeme s ďalšou motorovou súpravou, ktorá smeruje z Tallinnu do Pärnu, sú už takmer všetky miesta na sedenie obsadené. Ku mne si prisadla ruská „bábuška“ s malým dievčatkom a sáčkom lentilkových cukríkov. Keď si kupuje lístok, núka lentilky sprievodkyni. Tá odmieta, a tak ich milá bábuška núka mne. Snažím sa jej vysvetliť, že ich nechcem, ale márne, bábuška mi ich nasype za plnú dlaň. Tak jej kývnem hlavou, ako že ďakujem a strkám cukríky do vrecka.

 

 

 

Okolo 19:15 sa už dostávame do tesnej blízkosti hlavného mesta Estónska. Prechádzame predmestiami Tallinnu, zastavujeme v stanici Tallinn-Väike, po pravej strane míňame odstavené motorové jednotky, rovnaké ako je tá naša, z jednokoľajky sa zrazu stáva dvoj- ba aj viackoľajka a pripája sa aj elektrická trakcia. Konečne o 19:30 zastavujeme v stanici Tallinn (Balti jaam), hlavnej železničnej stanici v Tallinne. Cesta z Pärnu trvala takmer 3 hodiny, teda skoro o hodinu viac než autobusom. Bol to však zážitok, ktorý rozhodne stál za to.

 

P.S. Ako doplnok pripájam aj niekoľko snímkov z historického centra Tallinnu.